Hudymač | Archív

William Saroyan: Ešte neumieram, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2001. Všetky júlové dni roka 1959 „,A tak som rozpísal túto knihu.´ ,A o čom vlastne je?´ ,Predovšetkým o neumieraní. A potom aj o človeku ako otcovi, o tom, čo znamená byť synom, o čase, o umení, o rozprávaní.´“ (s.124) Kniha amerického spisovateľa arménskeho pôvodu Williama Saroyana Ešte neumieram by sa mohla pokojne nazývať Ešte píšem. Pre Saroyana neumierať znamená písať, teda žiť a zaznamenávať tie zdanlivo najbanálnejšie detaily napríklad jedného slnečného júlového dňa v Paríži roku 1959. Text Ešte neumieram stojí na pomedzí žánrov vecnej a fiktívnej literatúry. Na jednej strane nás rozprávač oboznamuje s postavou spisovateľa pána S. putujúceho letnou Európou. Sledujeme ako hlavná postava textu prepadá hazardérstvu na Francúzskej riviére, ako sa napokon spisovateľ usadí v Paríži, kde za ním prichádzajú jeho deti stráviť prázdniny. Práve medziľudské vzťahy otca a jeho deti (rozlúčených rozvodom),...

Tzvetan Todorov: Poetika prózy. Praha, Triáda 2000. (Počet strán 336) Poetika rozprávania a jej možnosti Meno Tzvetana Todorova je nepochybne späté s kultovým časopisom Poétique, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov spoluredigoval s Gérardom Genettom a s Hélene Cisouxouvou. Poetika prózy vychádzajúca v českom preklade Jiřího Pelána a Libuše Valentovej zahŕňa dve pôvodné knihy Tzvetana Todorova: Poetiku a Poetiku prózy. Spomenutými textami sa Todorov zaradil do formujúcej sa takzvanej vlny „novej kritiky“. Poetika sa najprv objavuje ako štúdia v zborníku Čo je štrukturalizmus? (1968) a neskôr v prepracovanej verzii v podobe knihy (1974).Todorovova Poetika je teóriou rozprávania pokúšajúca sa o systematizáciu problematiky narácie v rámci jednotnej metodológie. To sa prejavuje v autorovom rozmanitom inšpiračnom zdroji, kde nájdeme na jednej strane ruských formalistov ( V.Šklovskij, B.Tomaševskij a ďalší) a na druhej strane „protiformalistu“ Bachtina, alebo anglosaský poh...

Miroslav Marcelli: Príklad Barthes, Kalligram, Bratislava 2001 Miroslav Marcelli v knihe Príklad Barthes sleduje líniu myslenia francúzskeho filozofa, literárneho kritika a semiológa Rolanda Barthesa, aby ju mohol vzápätí opustiť a predĺžiť, rozšíriť priestor filozofovania o svoju vlastnú trasu. Knihu Príklad Barthes by sme mohli označiť za itenerár. Marcelliho pohyb Barthesovhou tvorbou pripomína „tracking“, teda pohyb zanieteného detektíva hľadajúceho indícia a stopy. Konkrétnejšie: Marcelli si všíma jednotlivé „akoby“ „diskontinuitné“ obdobia Barthesovej produkcie, v ktorých bol Barthes posadnutý buď Dejinami, či Systémom, alebo Textom. Marcelli jemne poodhaľuje problém ideológie, ktorým sa Barthes neustále venoval. Ale predovšetkým: Marcelli vyťahuje jednu jedinú niť, ktorá preniká všetkými „diskontinuitnými“ obdobiami, aby mohol vystopovať osobité miesto, miesto, kde by sa stretol s Barthesom a so „všetkými ostatnými“. Touto niťou je pojem amplifikácie a tým mie...

Alexandre Vialatte: Kafka alebo diabolská nevinnosť , Preložila Mária Kováčová, Sofa, Bratislava 2001, Počet strán 151. Vydavateľstvo Sofa nám ponúka prostredníctvom knihy Alexandra Vialatta Kafka alebo diabolská nevinnosť pohľad na Franza Kafku cez typicky francúzsky „priezor“. Špecifický uhol pohľadu, príznačný pre Francúzov, sa zakladá na voľnejšom štýle písania a akomsi prirodzenom prekračovaní hraníc žánrov. To sme si mohli tohto roku všimnúť už pri českom preklade knihy Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho Kafka. Za menšinovou literaturu, kde skôr dominuje svojrázna práca s filozofickým pojmom. Alexandre Vialatte sa viac približuje k Mauriceovi Blanchotovi, konkrétne k jeho esejistickej polohe písania, ktorú nachádzame v knihe Literární prostor (Blanchot napísal aj samostatnú knihu o Kafkovi). Alexandre Vialatte má v istom zmysle primát aj pred týmito Francúzmi: bol vôbec prvým, ktorý objavil a preložil diela Franza Kafku pre francúzske „publikum“. Kniha Kafka alebo diabo...