Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna
Napísané roku 1937 a odmenené cenou v Mazáčovom súbehu na slovenský román r. 1938
V období slovenského štátu sa Štefan Gráf nezmazateľne zapísal románom Žeravý bod, románom po ktorom, volal Šaňo Mach, ktorý konečne „pravdivo“ zachytí súčasnosť. Zatiaľ čo Gardista tento román privítal, Slovák ho odmietol ako len zle pozliepanú kroniku.
Po trojročnej emigrácii v Rakúsku a Taliansku, kde odišiel s ľudáckou časťou vedenia Matice slovenskej sa v roku 1947 vrátil a krátko pracoval u nakladateľa Jána Cihru v Bratislave. Od roku 1948 až do svojho dôchodku 1968 bol vedúcim nakladateľstva Spolku sv. Vojtecha v Trnave.
Román Zápas bol napísaný v roku 1937, v roku 1938 bol odmenený v Mazáčovom súbehu na slovenský román. V roku 1939 konečne vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej, ktorého šéfov bol Stanislav Mečiar.
Román Zápas sa odohráva v hektickom čase medzi dvoma svetovými vojnami, v čase prvej Československej republiky, v prvej polovici románu v Bratislave, v druhej polovici zas v dedine Medzníky.
Text navodzuje zo začiatku striedavo dve naratívne línie, ktoré sa však vrcholiacimi udalosťami v meste v polovici románu pretnú a následne sme uvedení do priestoru dediny.
Prvému epickému rámcu románu dominuje hlavná postava slúžka Hana s celým svojím typizovaným sémantickým pozadím. Sledujeme život slúžky v dome „typického“ stárnuceho židovského obchodníka Šalamúna Ohnesteina a jeho „typickej“ despotickej manželky Frau Alice Ohnestein.
Šalamún Ohnestein je symbolom rozkladajúcej sa židovskej meštiackej vrstvy spoločnosti. Ohnestein je človek nemohúci, pripútaný na lôžko, mysliaci na minulosť, ale hlavne na budúcnosť, teda na kráľovstvo nebeské, nemohúci kontrolovať nielen vlastnú manželku, ale ani vlastné biologické procesy. Jeho ľahostajnosť k životu v prítomnosti zdôrazňuje rozprávač príbehu jeho „korektnosťou“. Je to „korektné“ správanie voči každému: manželke, sestre i slúžke Hane. Správanie, za každých podmienok „korektné“, teda nie hodnotovo odtienené. Viac menej jeho korektnosť je opäť len meštiackou pretvárkou, za ktorou sa skrýva ľahostajnosť.
Jeho manželka symbolizuje svojim despotizmom tiež dvojtvárnosť meštiackej morálky ale inak. Táto dvojtvárnosť sa prejavuje nielen v konvencionalizovaných spôsoboch správania sa na verejnosti, ale i v tom najintímnejšom vzťahu, k láske vlastnému mužovi. Do rozporu sa dostáva verejne deklarovaná „láska“ k milujúcej osobe, ktorá je v bežných situáciách netématizovaná, pretože láska sa obvykle nevyžaduje verbalizáciu. Rozprávač príbehu nám približuje charakter Alice Ohnesteinovej doslovne:
Každá črta jej tváre napína sa žiadanou starosťou a robí ich vyumelkovanými. Každý pohyb: podanie pohára, novín, okuliarov vykonáva manželka so zveličenou rýchlosťou a zraky pritom hovoria: Vidíš, hľa, predsa len dobre, že si si vzal mňa za ženu! Aká som starostlivá, ako ťa opatrujem! Sama som z toho dojatá! Všetko jej úsilie smerovalo k tomu: ukázať mužovi, že si zaslúžila, aby si ju vyvzdoroval hoci i na matkinom živote a na predsudkoch príbuzenstva. Dokázať mu, že žije len pre neho a – Ale – Za dlhé roky služby u mužovej matky priveľmi si zvykla na služobnú pretvárku a na okatú ochotu, stavanú na obdiv tenko charakternými zamestnancami pres oči pána ako farebnú kulisu; priveľmi sa zhustil a zjadrel jej egoizmus v časoch, keď ešte sama trpela rozmarmi inej ženy a keď si chvíľky svojho súkromného života musela uchytávať po kútoch pretvárky a predstieranej horlivosti. s. 12-13
Gráfov rozprávač neponecháva čitateľovi ani trochu priestoru, aby si prostredníctvom konania postáv urobil sám o nich svoju vlastnú mienku. Namiesto toho, všetku vedľajšie postavy románu sú charakterizované rozprávačom priamo, doslovne a ako „typy“ sa viacej v texte nemenia a neprekračujú rámce rolí, ktoré im pridelil rozprávač. Ohnestein bude ľahostajný za každých okolností, rovnako ako aj jeho manželka Alica bude despotická, pri každej okolnosti.
Gráf takto modeluje s úplnou vážnosťou vedľajšie postavy ako „typizované figúrky“ a keďže mu chýba aspoň náznak odstupu (napríklad „láskavo-ironického“ odstupu Jana Nerudy), jeho opisy tak vyznievajú dosť pateticky. Takto anachronicky sa Gráf akoby vracia k štýlovým postupom „slovenského realizmu“, v tomto prípade na spôsob písanie Nádašiho Jégé.
Nie je to však Jégého realizmus, aj keď pri príkladoch Ohnesteinovho „posierania sa“, či Haninho znásilnenia v tmavej uličke, by sa tak mohlo zdať. Gráfov naturalizmus je expresívne zaobalený do metaforicko-ornamentalizujúcej látky:
Izbietka oblápala Hanu ako stredoveká železná panna: z kútov trčaly nože samoty, ktoré v zime pribrúsil chlad na papierové ostrie. Jediný oblok viedol so zadnej uličky, hlbokej, úzkej, tmavej a slizkej ako kanál; celkom dolu sa hemžily a hašterily prostitútky, kvákajúce ako žaby v šerom močiari. Škriepily sa zo zvyku, z dlhého času; i časy boli zlé a konkurencia veľká: čím ďalej, tým menej ženských dostalo miesto, a čím ďalej menej sa ich chcelo trápiť statočnou prácou. s. 7
Gráf až prehnane využíva metaforický potenciál na opis prostredia, zvyčajne tak nachádzajúci svoj priestor na začiatku kapitoly, či odstavca alebo myšlienky. Evokuje tak až expresívne, ako vo svojich predošlých knihách V horúcom príboji a Zmätok, atmosféru lyrickým podtónom, pozadím, na ktorý „pripína“ epický plán románu. Autorova metaforika má tendenciu, ako sme videli, veci antropomorfizovať, a naopak, samotných ľudí premieňať na veci alebo zvieratá:
Dunaj sa vliekol bruchom pri zemi ako ťažký netvor; do lesklých šupín chrbta vrážaly sa mu šípy svetiel a z rán stekaly do vody červené pruhy. Most zavesil sa na brehy ako frflavý dedo, ktorí trpí, aby na ňom nad hlbinou života, nič netušiac o tmavých prúdoch, ktoré im zakrýva jeho ochotný zadok. s. 58
alebo
Rieky sa vsúvajú do morí ako veľké zástrčky; ohnivé víchry preskakujú vrcholce hôr; víchry ako obrovské pluhy, ťahané ťažkým koňom Času, ktorý tvrdými kopytami hodín bije do planiny nášho života, vyrážajúc v nej tvrdé ryhy bolestí a túžob... s. 81
Postava slúžky Hany nie je taká plochá ako jej protihráči, manželia Ohnesteinoví. Jej život je pripodobnený skôr zápasu, v ktorom Hana zápasí so svojou životnou situáciu, ale aj s „typickou“ meštiackou morálkou spoločnosti. Život ako zápas sa tak stáva pre Hanu permanentnou pedagogikou, sebavýchovou. V tomto zmysle je postavou plastickou, rozvíjajúcou sa, hľadajúcou a nepredvídateľnou. Neústupnosť determinizmu životnej situácie Hana spoznáva po neúspešnom pokuse odísť od Ohnesteinových, no noc strávená na lavičke v parku jej nedáva na výber, ako sa len vrátiť.
Hanina sebavýchova sa zas prejavuje v poznaní, že je možne si ubrániť pred despotickou Frau Alice Ohnestein aspoň to posledné, čo človek má – a to vedomie ľudskej dôstojnosti. Ak si toto uchránime, je možné ubrániť i viac, dožadovať sa rešpektu. Vo vzťahu k meštiackej morálke spoločnosti rodiny Ohnesteinových alebo rodiny Pechových stvárnenej prostredníctvom dvojtvárnosti, nepriamosti prejavu, Hana zaujíma priame postavenie (Ďakujem vám za pohostinnosť, pani Pechová. Ale inak ste – stará a hlúpa žena. A váš muž je sviniar, s. 78), nepristupuje na zaužívanú hru, na buržoázny diskurz a tým protivníka v zápase vlastne odzbrojuje, nevediac ako reagovať.
Napriek tomu všetkému, objavenie sa Jula Adamca v jej živote sa nakoniec zdá ako vykúpenie. Svadbou sa táto dejová línia vlieva do naratívnej línie Jula Adamca a viac menej sa Hana ako epicky činná postava, až do tragického záveru, stráca.
V kontexte vývinu postavy slúžky Hany je jej pasivita v druhej polovici románu, v manželskom vzťahu, veľmi prekvapujúca a priznajme i, z kompozičného hľadiska, neorganická a nemotivovaná. Žena, ktorá dokáže zápasiť s meštiackou morálkou spoločnosti, ktorá slúžku ponižuje na úroveň „veci“, v manželskom zväzku hrá rolu štatistu. Tento nepravdepodobný vývin postavy je ďalším kazom Gráfovho románu.
Druhej striedajúcej naratívnej línie dominuje postava bankového úradníka Jula Adamca, ktorý vytvára akýsi mužský protipól k postave slúžky Hany. Tiež je viac menej postavou plastickou, ktorá však paradoxne vyvíja k tomu, aby mohla byť typizovaná do obrazu „zbytočného človeka“. Julo Adamec prichádza z dediny Medzníky do „veľkého mesta“, do Bratislavy, ním okúzlený stať sa bohatým a zámožným človekom. Rovnako je však pedagogicky konfrontovaný s morálkou spoločnosti. Tu Gráf využil, typicky pre slovenskú literatúru, schématický motív diferencie mesta a dediny. Úpadok morálky mesta symbolizuje akýsi prototyp „mestskej slečny“, ktorá žijúc v meste je vlastne týmto „odsúdená“ na úpadok:
V meste skazia každé pekné dievča už od malička: keď sa na nej začnú javiť známky budúcej krásy. Na dedine sa o týchto vlastnostiach mlčí, aby dieťa nespyšnelo; v meste najprv dieťa chvália známi rodičom, potom sypú chválu zdvorilí návštevníci dieťaťu priamo do ušú a napokon, keď už chlapci po odbavenej puberte ako-tak ovládnu jazyk a začnú naň klásť líškavé slová, oni ničia dospievajúcemu dievčaťu jeho korigujúcu sebakritiku a zvyšok skromnosti a pestujú jej sebavedomie. Po tejto príprave príde elegán-gourmand života so zásobou voľného času, s oslnivým vystupovaním, s kaviarenskou istotou, akú dávajú stálym obšmietačom verejných lokálov známosti a hlavnými čašníkmi; pred chodníkom zakrochká diskrétne auto ako priviazané prasa a nadíde život, žitý v noci pod umelými, drobnými studenými slnkami hovorom a ventilátorom bzučiacich miestností...
Po prvom bonvivánovi príde druhý; tretí: mladší, starší, ešte starší. A – diskrétne hotely... s. 31-32
Tento prototyp stelesňuje v románe postava Eleny, prvej a poslednej Julovej veľkej lásky. Tá keď spoznáva, že pri Julovi nespraví spoločenský vzostup, opúšťa ho. Rozprávač ju „rozprávkovo“ potrestá: necháva ju zneuctiť bohatým bankárom a po predčasnom potrate umiera.
Rovnako ako v prvej naratívnej línii, aj tu sú postavy a prostredie typizované vo všeobecných úvahách samotným rozprávačom a to doslova: mesto je také, dedina je onaká, ženy v mestách sú také a na dedine hentaké, sedliaci sú taký a mestskí obchodníci zas takýto:
Mesto: Parazitizmus, ktorý je možný iba vo veľkom meste, kde možno zárobok soškarabať i s práce iných ako škebľu s lode: z náhodných zprostredkovaní rozličných kúp a predajov, dohodením obchodu na burze, výhodnou kúpou niečoho na exekučnej dražbe alebo na licitácii v záložni a v úschovniach najdených predmetov a ďalším odpredajom týchto vecí. Zisk pritom je úmerný prefíkanosti a tovaroznalosti kupiteľa. s. 157
Dedina: Dedinčania majú ostro zvedavý, nepríjemný spôsob opytovania sa: skoro ako deti, ktoré sa tiež vyzvedajú ma jednu vec so všetkých, i nediskrétnych strán. Sú nedôverčiví, za všetkým tušia čosi skrytého, figliarskeho a chcú vedieť všetko dôkladne: „z gruntu“; nevedia a ani sa nesnažia obaliť svoje vše nešetrné otázky do mäkkého papiera zdvorilosti. Najmä nie oproti človeku, ktorého poznajú; voči človeku z ich dediny: toho povykrúcajú ako plesnivú perinu, a keď sa začne krútiť v rozpakoch ako na žeravom ražni, tým priamejšie a neodbytnejšie sú ich otázky. s. 238
Epickým dynamickým elementom druhej naratívnej línie je vznik a zánik bankového družstva, metaforicky nazvaného Meteor. Rýchly záblesk a vyhasnutie bankového domu, zapríčinené podvodnými machináciami jej riaditeľa, žida Samuela Eisiga, ktorý do kriminálnych záležitostí vtiahne i Jula.
Samuel Eisig predstavuje akýsi aktívny protipól Šalamúna Ohnesteina. Nie nemohúcnosť, ale aktívnosť, prehľad a prefíkanosť sú jeho základnými kvalitami, prostredníctvom ktorých dokáže spraviť aj zo svojich protivníkov užitočné nástroje pre vlastné ciele.
Julo po strate milovanej osoby prepadá letargii, necháva sa životom niesť a presne tak aj vyzerá nielen jeho zoznámenie s Hanou v kine, ale aj jeho ponuka na sobáš. Po krachu banky Meteor a po súde, ktorý zbaví Jula viny, odchádzajú manželia spolu naspäť do dediny Medzníky a spolu s nimi i čitateľ na poslednú necelého tretinu románu – najsilnejšiu to časť románu.
Medzníky v poslednej časti románu nie je zoschématizovaným miestom v rámci diferencie „mesto-dedina“ ako sme ju dosiaľ poznali, ale skôr je to miesto z predošlého Gráfovho románu Zmätok. Nie je idylické a selankovité miesto, ktoré môže vo svojej čistote stáť voči pošpinenému mestu. Je to skôr tajomné miesto, kde všetkému vládne tradičný poriadok a kde vládnu skôr brutálne nepísané zákony prežitia. V mnohých prípadoch je tradičná morálka sedliakov podobná meštiackej mestskej morálke, avšak tu pod nepriamosťou a dvojtvárnosťou mestskej buržoázie, vládne priamo morálka pästného súboja a nožov. Mestská zhovorčivosť tak stojí v príkrom kontraste voči sedliackej mĺkvosti. Dedina nie je omnoho lepším miestom na život ako samotné mesto, je len iným priestorom. Tradične slovensky, buď sedliackym alebo pastierskym drsným prostredím, ktoré nepozná „zmilovanie“ ani „blížneho“. Do tohto kontextu vnáša Gráf ešte aj nový prvok, na pohraničí česko-slovensko-rakúskych hraníc - a to motív pašeráctva. Tento motív inak rozvedený v románe Tri gaštanové kone (kde sa pašovali kone z Poľska), obohatí slovenskú literatúru a necháva ho zaskvieť v snáď najsilnejších románoch, akými slovenská literatúra disponuje a to konkrétne románmi Ladislava Balleka Južná pošta a Pomocník.
Do Medzníkov prichádza iný Julo Adamec – prichádza sklamaný človek, ktorému sa nevydarila ani kariéra, ani láska. Čitateľ spoznáva, že počiatočná letargia nebola len chvíľkovým náznakom, ktorý hneď pominie, ale je skôr konštitutívnou črtou Julovho životného pocitu. Spolu s prerodom postavy precitne i čitateľ. Sprvu zo sympatického Jula Adamca sa stáva sebastredne egoistický, na seba upnutý a za každých okolností na seba pozerajúci sentimentálne rojčivý človek. Julo Adamec nedokáže komunikovať nielen s manželkou, ale ani s rodičmi. Prostredníctvom jeho optiky všetci sú zosmiešňovaní ba aj ponižovaní (manželka Hana). Blízke osoby interpretuje podľa toho, „čo dali“ respektíve „nedali jeho životu“. Julo Adamec nevie čo je altruizmus, ani čo je solidarita, a čitateľ spoznáva, že to ani nikdy predtým nevedel.
Keď sa už Julo „rozhodne“ konečne „žiť“, rozprávač románu ho necháva prekvapujúco umrieť. Smrť prichádza nebadane, nečakane a hlavne rýchlo. Záverečné vety románu považujem v tomto kontexte za najsilnejšiu časť textu: Julo chvíľu pozeral na biele dvere, ktoré zakryly Jožov pevný chrbát. Zrazu v ňom akosi všetko ochablo; hlavu sa mu vyvrátila na vankúš a do očú sa mu vrútila čierna krútňava... Pred chvíľou sa práve rozhodol žiť; ale žitie a smrť vôbec nezávisia od našich predsavzatí a nepodliehajú nášmu rozhodnutiu – s. 304
Zhrnutie: V kontexte doby, v ktorej bol román napísaný, patrí román Zápas medzi priemerné diela. Rozprávač akoby sa nevedel rozhodnúť, či má písať anachronicky naturalisticky, alebo dekadentne symbolisticky alebo módne lyrizujúco. Rozprávač je príliš deskriptívny, nenecháva priestor čitateľovi dotvárať postavy a udalosti. Aj z toho dôvodu sa často uchyľuje ku klišé, to znamená, že narába s už hotovými obrazmi, značne netvorivo a mechanicky, ako sme to mohli vidieť napríklad pri diferencii mesta a dediny, pri zobrazení Eleninho poklesku a smrti, ale hlavne pri zobrazení židov. Symbolicky tak židia cez charakter jednotlivých postáv sú na jednej strane ľudia odumierajúci a ľahostajní, ktorí žijú vo vlastných hovnách (Šalamún Ohnestein), alebo sú to ľudia despotickí a dvojtvárni (Frau Alice Ohnestein) alebo sú to prefíkani zločinci (Samuel Eisig). V porovnaní s tvorivou kritikou židovskej obce na Slovensku z pera Gejzu Vámoša v románe Odlomená Haluz, Gráf len preberá ľudový náhľad na židov a aj z toho dôvodu je jeho zobrazenie hlúpe a vulgárne.
Ak aj sa Gráf blysne sľubne rozvíjajúcou postavou – akou je napríklad Hana – mne z nepochopiteľných príčin sa jej vzdá a necháva ju v románe pasívnou. Na druhej strane by sme sa mohli pýtať, kto je vlastne Julo Adamec. Je to dekadentná persóna, nepochopená okolím a sklamaná životom, zaoberajúca sa sústavne iba vlastným ja? Alebo je Julo Adamec symbolom, zobrazením mladého talentovaného človeka, ktorému buržoázne Československo neumožňuje plnú sebarealizáciu a aj preto ho necháva rozprávač na záver radšej umrieť. Veď sú to predsa zlé čase a veď lepšie časy musia prísť a určite prídu. Ďalší Gráfov román Žeravý bod naznačuje, že lepšie časy sú až vlastne tu...
sobota, 10. decembra 2005, London
