Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Zobrazujú sa príspevky z dátumu máj, 2010

Odporúčaný príspevok

The Lone Ranger (2013) | Filmové skice

Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya.  Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové  príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna

2. Literárna história liberálneho ironika

Čo je literárna história? Takto všeobecne položená otázka tu neobstojí, existuje totiž nespočetne mnoho monografií zapodievajúce sa podmienkami možnosti písanie histórie, odpovedí by bolo zrejme rovnako nespočetné množstvo. Mám skôr na mysli, aká je tá naša literárna história na Slovensku v 20 storočí. Nadväzujúc na predchádzajúcu kapitolu o literárnom kritikovi ako liberálnom ironikovi si kladiem túto otázku, pretože aj keď sa pokúšam podať vlastnú interpretáciu, mám stále pred očami prácu mojich predchodcov. Uvedomovali si aj oni, že zmysel literárneho textu nie je transcendentný, ale je skôr výsledkom ich vzájomnej interakcie a historických podmienok, za ktorých interpretácia vznikala?; uvedomovali si, že zmysel textu, ktorý tak úpenlivo re-konštruovali, je skôr odpoveďou na otázku položenou ich „horizontom očakávania“?; mali na mysli to, že zrejmý zmysel diela neobjavujú, ale skôr ho re-konštruujú a že suma historických faktov, ktoré túto interpretáciu obklopovali a prehlbova

3. Neskorý modernizmus na Slovensku

Budem sa zaoberať prozaickou tvorbou Júliusa Barča-Ivana.1 Konkrétne sa zameriam na krátke prózy2 Úsmevu bolesti3, v ktorých dominuje téma umenia a umelca.4 Týmto témam a problémom budem venovať pozornosť: Ako charakterizuje literárna história Barča ako prozaika?; akým spôsobom (rétorika, ideológia) píšu literárnym historici o Barčovi, aké miesto mu prisudzujú v dejinách literatúry?  V akom kontexte vzťahov sa nachádza Barč-prozaik na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov ako neskoro modernistický autor a ako ho možno vystihnúť a pomenovať jeho „miesto“ v literárnom procese?  Témou je umenie, téma modernizmu par excellence: v akom zmysle by sme mohli chápať, interpretovať tému a problém umenia u Barča?; aké sú iné modernistické motívy, ktoré Barč s tým súbežne rozvíja?  Aká je stratégia rozprávania v zbierke noviel, ktorá by ju charakterizovala ako „zbierku“, istý významový celok?; ako by sme napokon mohli charakterizovať poetiku Barčových poviedok na pozadí neskorého mode

4. Barčova próza neskorého modernizmu

Kniha Júliusa Barča-Ivana Úsmev bolesti obsahuje päť krátkych textov (noviel) a jeden dlhý text (románový náčrt). Zatiaľ čo päť noviel tvorí relatívne motivicky ustálený celok, tak potom románový náčrt Cesta ďaleká sa vymyká z konceptu zbierky textov, ako „vykĺbený“ text pôsobí cudzorodo, ako prívesok. Kniha pozostáva z poviedok, ktoré autor označil novelami: Návrat (1941), Othello (1942), Úsmev bolesti (1947), Útek (1947) a Patetická symfónia (1948). Jednotlivé texty sú konštruované ako hypotézy, či fragmenty, ktorých význam sa cyklickým opakovaním motívov „zhodnocuje“ na ďalšej úrovni významu. Kým prvej úrovni, úrovni samostatnej poviedky dominuje význam „hĺbky“ rozprávačovej mysle, druhej úrovni, úrovni zbierky, dominuje význam „povrchu“ jednotlivých prepojení medzi textami, ktorý sa týka percepcie čitateľa a teda jeho mysle. Na nasledujúcich stranách sa pokúsim interpretačne poukázať na prvý význam próz sledujúc pritom jednotlivé nitky motívov, ktoré tieto prózy spájajú.

5. Karel Čapek: Život a dílo skladatele Foltýna

1. Recepcia Čapkovho Foltýna v literárnohistorickom bádaní  Nemecký literárny teoretik Wolfgang Iser sa vo svojom diele Implikovaný čitateľ 1 zaoberá postavením a rolou čitateľa v kontexte vývinu románu. Románopisec 18. storočia pristupoval k písaniu románu nielen ako tvorca, ale i ako zákonodarca. Autorove časté intervencie v texte mali zabezpečiť ako by sa malo textu porozumieť. Moralistický román 18. storočia dostával podobu dialógu, v ktorom si autor prial i naďalej viesť svojho čitateľa. Toto simulované „priateľstvo“ s čitateľom malo viesť k pocitu partnerstva a teda i k spoločnému odhaľovaniu „skutočnej“ ľudskej skúsenosti. V realistickom románe 19. storočia sa vzájomné vzťahy autora a čitateľa tak trochu pozmenili. Čitateľ už nemusí nič sám odhaľovať, pretože ho pevne a neomylne vedie autor. Román nereprezentuje realitu, ale jeho cieľom je radšej myšlienka, ako môže byť realita pociťovaná a zakúšaná. Román neponúka panorámu súčasnej reality, ale radšej odhaľuje cesty,

6. Produkcia zmyslu v Čapkovom románe

Wolfgang Iser Povaha rozprávania románu o Foltýnovi tak naviac odhaľuje vlastnú naratívnu štruktúru, pričom zas núti čitateľa reflektovať vlastný proces čítania. Implikovaný čitateľ nečíta len príbeh o Foltýnovi, ale i svoj vlastný príbeh čítania. Zatiaľ čo pri recepcii tradičných románoch boli tieto procesy viac nevedomé, ako pripomína Wolfgang Iser, moderný román to využíva celkom zámerne1. Čapkov román, tak ako každý iný text, nie je úplne identický s vytlačeným textom (umelecká práca autora), rovnako nie je identický s realizáciu uskutočnenou čitateľom (estetická práca čitateľa). Je to niečo medzi tým na pol ceste - je to virtualita2, oživená spoluprácu autora a čitateľa. Práve táto virtualita umeleckého diela dáva vyvstať dynamickej povahe, ktorá posúva dielo dopredu3. Nenapísané aspekty očividných triviálnych scén, a nehovorené dialógy každodenných situácii, - tieto medzery neposúvajú čitateľa len ďalej, ale mu i ponúkajú možnosť „dokresliť“ si danú situáciu podľa svojej

7. Európsky literárny kontext: neskorý modernizmus

Čo je modernizmus? Modernizmus nie je hnutie. Je to termín, ktorý zakrýva konfliktné, nepokojné a kontradiktórne pozície. [...] Modernizmus [...] nenasleduje po „romantizme“ ani po „symbolizme“ a rovnako po ňom ako literárna kategória nenasleduje ani postmodernizmus. [...] Modernizmus zahŕňa početné, rozličné a navzájom bojujúce teórie a praxe, ktoré prekvitali v období, pričom ich tvorcovia vedeli málo o obsahu tohto termínu, ako mu dnes my rozumieme.1  Úvodný luxusný prejav o modernizme si môžu dovoliť naozaj asi len tvorcovia antológií zdrojov a dokumentov, avšak historik pokúšajúci sa „o svoj vlastný príbeh“, konštruujúci zápletku, v ktorej sú zdroje a dokumenty aj hlavnými postavami, argumentmi, i pozadiami, väčšinou „prepadá“ literárnej ilúzii vyjadriť koherentný celok so svojím „začiatkom“ aj pointou, podať jednoducho správu a nebáť sa pritom ju aj podpísať svojimi zanechanými „stopami“. Povedané prostredníctvom slovníka Haydena Whita, modernizmus nie je historickým fak

8. Neskorý modernizmus: spoločnosť a jednotlivec

Bradbury a McFarlane skúmajú modernizmus len do konca dvadsiatych rokoch argumentujúc, že v nasledujúce tridsiate roky sú predelom, kde akoby sa história intelektuálne vracala naspäť – pod tlakom hospodárskej krízy začína dominovať v intelektuálnych ideológiách ekonomický a politický determinizmus. Stráca sa spoločné smerovanie a spoločenská kohézia dvadsiatych rokov a akceleruje vedecký rozmach a technologické zmeny.1 Podobne argumentujúc sa vo svojom opise nedostáva ani Peter Nicholls ďalej ako po záver dvadsiatych rokov, hoci jeho mapovanie štýlov modernizmu sa odohráva v interakcii s politikou, kde mu tridsiate roky mohli naozaj ponúknuť „vďačný“ materiál.2 Fokkema s Ibschom síce ohraničujú svoje skúmanie rokmi od začiatku prvej dekády až po záver tridsiatych rokoch (vychádzajúc skôr z Petra Faulknera a Harryho Levina, dištancujúc sa od Bradburyho a McFarlana), ale táto šírka rozpätia je skôr dôsledkom dôrazu skúmania jednotlivých kánonických diel modernizmu, mnohé z nich

9. Umelec na Slovensku v čase neskorého modernizmu

1. Umelec neskorého modernizmu  Na rozdiel od modernizmu, ktorý sa dištancoval od realizmu prostredníctvom jazyka ako nám to ukázal vo svojej analýze „modernistickej udalosti“ Hayden White, avantgardy na začiatku dvadsiateho storočia sa už nevymedzovali voči predchádzajúcim obdobiam na báze štýlu a jazyka, ale priamo zaútočili na inštitúciu umenia ako takú. Túto jednu z mnohých téz predstavuje Peter Bürger vo svojej knihe Teória avantgardy .1 Bürgerova teória avantgardy je vlastne teóriou umenia2 ako inštitúcie a týmto v kontexte môjho skúmania sa stáva aj teóriou umelca ako inštitúcie. Základnou Bürgerovov tézou je, že avantgardy vystúpili proti inštitúcii umenia v buržoáznej spoločnosti, ktorú stelesňuje modernizmus a jeho poňatie umenia ako autonómie a teda v mojom ponímaní avantgarda sa vyhranila aj voči umelcovi ako dekadentnému dandymu. Avantgardy svojou kritikou modernizmu sa pokúsili navrátiť umenie späť do praxe života spoločnosti. Bürger týmto načrtáva radikálnu dife