Čitateľský denník | Hrušovský | Pompiliova Madonna

HRUŠOVSKÝ, J. (1923) Pompiliova Madonna. Novely, Bratislava: Nákladom slovenského kníhkupectva, 124 strán.

Pompiliova Madonna (s. 3-22)

postavy: beznohý starý Pompilio; otec Bernardo; naničhodník Antonio;

miesto: Taliansko, chrám Santa Maria Maggiore v Esquiline;

dej: Pompilio vysedáva vo svojom vozíku celých päťdesiat rokov pred chrámom bohorodičky, pretože ho otec Bernardo nechce pustiť dnu sa modliť, lebo je špinavý a zapácha;

• Veľmi často sa stávalo, že sa u neho zastavili i beadeckermi a fotografickými aparátmi vystrojení cuddzinci, hádajúc v ňom pravý typ lazzaroneho. Skutočne, Pompilio bol skvostným reprezentantom svojej kasty, tak preslávenej v cestopisnej i krásnej literatúre. Hlava tizianovského starca: orlí nos, mäkká biela brada, bohatými prúdmi splývajúca na odhalené prsá, dôstojné, až aristokratické črty v bronzovej tvári... Koľko vrodeného, neuvedomelého granseňorstva v sedemdesiatročnom žobrákovi!, s. 9;
• A tu v Pompiliovom srdci znovu ožila nesmierna túha vidieť bielolícu Madonnu, čo len na minútu, čo len na krátku sekundu, len čo by mohol šeptmo vydýchnuť v Jej prítomnosti jedon Zdravas´. ... Bola to tak veľká túha, že ho na celom tele striaslo, ako keby mala prijsť na neho ťažká, nebezpečná choroba. A vtedy z čista-jasna preniklo ho šialené presvedčenie, že keby dnes, na Kvetnú nedeľu, dotknul sa ústami Madonniných nôh, z kýptikov by mu vypučaly zdravé údy, a on by znovu mohol chodiť veselo po svete, ako kedysi pred päťdesiatimi rokmi..., s. 13;

Pompilio sa pokúša podplatiť otca Bernarda, aby ho nechal v noci v chráme; tu v chráme sa sním rozpráva Madonna a káže mu vstať (s. 20) a idú spolu na púť, ďalej ako do Albánskych hôr – Pompilio ešte začuje zvoniť umieračik;

Ráno nájde otec Brnardo mŕtveho Pompilia: Pompilio bol mŕtvy. Dobrotivá Madonna ho vyliečila, s. 21.

Prípad fra Giacoma (s. 23-34)

postavy: fra Giacomo (Bol on mníchom zbožným, človekom k sebe i druhým spravodlivým a keď vše i nevedel odolať pokušeniu tela, jednako sa cítil hodným služobníkom Pána, s. 26);

miesto: Taliansko, mestečko Rocco di Papa; vinice Albanských hôr;

čas: Vianoce, štedrý deň;

dej: fra Giacomo ide decembrovou nocou a zablúdi v lese; počuje tajomné zvonenie a stretne bielu postavu (s. 31) – avšak bola to len socha sv. Bonifáca; ocitol sa na cintoríne a vidí v domčeku na márach obesenca; tajomné zvonenie bol zas kus strechy visiaceho plechu (s. 33).

Tanečnica (s. 35-44)

postavy: Vilma – tanečnica v City bare v Ríme;

dej: rozprávač rozpráva príhodu ako videl Vilmu tanečnicu prvý a posledný raz; keď pri vystúpení sa pošmykne a spadne a stratí vedomie; pri nadobudnutí vedomia musí na pokyn barmajstera pokračovať v tancovaní: A usmiala sa na publikum oddane, pokorne, ako by o odpustenie prosiac za svoju veľkú vinu... Za to, že padla, zamdlela a spôsobila rozruch medzi vzácnymi hosťami...

Na tento úsmev nikdy nezabudnem. Stal sa kľúčom k veciam najtajnejším, pečlive uschovaným... ale tak smutným, tak veľmi smutným, že lepšie by bolo, kebych ho nikdy nepoznal. Malá bajadérka Vilma ukázala mi svojou ľahkou nôžkou kraj čiernej priepasti, ktorá pohlcuje všetku radosť zo života.

- Či uznáte, keď hovorím, že toto bolo najsmutnejšie, čo vám môžem rozpovedať?, s. 43.

Un soldo, signore (s. 45-54)

miesto: Taliansko – Rím;

postavy: polnohý Domenico – čistič topánok;

dej: o žobrákoch, malých deťoch, ktoré si pýtajú „soldo“: Áno, to je práve to: na každom kroku vidíš biedu v najplnšom smysle, ale málokde sa stretneš so zamračenou tvárou. To dobrotivé talianske slniečko! Áno, zarovná a vyhojí všetko, s. 48;

Žralok (s. 55-70)

miesto: Taliansko – Neapol; parník Aida;

postavy: zametač paluby Benvenuto Borghetti; Pedro Orestesi a jeho priateľ Enrico; Arménka, eremitova dcéra Amira – do ktorej bol zaľúbený Enrico;

dej: Benvenuto uloví jednometrového žraloka; Pedro Orestesi rozpráva príbeh ako bol počas svetovej vojny na ostrove Rhodos; počas vojny tu zažil výcvik ale aj chvíle radosti a šťastia: Vôbec, vtedy sme ponímali všetko opravdovejšie a bezprostrednejšie, ale zároveň i bezstarostnejšie, lebo nik nevedel dnes, čo ho očakáva zajtra a hlavnou vecou bolo dôkladne využiť každú rozkoš, každú slobodnú minútu, s. 60;

Rybári a domorodci prichádzajú s novinou, že videli na mori štvormetrového žraloka; Amira sľúbi Enricovi bozk, ale vtedy, ak prepláva k „Ropuche“ a nazad (s. 64); Enrico sa zrieka bozku a prijíma stávku len preto, aby ukázal, akí sú talianski vojaci statoční a že si plnia záväzky – tým Amiru urazí; pláva k Rupoche a naspäť ho zožerie žralok; Amira sa krátko usmiala (s. 69);

Psia revolta (s. 71-88)

• úvod ako k nejakému dobrodružnému príbehu: Zneje to síce veľmi nepravdepodobne, avšak ubezpečujem každého, že vzbura triventínskych psov je historickou udalosťou, zaznamenanou nielen do hrubej cudzineckej knihy dona Bombacciho, ale o tejto neslýchanej revolte sa hovorilo svojho času po celom Tytthenskom mori, počnúc od Pontínskych ostrovov až po najužší výbežok Sicílie, s. 73;
• miesto deja v Taliansku;
• vzbura potlačená a bastard Scarpa popravený;
• dej: história o tom, ako sa pes Scarpa stal buričom; vyhladovaný a smädný zaútočí a ukradne salámu cudzincovi, s. 80;
• paródia na komunistov ako psov?: Niet nijakej zmienky o tom, že čo si pomyslel siňor Ingléze o Scarpovom bravúrnom výkone a že čo si počal so zanechaným kameňom. Len to je isté, že v Scarpovej tmavej duši nastal ďalekosiahajúci obrat, ktorý viedol neskôr k známym výtržnostiam. Po prvé prišiel k presvedčeniu, že niet nad salámu, zvlášť milánsku a po druhé spoznal, že vlastne len takáto saláma dodáva psiemu životu akejsi ceny. Avšak i to pochopil celkom správne, že ak chce prijsť k saláme, musí zvrátiť všetky doterajšie náhľady o vlastníctve. Že to nepôjde bez energického nátlaku na konzervatívnych ostrovanov, s tým bol Scarpa už inštinktívne na čistom. Túto svoju najnovšiu teoriu o novom poriadku triventínskom vysvetlil Scarpa svojim súdruhom ešte toho večera na lúke pri olivovom lesíku, za nádherného mesačného osvetlenia. Boly to myšlienky celkom nové, vyrušujúce, nekonečnou nádejou dýchajúce, priamo spíjajúce, ký div, že ich títo vyladovelí stvornohí snílkovia prijali s nekonečným oduševnením. Tej noci sa takmer všetci ostrovania zobudili na strašné zavýjanie, ktoré ustalo len pred východom slnka, s. 80;
• Pri revolúcii sa Scarpa správa ako komunistický vodca: Jediný Scarpa neztratil duchaprítomnosť. Spoľahlivými súdruhmi obsadil municipio, poštu, telegraf i berný úrad, sriadil direktorium a vyhlásil slobodnú psiu republiku, v ktorej vraj niet viac ani bielulinkých mistrov, ani psích košíkov, ani vyvolencov, ani vysotencov. Salámu a rochefortský vyhlásil síce za všeobecný majetok, avšak ich spravovanie si ponechal pre seba, ako najspoľahlivejšieho psa, s. 87;

Krásny Antonio (s. 89-100)

• opäť miesto Talianska na Capri pri Neapolskom prístave;
• výlet na more v sprievode Antonia (scirocco – je vietor, ktorý vanie od pobrežia na more);
• Antonio sa významne odmlčal a vypjal pyšne svoju širokú, bronzovú hruď. Skutočne, Antonio bol krásavcom nie každodenným, smelého, ušľachtilého profilu, s orličím nosom a krásne vykrojenými ústami. Jeho súmerná, keď i niečo drobná postava, bola hodná prinajmenej Praxitelovho dlátca. A tie jeho veľké tmavé oči! Vše to zabĺklo v nich eruptívnym ohňom, aby sa v nesledujúci okamih zahľadely snovo, v akomsi melancholickom sebazabudnutí. K tomu tá utešená dekorácia južnej prírody, fantastické kontúry ostrova, pozostatky antického veku... Akože potom neveriť v romantiku? Hľa, tu ju máme v živej skutočnosti, s. 95;
• Cudzinec teda rozprávač sa dozvedá, že Antonio je ten istý, ako predloha postavy v románe, ktorý čítal a v ktorom mu iný bohatý cudzinec chcel prebrať milenku;
• Motív ženy ako femme fatale sa rúca, pretože Assunta má s Antoniom deti a sú manželia: To ma trošku schladilo. Assunty môžu byť milenkami rybárov, ale nesmú sa vydať za nich a predovšetkým nesmú mať s nimi deti. Je to ma úkor ilúzie a romantiky, s. 97;

Môj priateľ Mario (s. 101-124)

• opäť sa odohráva na ostrove Capri;
• krčmárka Carmelina (la bella Carmelina) podáva knihu rozprávačovi, aby sa zapísal, rarita, československý žurnalista a rozšafne si prisadá k nemu Mario Baccioletti predstavujúc sa ako kolega: je úradníkom u „funicolare, prispieva do kultúrnej rubriky neapolského „Mezzogiorna“ a je beletristom smeru novoromantického, zabiehajúceho až do mysticizmu, rozhodným však prívržencom božského d´Annunzia, zvlášť čo sa týka obrodenia básnickej mluvy. Na to si rázne prisadnul. A keď si upravil svoju skvostnú motýľovitú kravatu, ktorá mu v umeleckých záhyboch splývala na vyšívanú, snehobielu vestu, z čista-jasna, bez všetkého úvodu, pustil sa do pretriasania hlbokých literárnych otázok. Predovšetkým kruto obviňoval Sever z všeobecnej dekadencie, hoci u nás už dávnejšie sa dali na nové chodníky, s. 106-107;
• Parodovanie intelektuála Hrušovského dní: - Vidíte Italiu? Čaká nás. Pripravuje sa k nášmu uvítaniu. To povedal takým sebavedomým hlasom, ako keby už v celej Italii stavali slávobrány, prijať s caprezánskych výšin sostupujúceho Maria Bacciolettiho. Ostatne celú tirádu o sladkej mluve Božského a o hnilobe dekadentov čítal som o týždeň neskôr v starých číslach „Mezzogiorna“, ktoré mi dal dobrý Mario k dispozícii, naznačiac svoje príspevky i beletristické prácičky, novielky i rozprávočky červenou tužkou, aby náhodou neušly mojej pozornosti, s. 107-108;
• Oslňoval ozdobnosťou svojho hovoru. Ba priamo omamoval. Nebolo pojmu, ktorému by nebol našiel priliehavého, avšak vzdušne poetického výrazu, jeho reč hýrila tisícerakými farbami, nesčíselnými básnickými zvratmi a bolo vidieť, s koľkou rozkošou načúva svojmu vlastnému hlasu. Áno, Mario bol doň zamilovaný. Ó, bol to hlboký, zvučný, kovove znejúci hlas, ktorý ide priamo do srdca a podmaňuje šmahom každého, i toho najpredpojatejšieho. On nehovoril, ako hovoria ľudia v každodennom živote. Tu by si bol predsa zadal, ako verný nasledovateľ Božského. Obyčajný smrteľník povie na príklad:

- Rád bych si zajedol porciu šunôčky.

Mario Baccioketti povie miesto toho:

- Moja duša túži po ružovom pôvabe zaúdeného prasacieho stehienka.

Azda preháňam, ale vo všeobecnosti je tomu asi tak, s. 110-111;

• Mariova predstava spisovateľa: Hoho, kamarát, spisovateľom byť nie je ľahkou vecou... To musí horieť, vrieť, bleskami šľahať, hromom burácať, ničiť, pozdvihovať, zemou i nebom otriasať, to musí duše burcovať, na poplach zvoniť, hrôzu rozširovať, rozkošou opájať, k tomu sú potrebné ohnivé slová, mohutný prednes, gigantická reč, ale i citová delikátnosť a spanilé zvraty... Počkaj, ja ti ukážem, ako treba písať.

Vytiahol z vrecka „Mezzogiorno“ a rozprestrel ho láskyplne pred seba na stôl.

- Hľa, moja najnovšia novela „Bozkožrút“, s. 112;

• Mario vraví: - My básnici a spisovatelia – vysvetľoval – sme celkom zvláštnymi tvormi. Nás nemožno posudzovať obvyklým merítkom, nepodliehame všeobecne uznaným zákonom. Vymykáme sa obyčajnému rámcu, tvoríme osobitnú kastu a už svojím zovňajškom sa musíme rozlišovať od ostatných priemerných ľudí. Preto majú karafiáty svoj zvláštny význam, s. 115;
• Po tom, čo Mariovi zdanlivo nešťastne umrie sedemnásťročná milenka (počas búrky zosunie sa pôdu na dom, ale nakoniec všetci sú živí) a je celý nešťastný a zúfalý ako šialenec, nakoniec si šeptom povzdychne: - Bože, čo to bude za krásna novela..., s. 122;
• Nakoniec napíše novelu a ignorantsky sa správa akoby k žiadnemu nešťastiu ani nedošlo, taký je Mário.   
  
  Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 20.06.2012)