Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
Hneď na začiatok musím povedať, že kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia od rakúskeho novopozitivistu K.R. Poppera je „mimoriadne“ zaujímavá a „čítavá“, avšak..... To pofidérne „avšak“ by malo znamenať, že mi nepôjde v tomto texte o popis Popperovej knihy. Naopak, chcem poukázať na problémy s ktorými som sa stretol pri čítaní Otvorenej spoločnosti, na problémy s ktorými sa potýka Popper, na problémy samotného textu, a napokon na problém v ktorom uviazol sám Popper. Tento text nič nedaruje Popperovi, tak ako on nič nedaroval svojím „hrdinom“ v dvojzväzkovom príbehu, tento text bude cynický, arogantný, hnusný, pretože len tak bude môcť ukázať, ako
Popper zneužíva filozofiu pre svoje ciele a ako si paradoxne protirečí. Nie že by nebolo v dejinách filozofie dostatok dogmatikov, ktorí si pomocou filozofického pera riešili svoje osobné problémy, ale Popper to najskôr otvorene priznáva: „Systematické analýze historicismu jde o jakousi vědeckost. Této knize nikoli. Mnohé názory, které v ní vyjadřuji, jsou osobního rázu.“1, aby sa mohol na záver rafinovane ospravedlňovať: „(...) rád bych ještě čtenáři připomněl, že cílem těchto kapitol nebylo vylíčit úplnou histórii historicizmu, jsou to pouze roztroušené poznámky na okraj této histórie, a to spíš osobního rázu.“2, a naviac sa alibisticky skrýva za svoj projekt Otvorenej spoločnosti a akúsi „ľudskosť“ či „humanizmus“.
Chcel by som ukázať, že Popperovi išlo predovšetkým o zúčtovanie s mladosťou, skrátka o vyrovnanie sa s marxizmom. Toto zúčtovanie sa deje na pozadí filozofických textov, ktoré Popper „používa“, pričom sám autor sa stáva obeťou historicizmu, ktorý tak nenávidí. V podstate ani ja sa nebránim tomu, aby som „použil“ Popperov text. „Použitie“ - asi tak v chápaní Richarda Rortyho: „Nazdávame sa, že všetko, čo hocikto hocikedy robí s hocičím je jeho použitie.“3 Chcem však upozorniť váženého čitateľa, že aj keď tento text vychádza zo zlosti nad hlúposťou, nechcem si prisvojovať PRAVDU, ale vyjadriť svoj názor, ktorý by mal byť podopretý argumentami, aj keď možno naivnými (to ponechávam na vašu mienku).
Na rozdiel napríklad od Michela Foucaulta, ktorý ako archeológ sa snaží dopátrať podmienok možného Vedenia v jednotlivých dis-kontinuitných epistémach, nám Popper, ako filozof-historik ponúka klasickú kon-tinuitnú historickú analýzu, v ktorej sa nachádzajú: „filosofie dějin rasismu a fašismu na straně jedné (pravicové) a Marxova filosofie dějin na straně druhé (levicové).“4 Popper hľadá korene zla, rastliny, ktorá začala bujnieť na prelome 19. a 20. storočia a prerástla ako hľuza do hladkého mozgu masy. Toto hľadanie je vymedzené dvoma základnými Popperovými pojmami, negatívnym pojmom „historicizmus“, čo je vlastne charakteristický postoj filozofa, ktorý chápe jednotlivca ako figúrku, ktorá sa stretáva s veľkými národmi a vodcami na javisku dejín, ktorých účinkovanie v tejto hre môže filozof pochopiť; „pokusí-li se pochopit zákony historického vývoje.“5, na základe ktorého bude môcť predvídať budúci vývoj a stať sa prorokom.
Nietzsche píše: „Vždyť mluvit o duchu a dobru tak, jak to činil Platón, znamenalo postavit pravdu na hlavu a popřít samu perspektivitu, základní podmínku všeho života; ba můžeme se, jako lékaři, ptát: ,Kde se bere taková choroba na nejkrásnější rostlině starověku, na Platónovi? Že by ho přece zkazil ten zlý Sókratés? Že by snad Sókratés přece jen kazil mládež? A zasloužil svůj bolehlav?´“7 Ako je vidieť, Popper nám v prvej knihe Otvorenej spoločnosti nehovorí nič nové o Platónovi, len s hysterickým pátosom, ktorý sa snaží byť šokujúci, nám predstavuje všetku biedu Platónovej filozofie. Všetka česť Popperovi!; dal Platónovi to, čo mu patrí, nevšíma si povrchnú autoritu, ktorá za svoju slávu vďačí metafyzike, používa jeho texty, čo je podľa mňa legitímne, aby ukázal, čo sa skrýva v platónovskom palimseste. Avšak „Hérakleitos se jako první vědomě postavil proti otevřené společnosti.“8 Herakleitova myšlienka a dôraz na zmenu života v spoločnosti, ktorá súvisí s neúprosným zákonom osudu, ďalej Herakleitov mysticizmus a iracionalizmus, jeho etický relativizmus sa stávajú prvými, ktoré Popper kritizuje. Prvý obetný baránok historicizmu sa našiel! Herakletitos nám skrátka ukázal, že sme už OUT, teda vonku z kmeňa a jeho filozofia je práve podľa Poppera založená na rozpade kmeňových foriem života v spoločnosti. Naopak, Platónovi pôjde o to, ako sa dostať IN, naspäť do kmeňa prostredníctvom kréda – Zastaviť všetky zmeny!-.
Popper poukazuje na Platónov verbalizmus v dialógoch. Tak rovnako aj my si všimnime, akým slovník používa Popper, tentoraz vo vzťahu k Platónovi: „Nemuhu ji interpretovat jinak než jako pokus – ukázalo se, že velmi úspěšný – ukolébat čtenářovy kritické schopnosti a jako pokus odvrátit jeho pozornost od intelektuálni ubohosti tohoto mistrovsky napsaného dialogu pomocí teatrálniho verbálního ohňostroje.“16 Nepochybne je to ostrý slovník, ktorý je ale len predohrou k tomu čo bude nasledovať.... Popper nachádza koreň Zla a už ho nepustí pevne z ruky. Tento koreň treba otesať, obnažiť, pretože sa môže ukázať, že on bol príčinou, alebo aspoň následkom, na základe ktorého vyrástla rastlina, ktorá sa rozvetvila na fašistickú a marxistickú ružu, tak príťažlivú pre masy, že nik si nevšimol jej tŕne. Avšak medzi koreňom a kvetom je ešte dosť priestoru, v ktorom sa môžu skrývať rôzne bujnejúce nádory, ktoré podporujú rast rastliny. Popper má koreň a postupným stopovaním smerom hore, na povrch nachádza ďalších nepriateľov otvorenej spoločnosti.
Chudák Aristoteles, ani on sa „nepoučil“!!! Prevádza na seba všetko to Platónovo smetisko naturalistickej teórie otroctva a teórie Najlepšieho štátu. Navonok veľká zmena, v skutočnosti sa nič nestalo, keď obracia Platónovu teóriu, že všetko, čo sa vyvíja, tak sa degeneruje. Aristoteles ju obrátil na optimistickú dialektickú teóriu zmeny, ako teóriu účelnej príčiny: „Forma nebo podstata všeho, co se vyvíjí, je totožná s účelem, cílem nebo konečným stavem, k nemuž se vyvíjí.“17 Vskutku dobre pripravená pôda pre Hegela! Popper kritizuje Aristotelov historicizmus a esencionalizmus, ktorého bohom je nateraz ZMENA, pretože len v nej sa môže vyjaviť skrytá podstata a byť reálnou, historický osud si tu nachádza pevné miesto. Aristotelovo intuitívne vedenie, podľa Poppera, vedie k snahe pochopiť podstatu prirodzenej veci a koniec koncov k snahe ovládnuť ostatných18.
Vodcovia Francúzskej revolúcie objavili Veľkú generáciu – sloboda, rovnosť, bratstvo, – a Hegel objavil Platóna a boj proti otvorenej spoločnosti, asi takýmto sloganom nás víta Popper, pri analýze Heglovho historicizmu. Tu sa Popperov slovník stáva najviac bombastickým, ohňostroj slov lieta do výšky a Heglova nadutosť dostáva na frak: „Platónová filosofie si narokovala panství ve státě, ale u Hegela se z ní stala jen ta nejposlednejší služka.“19 Popper nám vykresľuje Hegla ako zapredaného služobníka pruského vladára Friedricha Wilhelma III., pričom obaja majú svoje personifikované miesto; v dialektike je vrcholom rozum, v dejinách je vrcholom Prusko20; typická nemecká nadutosť, so „zmysluplným“ písaním: „(...) nýbrž tak obšírně, důstojně a s takovým vynaložením německého smyslu pro hloubku a zamotanost, že byla přeslechnuta legrační Nemecká pošetilost, jež v takové odpovědi vězí.“ 21 Ani Hegel sa neštíti prijať už dávno vyslovené, čosi pridať a potom to pekne zamotať. Podľa Poppera, v Heglovom historicizme môžeme nájsť stopy po Aristotelovi a Platónovi, pretože rovnako chápe podstatu ako ducha, od Aristotela prebral učenie, podľa ktorého vývoj nie je úpadok, ale vyvíja sa vec tak aj podstata, od Platóna prijal chápanie štátu ako organizmu, od Herakleita zas učenie o jednote protikladov, cez ktoré tvrdí, že antitézu, či rozpor nemožno eliminovať, pretože vďaka nim „ideme“ vpred, „vďaka“ čomu pokrok nie je priamočiary, ale dialektický, čo nakoniec ústi do tézy – Moc je správnosť!-.22
Len tak pre zaujímavosť si porovnajme oba slovníky, vo vzťahu k Hegelovi a vo vzťahu k Marxovi. Tak teda najprv sa dostáva na paškál Hegel: „Chceme-li zámérne ohloupit mladého člověka a učinit jej neschopným jakéhokoli myšlení, neexistuje osvědčenější prostředek, než pilné studium Hegelových děl.“ 32; a vo vzťahu k Marxovi nachádzam takéto vety: „Abychom byli k Marxovi spravedlivý, musíme uznat jeho poctivost. Jeho otevřená mysl, smysl pro fakta, jeho nedůvěra k verbalismu a především k moralizujícimu verbalismu z něj učinila jednoho z nejvlivnějších světových bojovniků proti pokrytectví a farizejství.“33; alebo „Marx miloval svobodu, skutečnou svobodu (nikoli Hegelovu ,skutečnou svobodu´).“34; ďalej „Opravdu nesmíme Marxe obviňovat.“35; alebo „I když připustíme, že v jeho době byl takový názor oprávněný (...).“36; alebo „Důvod Marxova nezdaru jako proroka spočíva výlučně v bíde samotného historicizmu.“37; a nakoniec „Domnívam se, že Marxova víra byla v podstatě vírou v otevřenou společnost.“38
Viem, môžete ma obviniť, že som vety vytrhol z kon-textu, ale ani to nič nemení na fakte, ktorý som chcel prostredníctvom tohoto porovnania ukázať; čo sa stalo s ostrým rydlom Popperovým? Prečo tak náhle otupelo? Veď zámerom Popperovej knihy malo byť pátranie, ako sa vôbec mohli zrodiť také fenomény ako fašizmus a marxizmus, na základe čoho naivný čitateľ ako JA asi očakáva, že sa práve im ujde najostrejšia kritika, namiesto toho si čitateľ môže na záver prečítať: „Marxe spíše obhajuji, než napadám.“39 Prečo potrebuje Marxa obhajovať a jeho nezdar vidí len v „biede historicizmu“? Tieto otázky nechám na teraz otvorené.
Popperova kritika Marxovho historicizmu je viac ako úbohá. Dotýka sa len krajne Marxovho determinizmu a psychologizmu.40 Popperová kritika historického materializmu je zameraná na jej historicizmus a ekonomizmus, aj keď podľa Poppera „(...) nesmíme je pokládat za nic víc než za nanejvýš cenný návrh, jakým způsobem uvažovat o věcech v jejich vztahu k ekonomickému pozadí.“41 Všimol si Popper, že za ekonomickým pozadím je už len ľudské pozadie? Rovnako Popper odmieta Marxovo spochybnenie psychologizmu, pretože pracuje s historicizmom. Avšak, myslím si, že Marxovo spochybnenie psychologizmu má aj dnes čo povedať: „Bytí lidí není určováno jejich vědomím, nýbrž naopak, jejich vědomí je určováno jejich společenským bytím.“ (Marx)42; určite áno aspoň čo sa týka jazyka, respektíve rečových aktov: „Výpoveď ako produkt rečového aktu nijako nemožno pokladať za individuálny akt v presnom zmysle tohto slova a nemožno ju vysvetliť z individuálnopsychologických alebo psychofyziologických podmienok individua. Výpoveď je sociálna.“43 Ďalšie Popperove námietky voči Marxovým trom krokom44 ostávajú povrchné. Popper, tento „směšný pisálek“, sa zas len alibisticky za niečo skrýva a jeho pero, beztak už tupé, sa zadrháva o papier: „Třetí krok Marxovy argumentace je třeba prohlásit za naprůkazný. Netvrdím víc než to.“45 Teda formuláciou „je třeba“, nám dáva jasne najavo, že to nie on prehlasuje, ale nejaké heideggerovské neautentické „man“, teda „ono“. Aby to nebolo až tak nápadné, obetavo netvrdí nič viac.
Čo sme sa vlastne dozvedeli z popperovskej botaniky? Podarilo sa nám nájsť korene rastliny zvanej Zlo. Všetka česť! Podarilo sa nám tie zlé korene obnažiť a použili sme ich do našej korenistej polievky. Trošku sme sa zahrali na lekárov a na našej rastline o niečo vyššie nad koreňmi sme diagnostikovali choroboplodné nádory, ktoré podporovali rast našej rastliny zvanej Zlo. Všetka česť! Tie sme nielen obnažili, ale aj okresali a použili do našej štipľavej polievočky. A čo sme urobili ďalej? Podišli sme k samému kvetu Zla a hoci vyzeral otrepane, čuduj sa svete, predsa len príjemne voňal. Kam sme sa teda dostali? No predsa do slepej uličky, keď už mám byť frázovitý. A prečo? Touto otázkou sa budeme zapodievať práve teraz. Preto vás vítam v mojom ezoterickom krúžku, kde si môžete zajesť z mojej polievočky (Nikdy som netvrdil, že viem variť).
Námietky ku knihe Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia:
a) Nazdávam sa, že v knihe Otvorená spoločnosť nešlo tak o projekt otvorenej spoločnosti, alebo o kritickú historickú analýzu podmienok, na základe ktorých boli možné fašizmus a marxizmus; domnievam sa, že Popper sa snažil týmto dielkom kriticky vyrovnať s marxizmom, ktorého bol v mladosti prívržencom. Ale ako sme videli, toto Popperove vyrovnávanie sa s Marxom je tak trochu čudné. Marxa, na rozdiel od jeho predchodcov, sústavne ospravedlňuje a hovorí, že to nie Marx, ale akýsi abstraktný historicizmus, že to nie Marx veď on je teoretik, ale tí, ktorí ho nasledovali a jeho filozofiu nepochopili a zneužili. Táto Popperova námietka ani neviem či je do smiechu alebo do plaču. Asi to druhé. Veď ani Hitler nepodával priame písomné alebo ústne príkazy svojím podriadeným ako majú konať vo svojich protektorátoch. A tak sa mohli tieto príkazy rôzne interpretovať; v rozdelenom Poľsku, v jednej západnej pruskej časti boli všetci Poliaci germanizovaný tak, že podpísali germanizačné prehlásenie; v druhej časti Poľska, nazvanej Centrálna gubernia, ktorá bola „rasovým smetiskom“ sa pre zmenu negermanizovalo, ale postavili sa koncentračné tábory. Tieto dve rozdielne interpretácie života a smrti sú interpretáciami toho istého Hitlerovho rozkazu, ktorý bol príliš vágny a všeobecný. A kto dnes pochybuje, že Hitler je pôvodcom tohto zla?
Šesťdesiate roky a zvlášť rok šesťdesiatosem znamenali v Európe prelom pre intelektuálov a filozofov. Myslím hlavne na neúspech revolúcie v šesťdesiatom ôsmom vo Francúzsku, po ktorom sa rôzny filozofi vyrovnávali svojsky s marxizmom – mená ako Foucault, Deleuze, Althusser, Lyotard, Sartre a ďalší - ; spájala ich rovnaká minulosť spojená s Marxovým menom. V rovnakom roku dochádza, aj na popud M. Heideggera a jeho Liste o humanizme, k polemike o humanizme a každý sa predbieha v anti-humanizme. Zapríčinila to samotné sklamanie nad Človekom, ktorého Sartre dosadil na miesto Boha, aby tak učinil z existencializmu humanizmus. Tento projekt sa ukázal ako vadný, Človek ako Boh sa ukázal v kapitalizme ako najničivejší nihilista, popierajúci všetky hodnoty. Tak po človeku ostalo prázdne miesto.
b) Naopak, Popper ostal človeku verný, ale ani nie tak z ľudskosti alebo v samotnú vieru v človeka: „Budoucnost závisí na nás samých, a my nezávisíme na žádné historické nutnosti.“46; alebo „(...) a přestože dějiny nemají žádny smysl, můžeme jim smysl dát.“47 Keby Popper neuznal človeka ako toho, od ktorého závisí budúcnosť, alebo zmysel dejín, tak by tu ostalo voľné miesto, na ktoré by sa tlačili osudovosť, esencializmus, alebo iracionalizmus, čím by si vlastne explicitne protirečil, pretože by uznal historicizmus. Popper je historicizmom determinovaný a tak mu nezostáva nič iné ako viera v človeka, ktorý tak nespočetne krát sklamal. Takto nepochybne môže byť Popperova filozofia tou, ktorá „činí člověka středem svého zájmu.“48, len preto aby sa samotná Popperova filozofia nezrútila.
c) Samotná Popperova kritika iracionalizmu je pokrytecká. V závere druhej knihy Popper kritizuje Whiteheadov a Toynbeeho iracionalizmus. Tak nech! Ešte omnoho skôr nám Popper predostiera prehlásenia typu: „Nová víra otevřené společnosti, víra v člověka, v rovnostářskou spravedlnost a v lidský rozum se možná již tehdy začínala utvářet, nebyla však dosud formulována.“49, aby vzápätí na konci druhej knihy túto vieru formuloval prechodom na pozíciu kritického racionalizmu ako aktu viery v rozum50, ktorú naviac zdôvodňuje morálnym rozhodnutím51 pred iracionalizmom, ktorým lomcujú vášne a emócie. Teda pýtam sa: čo je viera?; čo je viera v hocičo? to je jedno v čo, či v rozum alebo v človeka, v otvorenú spoločnosť, vo futbalovú loptu alebo viera, že zajtra bude pekné počasie. Čo je viera, ak nie číra iracionalita, esencia. Iste budú aj vo „viere v rozum“ nejaké pocity, vášne, emócie, čím sa nijak tento iracionalizmus neodlišuje od trebárs Whiteheadovho iracionalizmu. Iste tam budú emócie hlavne preto, že Popper robí z aktu viery v rozum, zo samého rozumu fetiš.
d) Kniha „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ je historicistická. Je to príbeh, ktorý má svoje postavy a dej, ktorý očakáva ďalšie postavy, ktoré budeme už môcť spoznať, prostredníctvom predchádzajúcich postáv a deja: „Naše západní civilizace vznikla v Řecku. Zdá se, že Řekové byli první, kdo učinil krok od kmenového systému k humanismu. Zamysleme se nad tím, co to znamená.“52 To ešte nie je historicizmus, ale historizmus. Netvrdím, že Popper je historicizta, ale jeho text sa dvojitým gestom obracia proti nemu aj proti sebe. Popper má pred sebou súčasnosť s fenoménmi akými sú fašizmus a marxizmus. Aby zistil legitimitu týchto javov, obracia sa a hľadá pôvod. Neskôr, už bez Poppera nám text predstavuje celý vývoj až po súčasnosť, čím sa stáva vskutku javiskom, po ktorom sa prechádzajú veľké postavy a veľké národy. Naozaj, tento text nás necháva pochopiť ako bol vôbec možný vývoj, aby vzápätí sa stal zrazu kompasom do budúcnosti, navigátorom ako rozoznať falošných prorokov a takzvaných historiciztov, nepriateľov otvorenej spoločnosti. Týmto navigátorom je číra iracionalita, totiž „viera v rozum“.
e) Popperovi sa ani len neprisnilo, že nepriateľom otvorenej spoločnosti, môže byť niekto alebo niečo, čo nie je z mäsa a kostí: Globalizácia. Dajme tomu, že ak už existuje globalizácia, tak vo svete nemôžu existovať kmeňové spoločenstvá, teda zatvorené spoločnosti. Z toho vyplýva, že ak tu nie je ani jedna zatvorená spoločnosť, tak tu je len opak – teda otvorená spoločnosť, v ktorej funguje mechanizmus globalizácie. A ak tu máme globalizáciu, tak tu máme sústavné bohatnutie bohatých štátov a sústavné zbedačovanie najchudobnejších štátov. Máme tu v našej peknej otvorenej spoločnosti ekonomickú a informačnú monotónnosť, šedivosť. Máme tu predovšetkým kolektivizmus a stádovitosť. Globalizácia štrukturuje život každého jednotlivca (zamestnanie, potraviny, hudba, internet, televízia, voľný čas), určuje čo si bude kupovať a čo nie; a najlepšie by bolo, keby si tú jednu vec mohol kúpiť, použiť v ktoromkoľvek mieste našej drahej otvorenej spoločnosti. Kde sa stráca toľko proklamovaná individualita, za ktorú horlil Popper a písal, že bude mať svoje pevné miesto v otvorenej spoločnosti? Kde je ta moc človeka, ktorou môže dať dejinám a budúcnosti zmysel? Cítim len za sebou masu ľudí, kolektív družstevníkov. Cítim takú bezmocnosť a nemohúcnosť, že nemôžem dať zmysel ani svojím slovám a nieto ešte dejinám!
„Co svádí k tomu, aby se člověk na všechny filosofy díval napůl nedůvěřivě, napůl výsměšně, není ani tak skutečnost, že se stále znovu přesvědčujeme, jak jsou naivní – jak často a jak snadno se přehmátnou a zmílí, zkrátka jejich dětinskost a dětskost - , nýbrž že nejsou dost poctiví: a přitom všichni dělají velký a cnostný povyk, jakmile se někdo třeba je z dálky dotkne problému pravdivosti.“
F. Nietzsche Mimo dobro a zlo
napísané niekedy cca 1998/1999
Literatúra:
1 K.R. Popper: Otevěná společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikoymenh 1994, s.15.
2 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s 237.
3 Eco,U.-Rorty,R.-Culler,J.-Brooke Roseová,Ch.: Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava, Archa 1995
4 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.19.
5 Ibid., s.18
6 Ibid., s.145
7 F. Nietzsche: Mimo dobro a zlo. Praha, Aurora 1998, s.8.
8 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.171.
9 Ibid., s.146
10 Ibid., s.138
11 Ibid., s.151
12 Ibid., s.154
13 F. Nietzsche: Mimo dobro a zlo. Praha, Aurora 1998, s. 10
14 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátalé I. Praha, Oikomenh 1994, s. 71
15 Ibid., s.73
16 Ibid., s. 95
17 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.12
18 Ibid., s.15
19 Ibid., s.45
20 Ibid., s.47
21 F. Nietzsche: Mimo dobro a zlo. Praha, Aurora 1998, s.17
22 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.41
23 Ibid., s.30
24 Ibid., s.68
25 Ibid., s.54
26 Ibid., s.68
27 Ibid., s.35
28 Ibid., s.213
29 P. Singer: Hegel. Praha, Argo 1995, s.56
30 Ibid., s.55
31 Ibid., s.58
32 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé. Praha, Oikomenh 1994, s.70
33 Ibid., s.74
34 Ibid., s.91
35 Ibid., s.108
36 Ibid., s.157
37 Ibid., s. 165
38 Ibid., s.175
39 Ibid., s.147
40 Ibid., s.76
41 Ibid., s.97
42 Ibid., s.80
43 M. Bachtin: Marxizmus a filozofia jazyka. Bratislava, Pravda 1986, s.227
44 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.120
45 Ibid., s.122
46 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.14
47 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.237
48 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.172
49 Ibid., s.171
50 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.197
51 Ibid., s.198
52 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátele I. Praha, Oikomenh 1994, s.156
Na rozdiel napríklad od Michela Foucaulta, ktorý ako archeológ sa snaží dopátrať podmienok možného Vedenia v jednotlivých dis-kontinuitných epistémach, nám Popper, ako filozof-historik ponúka klasickú kon-tinuitnú historickú analýzu, v ktorej sa nachádzajú: „filosofie dějin rasismu a fašismu na straně jedné (pravicové) a Marxova filosofie dějin na straně druhé (levicové).“4 Popper hľadá korene zla, rastliny, ktorá začala bujnieť na prelome 19. a 20. storočia a prerástla ako hľuza do hladkého mozgu masy. Toto hľadanie je vymedzené dvoma základnými Popperovými pojmami, negatívnym pojmom „historicizmus“, čo je vlastne charakteristický postoj filozofa, ktorý chápe jednotlivca ako figúrku, ktorá sa stretáva s veľkými národmi a vodcami na javisku dejín, ktorých účinkovanie v tejto hre môže filozof pochopiť; „pokusí-li se pochopit zákony historického vývoje.“5, na základe ktorého bude môcť predvídať budúci vývoj a stať sa prorokom.
Druhým pojmom, ktorý je vymedzený pozitívne, teda pojmom „postupné sociálne inžinierstvo“ alias demokratická spoločenská obnova, sa Popper stavia do pozície negatívneho utilitaristu, ako stanoviska minimalizácie utrpenia: „Postupný inženýr může ve prospěch své metódy uvést, že systematický boj proti utrpení, nespravedlnosti a válce bude podopřen souhlasem a shodou velkého množství lidí mnohem spíše než boje za zavedení nějakého ideálu.“6 Hist(e)orická analýza, ktorou sa Popper neskôr chtiac-nechtiac zaradí do rovnakého prúdu historicizmu, sa začína pri Herakleitovi a Platónovi........
Nietzsche píše: „Vždyť mluvit o duchu a dobru tak, jak to činil Platón, znamenalo postavit pravdu na hlavu a popřít samu perspektivitu, základní podmínku všeho života; ba můžeme se, jako lékaři, ptát: ,Kde se bere taková choroba na nejkrásnější rostlině starověku, na Platónovi? Že by ho přece zkazil ten zlý Sókratés? Že by snad Sókratés přece jen kazil mládež? A zasloužil svůj bolehlav?´“7 Ako je vidieť, Popper nám v prvej knihe Otvorenej spoločnosti nehovorí nič nové o Platónovi, len s hysterickým pátosom, ktorý sa snaží byť šokujúci, nám predstavuje všetku biedu Platónovej filozofie. Všetka česť Popperovi!; dal Platónovi to, čo mu patrí, nevšíma si povrchnú autoritu, ktorá za svoju slávu vďačí metafyzike, používa jeho texty, čo je podľa mňa legitímne, aby ukázal, čo sa skrýva v platónovskom palimseste. Avšak „Hérakleitos se jako první vědomě postavil proti otevřené společnosti.“8 Herakleitova myšlienka a dôraz na zmenu života v spoločnosti, ktorá súvisí s neúprosným zákonom osudu, ďalej Herakleitov mysticizmus a iracionalizmus, jeho etický relativizmus sa stávajú prvými, ktoré Popper kritizuje. Prvý obetný baránok historicizmu sa našiel! Herakletitos nám skrátka ukázal, že sme už OUT, teda vonku z kmeňa a jeho filozofia je práve podľa Poppera založená na rozpade kmeňových foriem života v spoločnosti. Naopak, Platónovi pôjde o to, ako sa dostať IN, naspäť do kmeňa prostredníctvom kréda – Zastaviť všetky zmeny!-.
Podľa Poppera, Platón sa pokúša zastaviť všetky zmeny, opierajúc sa pritom o ľudský rozum, o historický zákon, respektíve o biologický naturalizmus a naivný monizmus, v ktorom sa spájajú naivný naturalizmus, ako nezmeniteľnosť, a naivný konvencionalizmus, ktorý sa opiera o rozhodnutie človeka, ktorý je podobný bohu. Naivný monizmus je charakteristický pre kmeňovú spoločnosť, teda pre zatvorenú spoločnosť, pre nemennosť, v ktorej podľa Poppera, vidí Platón ideál. Táto nemennosť, dokonalosť sama o sebe je predstavovaná v Platónovej teórii Foriem či Ideii. Všetko pozemské sa mení, degeneruje, stáva sa len kópiou božskej Formy; na to, aby sa pozemské priblížilo božskému je treba pribrzdiť degeneráciu kópií. Tento Platónov projekt sa skrýva za jeho víziou Dokonalého štátu, Ideálneho štátu, ktorý sa snaží vybudovať prostredníctvom toho, čo Popper nazýva „utopické sociálne inžinierstvo“ a tento projekt bude viesť len k jednému: „Naopak utopický pokus o uskutočnení ideálního státu, projektujíci společnost jako celek, vyžaduje silnou centralizovanou vládu několika jedinců, která tudíž pravděpodobně povede k diktatuře.“9
Popper sa nám snaží dokázať, aký je Platón v podstate „zlý“ a ako sa pri ňom vlastne všetko rozbieha, ako sa rodia hlavné znaky totality: kolektivizmus, ako príslušnosť ku kmeňu teda tribalizmus, samotný kolektív ako spoločnosť, organizmus, ktorý je ešte chorý a potrebuje lekára, Kráľa-Filozofa teda diktátora, spartská ekonomizácia života – t.j super-rasa10, čistka11, atď. Nebudem to ďalej rozvádzať, na to je dosť dobrá Popperová kniha. Platón svoj projekt explikuje nepriamo, prostredníctvom pojmov alebo ideí Dobra, Spravodlivosti, Múdrosti, Pravdy, Šťastia a Krásy12, v jednotlivých dialógoch. Týmto pojmom venuje Popper značnú časť svojej prvej knihy, neinterpretuje ich tak ako ich skôr používa, na prevedenie svojho zámeru, aby ukázal, akým rafinovaným spôsobom Platón, podľa Poppera, prekrúca význam slov, na základe ktorých si buduje svoj Ideálny štát. Avšak, všimnime si aj Popperov postup pri používaní Platónových textov. Popper vždy ak zosmiešňuje svojho protivníka, tak vypichne jedno zdanlivo opozičné myslenie tej ktorej doby, aby dvojitým gestom odmietol ako aj protivníka tak aj samotné myslenie, ktoré je zdanlivo v opozícií voči protivníkovi. Tento Popperov postup je v zajatí tradičnej metafyziky, ktorá myslí radikálne protiklady: „Základní vírou metafyziků je víra v protikladnost hodnot“13. Nateraz sú voči Platónovi v opozícií Sofisti, alebo Veľká generácia14, pomocou ktorých sa Popper snaží zotrieť Platóna, aby vzápätí mohol odmietnuť aj ich kritický dualizmus.15
Popper poukazuje na Platónov verbalizmus v dialógoch. Tak rovnako aj my si všimnime, akým slovník používa Popper, tentoraz vo vzťahu k Platónovi: „Nemuhu ji interpretovat jinak než jako pokus – ukázalo se, že velmi úspěšný – ukolébat čtenářovy kritické schopnosti a jako pokus odvrátit jeho pozornost od intelektuálni ubohosti tohoto mistrovsky napsaného dialogu pomocí teatrálniho verbálního ohňostroje.“16 Nepochybne je to ostrý slovník, ktorý je ale len predohrou k tomu čo bude nasledovať.... Popper nachádza koreň Zla a už ho nepustí pevne z ruky. Tento koreň treba otesať, obnažiť, pretože sa môže ukázať, že on bol príčinou, alebo aspoň následkom, na základe ktorého vyrástla rastlina, ktorá sa rozvetvila na fašistickú a marxistickú ružu, tak príťažlivú pre masy, že nik si nevšimol jej tŕne. Avšak medzi koreňom a kvetom je ešte dosť priestoru, v ktorom sa môžu skrývať rôzne bujnejúce nádory, ktoré podporujú rast rastliny. Popper má koreň a postupným stopovaním smerom hore, na povrch nachádza ďalších nepriateľov otvorenej spoločnosti.
Chudák Aristoteles, ani on sa „nepoučil“!!! Prevádza na seba všetko to Platónovo smetisko naturalistickej teórie otroctva a teórie Najlepšieho štátu. Navonok veľká zmena, v skutočnosti sa nič nestalo, keď obracia Platónovu teóriu, že všetko, čo sa vyvíja, tak sa degeneruje. Aristoteles ju obrátil na optimistickú dialektickú teóriu zmeny, ako teóriu účelnej príčiny: „Forma nebo podstata všeho, co se vyvíjí, je totožná s účelem, cílem nebo konečným stavem, k nemuž se vyvíjí.“17 Vskutku dobre pripravená pôda pre Hegela! Popper kritizuje Aristotelov historicizmus a esencionalizmus, ktorého bohom je nateraz ZMENA, pretože len v nej sa môže vyjaviť skrytá podstata a byť reálnou, historický osud si tu nachádza pevné miesto. Aristotelovo intuitívne vedenie, podľa Poppera, vedie k snahe pochopiť podstatu prirodzenej veci a koniec koncov k snahe ovládnuť ostatných18.
Vodcovia Francúzskej revolúcie objavili Veľkú generáciu – sloboda, rovnosť, bratstvo, – a Hegel objavil Platóna a boj proti otvorenej spoločnosti, asi takýmto sloganom nás víta Popper, pri analýze Heglovho historicizmu. Tu sa Popperov slovník stáva najviac bombastickým, ohňostroj slov lieta do výšky a Heglova nadutosť dostáva na frak: „Platónová filosofie si narokovala panství ve státě, ale u Hegela se z ní stala jen ta nejposlednejší služka.“19 Popper nám vykresľuje Hegla ako zapredaného služobníka pruského vladára Friedricha Wilhelma III., pričom obaja majú svoje personifikované miesto; v dialektike je vrcholom rozum, v dejinách je vrcholom Prusko20; typická nemecká nadutosť, so „zmysluplným“ písaním: „(...) nýbrž tak obšírně, důstojně a s takovým vynaložením německého smyslu pro hloubku a zamotanost, že byla přeslechnuta legrační Nemecká pošetilost, jež v takové odpovědi vězí.“ 21 Ani Hegel sa neštíti prijať už dávno vyslovené, čosi pridať a potom to pekne zamotať. Podľa Poppera, v Heglovom historicizme môžeme nájsť stopy po Aristotelovi a Platónovi, pretože rovnako chápe podstatu ako ducha, od Aristotela prebral učenie, podľa ktorého vývoj nie je úpadok, ale vyvíja sa vec tak aj podstata, od Platóna prijal chápanie štátu ako organizmu, od Herakleita zas učenie o jednote protikladov, cez ktoré tvrdí, že antitézu, či rozpor nemožno eliminovať, pretože vďaka nim „ideme“ vpred, „vďaka“ čomu pokrok nie je priamočiary, ale dialektický, čo nakoniec ústi do tézy – Moc je správnosť!-.22
Čo na to Popper so svojím ostrým brkom?; „Nic jiného nelze použit tak lehce a s takovým málem vědecké erudice a nic jiného nevyvolá tak dramatickou vědeckou atmosféru jako hegelovská dialektika, tajemná metoda, která nahrazuje ,prázdnou formálni logiku´.“23 Navonok ostré slová, ktoré však nehovoria nič nové, čo by už skôr inými slovami nebol povedal Nietzsche. Avšak kladie si otázku píšuci subjekt, teda JA, prečo sa zrazu stáva filozofia pri Hegelovi slúžkou? Asi preto, že v Hegelovom historicizme ma napokon rozhodujúcu črtu predsa len kmeň a tribalizmus24. Pre Hegela, podľa Poppera, je rozhodujúci nacionalizmus, národ zjednocuje duch, ktorý jedná v dejinách25 – aká hlúposť. Popper pokračuje v sčítavaní heglovských hlúpostí, ktoré apelujú na ľudskú prirodzenosť a nakoniec vidia stelesneného Ducha v Štáte a v ňom jeden ľud, krv, rasu, proste Vyvolený národ, ktorý nepodlieha morálnym záväzkom, ktorý žije ideálom hrdinského života: „Žijte nebezpečně!“26
Naozaj, Popperovským vykreslením dostávame obraz filozofie ako propagandy, zameranú na jediný cieľ, udržať Štát, ako zatvorenú spoločnosť. Ale nezabúdajme, že Popper výhradne používa texty s ktorými pracuje. Tak ako pri Platónovi, ako som spomenul vyššie, tak aj pri Hegelovi, nejde len o kritiku filozofa, ale aj o jeho zosmiešnenie. Aj tu nachádza opozíciu voči Hegelovi, aby vzápätí odmietol aj jedno aj druhé. Tým opozičným mysliteľom je A. Schopenhauer, ktorého cituje: „Vlády si z filosofie udělaly prostředek ve službách státnich zajmů a vědci si z ní udělaly dobrý obchod.“27 Iste, Popper je nielen rafinovaný, ale aj schematický, pretože v texte takýchto citátov využíva ešte viac a sú aj ostrejšie, ale nudia. Ani Schopenhauerovi neostal nič dlžný a v závere druhého zväzku alibisticky odmieta iracionalizmus28. To ukážem neskôr.
Zásadné je skôr povedať, že Popper je voči Heglovi nielen „ostrý“: „Znamená to, že Hegel je skutečně obhájcem totalitního státu? To je názor Karla Poppera v jeho všeobecně známé knize Otevřená společnost a její nepřátelé a Popper dokládá své přesvědčení citáty, při kterých musejí vstávat vlasy každému modernímu liberálnímu čtenáři.“29 Nie, Popper nie je len „ostrý“; snáď prvý krát v knihe okato zneužíva text filozofa (Hegla) v prospech svojho vlastného projektu, svojej vlastnej myšlienky:
Peter Singer jasne argumentuje v štyroch základných bodoch30, že Heglova filozofia sa nechcela (a ani nemohla) zapáčiť pruskému kráľovi; Singer presvedčivo predostiera ako Popper explicitne zneužíva text, že pracuje so zlými prekladmi a že Popper nepracuje so základnými Heglovými prácami, ale s prácami vydanými po jeho smrti, v ktorý robil vydavateľ jasné korektúry. A konečne, Popper pracuje s citátmi pre Heglov spôsob filozofovania jemne povedané demagogicky. Popper schválne vyberá z Heglových úst jeden extrém (negatívny príklad) a druhý extrém zamlčuje (pozitívny príklad), čo je vlastne dôležité pre Hegla a jeho dialektiku: „(...) musejí být tyto citáty vyváženy jinými, neboť Hegel často předvádí jeden aspekt určitého předmětu v extrémní formě – než ho vybalancuje proti jinému.“ 31 Ešte skôr než pristúpim k Marxovi, musím povedať, že pri Hegelovi je Popper najostrejší, jeho slovník tu nachádza vrchol, a o to je to paradoxnejšie, keď prichádzame k Popperovej analýze Marxovej filozofie; akoby sme zablúdili zrazu do iných vôd, akoby som ani Poppera nespoznával.
Len tak pre zaujímavosť si porovnajme oba slovníky, vo vzťahu k Hegelovi a vo vzťahu k Marxovi. Tak teda najprv sa dostáva na paškál Hegel: „Chceme-li zámérne ohloupit mladého člověka a učinit jej neschopným jakéhokoli myšlení, neexistuje osvědčenější prostředek, než pilné studium Hegelových děl.“ 32; a vo vzťahu k Marxovi nachádzam takéto vety: „Abychom byli k Marxovi spravedlivý, musíme uznat jeho poctivost. Jeho otevřená mysl, smysl pro fakta, jeho nedůvěra k verbalismu a především k moralizujícimu verbalismu z něj učinila jednoho z nejvlivnějších světových bojovniků proti pokrytectví a farizejství.“33; alebo „Marx miloval svobodu, skutečnou svobodu (nikoli Hegelovu ,skutečnou svobodu´).“34; ďalej „Opravdu nesmíme Marxe obviňovat.“35; alebo „I když připustíme, že v jeho době byl takový názor oprávněný (...).“36; alebo „Důvod Marxova nezdaru jako proroka spočíva výlučně v bíde samotného historicizmu.“37; a nakoniec „Domnívam se, že Marxova víra byla v podstatě vírou v otevřenou společnost.“38
Viem, môžete ma obviniť, že som vety vytrhol z kon-textu, ale ani to nič nemení na fakte, ktorý som chcel prostredníctvom tohoto porovnania ukázať; čo sa stalo s ostrým rydlom Popperovým? Prečo tak náhle otupelo? Veď zámerom Popperovej knihy malo byť pátranie, ako sa vôbec mohli zrodiť také fenomény ako fašizmus a marxizmus, na základe čoho naivný čitateľ ako JA asi očakáva, že sa práve im ujde najostrejšia kritika, namiesto toho si čitateľ môže na záver prečítať: „Marxe spíše obhajuji, než napadám.“39 Prečo potrebuje Marxa obhajovať a jeho nezdar vidí len v „biede historicizmu“? Tieto otázky nechám na teraz otvorené.Popperova kritika Marxovho historicizmu je viac ako úbohá. Dotýka sa len krajne Marxovho determinizmu a psychologizmu.40 Popperová kritika historického materializmu je zameraná na jej historicizmus a ekonomizmus, aj keď podľa Poppera „(...) nesmíme je pokládat za nic víc než za nanejvýš cenný návrh, jakým způsobem uvažovat o věcech v jejich vztahu k ekonomickému pozadí.“41 Všimol si Popper, že za ekonomickým pozadím je už len ľudské pozadie? Rovnako Popper odmieta Marxovo spochybnenie psychologizmu, pretože pracuje s historicizmom. Avšak, myslím si, že Marxovo spochybnenie psychologizmu má aj dnes čo povedať: „Bytí lidí není určováno jejich vědomím, nýbrž naopak, jejich vědomí je určováno jejich společenským bytím.“ (Marx)42; určite áno aspoň čo sa týka jazyka, respektíve rečových aktov: „Výpoveď ako produkt rečového aktu nijako nemožno pokladať za individuálny akt v presnom zmysle tohto slova a nemožno ju vysvetliť z individuálnopsychologických alebo psychofyziologických podmienok individua. Výpoveď je sociálna.“43 Ďalšie Popperove námietky voči Marxovým trom krokom44 ostávajú povrchné. Popper, tento „směšný pisálek“, sa zas len alibisticky za niečo skrýva a jeho pero, beztak už tupé, sa zadrháva o papier: „Třetí krok Marxovy argumentace je třeba prohlásit za naprůkazný. Netvrdím víc než to.“45 Teda formuláciou „je třeba“, nám dáva jasne najavo, že to nie on prehlasuje, ale nejaké heideggerovské neautentické „man“, teda „ono“. Aby to nebolo až tak nápadné, obetavo netvrdí nič viac.
Čo sme sa vlastne dozvedeli z popperovskej botaniky? Podarilo sa nám nájsť korene rastliny zvanej Zlo. Všetka česť! Podarilo sa nám tie zlé korene obnažiť a použili sme ich do našej korenistej polievky. Trošku sme sa zahrali na lekárov a na našej rastline o niečo vyššie nad koreňmi sme diagnostikovali choroboplodné nádory, ktoré podporovali rast našej rastliny zvanej Zlo. Všetka česť! Tie sme nielen obnažili, ale aj okresali a použili do našej štipľavej polievočky. A čo sme urobili ďalej? Podišli sme k samému kvetu Zla a hoci vyzeral otrepane, čuduj sa svete, predsa len príjemne voňal. Kam sme sa teda dostali? No predsa do slepej uličky, keď už mám byť frázovitý. A prečo? Touto otázkou sa budeme zapodievať práve teraz. Preto vás vítam v mojom ezoterickom krúžku, kde si môžete zajesť z mojej polievočky (Nikdy som netvrdil, že viem variť).
Námietky ku knihe Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia:
a) Nazdávam sa, že v knihe Otvorená spoločnosť nešlo tak o projekt otvorenej spoločnosti, alebo o kritickú historickú analýzu podmienok, na základe ktorých boli možné fašizmus a marxizmus; domnievam sa, že Popper sa snažil týmto dielkom kriticky vyrovnať s marxizmom, ktorého bol v mladosti prívržencom. Ale ako sme videli, toto Popperove vyrovnávanie sa s Marxom je tak trochu čudné. Marxa, na rozdiel od jeho predchodcov, sústavne ospravedlňuje a hovorí, že to nie Marx, ale akýsi abstraktný historicizmus, že to nie Marx veď on je teoretik, ale tí, ktorí ho nasledovali a jeho filozofiu nepochopili a zneužili. Táto Popperova námietka ani neviem či je do smiechu alebo do plaču. Asi to druhé. Veď ani Hitler nepodával priame písomné alebo ústne príkazy svojím podriadeným ako majú konať vo svojich protektorátoch. A tak sa mohli tieto príkazy rôzne interpretovať; v rozdelenom Poľsku, v jednej západnej pruskej časti boli všetci Poliaci germanizovaný tak, že podpísali germanizačné prehlásenie; v druhej časti Poľska, nazvanej Centrálna gubernia, ktorá bola „rasovým smetiskom“ sa pre zmenu negermanizovalo, ale postavili sa koncentračné tábory. Tieto dve rozdielne interpretácie života a smrti sú interpretáciami toho istého Hitlerovho rozkazu, ktorý bol príliš vágny a všeobecný. A kto dnes pochybuje, že Hitler je pôvodcom tohto zla?
Šesťdesiate roky a zvlášť rok šesťdesiatosem znamenali v Európe prelom pre intelektuálov a filozofov. Myslím hlavne na neúspech revolúcie v šesťdesiatom ôsmom vo Francúzsku, po ktorom sa rôzny filozofi vyrovnávali svojsky s marxizmom – mená ako Foucault, Deleuze, Althusser, Lyotard, Sartre a ďalší - ; spájala ich rovnaká minulosť spojená s Marxovým menom. V rovnakom roku dochádza, aj na popud M. Heideggera a jeho Liste o humanizme, k polemike o humanizme a každý sa predbieha v anti-humanizme. Zapríčinila to samotné sklamanie nad Človekom, ktorého Sartre dosadil na miesto Boha, aby tak učinil z existencializmu humanizmus. Tento projekt sa ukázal ako vadný, Človek ako Boh sa ukázal v kapitalizme ako najničivejší nihilista, popierajúci všetky hodnoty. Tak po človeku ostalo prázdne miesto.
b) Naopak, Popper ostal človeku verný, ale ani nie tak z ľudskosti alebo v samotnú vieru v človeka: „Budoucnost závisí na nás samých, a my nezávisíme na žádné historické nutnosti.“46; alebo „(...) a přestože dějiny nemají žádny smysl, můžeme jim smysl dát.“47 Keby Popper neuznal človeka ako toho, od ktorého závisí budúcnosť, alebo zmysel dejín, tak by tu ostalo voľné miesto, na ktoré by sa tlačili osudovosť, esencializmus, alebo iracionalizmus, čím by si vlastne explicitne protirečil, pretože by uznal historicizmus. Popper je historicizmom determinovaný a tak mu nezostáva nič iné ako viera v človeka, ktorý tak nespočetne krát sklamal. Takto nepochybne môže byť Popperova filozofia tou, ktorá „činí člověka středem svého zájmu.“48, len preto aby sa samotná Popperova filozofia nezrútila.
c) Samotná Popperova kritika iracionalizmu je pokrytecká. V závere druhej knihy Popper kritizuje Whiteheadov a Toynbeeho iracionalizmus. Tak nech! Ešte omnoho skôr nám Popper predostiera prehlásenia typu: „Nová víra otevřené společnosti, víra v člověka, v rovnostářskou spravedlnost a v lidský rozum se možná již tehdy začínala utvářet, nebyla však dosud formulována.“49, aby vzápätí na konci druhej knihy túto vieru formuloval prechodom na pozíciu kritického racionalizmu ako aktu viery v rozum50, ktorú naviac zdôvodňuje morálnym rozhodnutím51 pred iracionalizmom, ktorým lomcujú vášne a emócie. Teda pýtam sa: čo je viera?; čo je viera v hocičo? to je jedno v čo, či v rozum alebo v človeka, v otvorenú spoločnosť, vo futbalovú loptu alebo viera, že zajtra bude pekné počasie. Čo je viera, ak nie číra iracionalita, esencia. Iste budú aj vo „viere v rozum“ nejaké pocity, vášne, emócie, čím sa nijak tento iracionalizmus neodlišuje od trebárs Whiteheadovho iracionalizmu. Iste tam budú emócie hlavne preto, že Popper robí z aktu viery v rozum, zo samého rozumu fetiš.
d) Kniha „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ je historicistická. Je to príbeh, ktorý má svoje postavy a dej, ktorý očakáva ďalšie postavy, ktoré budeme už môcť spoznať, prostredníctvom predchádzajúcich postáv a deja: „Naše západní civilizace vznikla v Řecku. Zdá se, že Řekové byli první, kdo učinil krok od kmenového systému k humanismu. Zamysleme se nad tím, co to znamená.“52 To ešte nie je historicizmus, ale historizmus. Netvrdím, že Popper je historicizta, ale jeho text sa dvojitým gestom obracia proti nemu aj proti sebe. Popper má pred sebou súčasnosť s fenoménmi akými sú fašizmus a marxizmus. Aby zistil legitimitu týchto javov, obracia sa a hľadá pôvod. Neskôr, už bez Poppera nám text predstavuje celý vývoj až po súčasnosť, čím sa stáva vskutku javiskom, po ktorom sa prechádzajú veľké postavy a veľké národy. Naozaj, tento text nás necháva pochopiť ako bol vôbec možný vývoj, aby vzápätí sa stal zrazu kompasom do budúcnosti, navigátorom ako rozoznať falošných prorokov a takzvaných historiciztov, nepriateľov otvorenej spoločnosti. Týmto navigátorom je číra iracionalita, totiž „viera v rozum“.
e) Popperovi sa ani len neprisnilo, že nepriateľom otvorenej spoločnosti, môže byť niekto alebo niečo, čo nie je z mäsa a kostí: Globalizácia. Dajme tomu, že ak už existuje globalizácia, tak vo svete nemôžu existovať kmeňové spoločenstvá, teda zatvorené spoločnosti. Z toho vyplýva, že ak tu nie je ani jedna zatvorená spoločnosť, tak tu je len opak – teda otvorená spoločnosť, v ktorej funguje mechanizmus globalizácie. A ak tu máme globalizáciu, tak tu máme sústavné bohatnutie bohatých štátov a sústavné zbedačovanie najchudobnejších štátov. Máme tu v našej peknej otvorenej spoločnosti ekonomickú a informačnú monotónnosť, šedivosť. Máme tu predovšetkým kolektivizmus a stádovitosť. Globalizácia štrukturuje život každého jednotlivca (zamestnanie, potraviny, hudba, internet, televízia, voľný čas), určuje čo si bude kupovať a čo nie; a najlepšie by bolo, keby si tú jednu vec mohol kúpiť, použiť v ktoromkoľvek mieste našej drahej otvorenej spoločnosti. Kde sa stráca toľko proklamovaná individualita, za ktorú horlil Popper a písal, že bude mať svoje pevné miesto v otvorenej spoločnosti? Kde je ta moc človeka, ktorou môže dať dejinám a budúcnosti zmysel? Cítim len za sebou masu ľudí, kolektív družstevníkov. Cítim takú bezmocnosť a nemohúcnosť, že nemôžem dať zmysel ani svojím slovám a nieto ešte dejinám!
„Co svádí k tomu, aby se člověk na všechny filosofy díval napůl nedůvěřivě, napůl výsměšně, není ani tak skutečnost, že se stále znovu přesvědčujeme, jak jsou naivní – jak často a jak snadno se přehmátnou a zmílí, zkrátka jejich dětinskost a dětskost - , nýbrž že nejsou dost poctiví: a přitom všichni dělají velký a cnostný povyk, jakmile se někdo třeba je z dálky dotkne problému pravdivosti.“
F. Nietzsche Mimo dobro a zlo
napísané niekedy cca 1998/1999
Literatúra:
1 K.R. Popper: Otevěná společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikoymenh 1994, s.15.
2 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s 237.
3 Eco,U.-Rorty,R.-Culler,J.-Brooke Roseová,Ch.: Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava, Archa 1995
4 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.19.
5 Ibid., s.18
6 Ibid., s.145
7 F. Nietzsche: Mimo dobro a zlo. Praha, Aurora 1998, s.8.
8 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.171.
9 Ibid., s.146
10 Ibid., s.138
11 Ibid., s.151
12 Ibid., s.154
13 F. Nietzsche: Mimo dobro a zlo. Praha, Aurora 1998, s. 10
14 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátalé I. Praha, Oikomenh 1994, s. 71
15 Ibid., s.73
16 Ibid., s. 95
17 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.12
18 Ibid., s.15
19 Ibid., s.45
20 Ibid., s.47
21 F. Nietzsche: Mimo dobro a zlo. Praha, Aurora 1998, s.17
22 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.41
23 Ibid., s.30
24 Ibid., s.68
25 Ibid., s.54
26 Ibid., s.68
27 Ibid., s.35
28 Ibid., s.213
29 P. Singer: Hegel. Praha, Argo 1995, s.56
30 Ibid., s.55
31 Ibid., s.58
32 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé. Praha, Oikomenh 1994, s.70
33 Ibid., s.74
34 Ibid., s.91
35 Ibid., s.108
36 Ibid., s.157
37 Ibid., s. 165
38 Ibid., s.175
39 Ibid., s.147
40 Ibid., s.76
41 Ibid., s.97
42 Ibid., s.80
43 M. Bachtin: Marxizmus a filozofia jazyka. Bratislava, Pravda 1986, s.227
44 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.120
45 Ibid., s.122
46 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.14
47 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.237
48 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Praha, Oikomenh 1994, s.172
49 Ibid., s.171
50 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II. Praha, Oikomenh 1994, s.197
51 Ibid., s.198
52 K.R. Popper: Otevřená společnost a její nepřátele I. Praha, Oikomenh 1994, s.156