Hudymač | Archív

Raz sa ma niekto opýtal, či mám nejaký dobrú myšlienku na naozaj desivú reality show. Mám jeden nápad na reality show, z ktorej vám budú stáť od strachu vlasy na hlave: „C-študenti z Yale“. George W. Bush patrí medzi smotánku C-študentov, ktorí síce nevedia nič o histórii, nemajú ani potuchy o geografii, ale zato sú to „kresťania“, ktorí neskrývajú svoje rasistické sklony. Ale predovšetkým sú to hrozivé psychopatické osobnosti, alebo tiež PO, pre tých bystrejších medicínskym slovníkom povedané, sú to pohľadní ľudia bez svedomia.

Keď som dopísal knihu Bitúnok č. 5 v roku 1968, bolo to znakom toho, že som už schopný písať o bombardovaní Drážďan. Bola to najväčšia masakra v dejinách Európy. Samozrejme že viem o Auschwitze, ale masakra je niečo, čo sa udeje ihneď, zabíjanie čo najväčšieho počtu ľudí v čo najkratšom čase. Britský bombový nálet na Drážďany v noci trinásteho februára 1945 zabil viac ako 135 000 ľudí. Bol to čistý nezmysel, nonsens, púha deštruktívnosť. Celé mesto vyhorelo a bola to britská ukrutnosť, nie ta naša. Briti sem poslali bombardéri v noci a zásluhou nového druhu zápalných bômb celé mesto zahltil požiar. Všetko živé zhorelo, okrem mojej PoW skupiny. V skutočnosti išlo o vojenský experiment, ktorý mal zistiť, či môže vyhorieť celé mesto, keď naň spadne malá hŕstka bômb nového typu.

V roku 1980 krátko po mojich jedenástich rokoch som napísal svoju prvú esej v angličtine. Témou bola Sovietska invázia v Afganistane, alebo ako sa to vtedy nazývalo Sovietska „intervencia“ v „bratskej komunistickej krajine ohrozenej imperializmom“. Úzkostlivo som sledoval udalosti v Afganistane, aj keď len útržkovito a nárazovo. V našej malej dedinke Jhansi, jeden deň vzdialenej od Dillí, sme nemali žiadnu televíziu ani noviny. Vedeli sme, že Američania v dôsledku invázie bojkotovali Olympijské hry v Moskve, ale nevedeli sme nič o tom, čo sa deje v samotnom Afganistane. Jednako som len pevne veril a očakával, že Sovieti budú modernizovať zaostalú feudálnu krajinu, že posunú ekonomiku krajiny vpred a posadia ju tak na cestu prosperity a mieru – uložiac tak drvivú porážku silám reakcie a imperializmu.

Viesť rozhovor v obrovskej jedálni a ešte k tomu na vyvýšenom čestnom mieste mi pripadá trochu nenáležité. Možno je to tým prostredím. Sedíme spolu za vrch stolom v skvostnej jedálni Trinity College v Cambridge, skadiaľ akademici predsedajú a dívajú sa na stovky študentov, ako jedia svoj obed. Ale Amartya Sen trvá na tom, že by sme mali byť spoločenskí a ostať. A okrem toho, práve tu by mohol zastihnúť zopár starých známych kolegov.

Huey Long, guvernér štátu Lousisiana a senátor Spojených štátov, známy tiež ako „Kingfish“, vyslovil proroctvo, ktoré ma prenasleduje v toto neskoré leto roku 2005, sedemdesiat rokov od jeho násilnej smrti: „Samozrejme, že budeme mať v Amerike fašizmus, len ho budeme volať demokracia!“