Praha

Keď som v Prahe a stane sa, že klient odvolá vopred naplánovanú schôdzku.... ráno vstanem, je sedem hodín, naraňajkujem sa a predstieram, že idem na univerzitu ako kedysi. Nastúpim na zastávke na námestí Bratří synků, na osemnástku a zveziem sa až na Staromestskú, tou krásnou starou červenou električkou, tou električkou, ktorú nikde inde nemajú. Zvyčajne poprcháva, svieže ráno, všakže, semtam niekto si číta knihu, je príjemne, prázdno v električke, takto ráno na Staromestkú. Vojdem do budovy univerzity sebavedomo, nech ochrankári vedia, že sem ešte patrím. Je zvyčajne skúškové obdobie, budova opustená, tak po mne zazerajú, no ja ich ešte oslovím, že dobré ráno a tak. Prejdem prízemím, zastavím sa pri dverách kabinetu slovakistiky, a ticho stojím, či tam dnuka niekto je. Nič nepočujem, iba srdce mi divo bije. Pozerám na rozpis vyučovania. Iba Mira už vyučuje. Všetci sa sa z toho rozvrhu nejako vytratili. Idem ďalej. Obídem celé prízemie a nastúpim do výťahu a zveziem sa na tretie poschodie. Kráčam ku kancelárii slavistiky a dúfam, že tam zastihnem Chmela, aj keď tuším, že tak skoro ráno a ešte v skúškovom období, asi nebude. Miknem kľučkou a nič. Pozriem von oknom, miksľovaný chrbát plochej strechy. Dolu idem peši po schodoch. Míňam poschodie filozofie. A opúšťam budovu. Nič nie je také krásne ako opretie sa o tie silné vchodové dvere z celej sily, vzápätí pohľad na hrad. Nič tak nie je krásne ako pohľad na Kaprovú ulicu ráno, v nádeji, že u Fischera už otvorili. Nič tak nie je krásne ako pohľad na staromák z Kaprovej ulice. To, že sa potom vydám ďalej bočnými uličkami do Zary, je iný príbeh... Moje predstieranie, že chodím na univerzitu sa nekončí. Neustále sa vyrovnávam. Neustále sa nemôžem s tým vyrovnať.