Hudymač | Archív

V nasledujúcich riadkoch bude reč o textoch Tomáša Horvátha. Nuž, zaostrili sme na texty práve tohto autora, pretože sa domnievame, že tu nastali „podstatné“ zmeny v poetike prozaického textu, za posledných pár rokov v slovenskej literatúre. Predkladáme našu skromnú hypotézu, tento krátky, ale zato hutný náčrt, prierez, exkurz Horváthovými textami. Náš text si nenárokuje absolútnu, či objektívnu platnosť. Indície a stopy, ktoré podopierajú našu hypotézu, sú len jedny z mnohých, ktoré ponúkajú texty Tomáša Horvátha. Spolu s inými čitateľmi si môžeme už len nostalgicky povzdychnúť a zopakovať to, čo pred niekoľkými rokmi povedal o Horváthových textoch jeho učiteľ, známy štrukturalista a predstaviteľ pražského lingvistického krúžku Sherlock Holmes: „Ach, milý Watson, tu už prichádzame do ríše dohadov, kde sa môže zmýliť aj ten najlogickejší duch. Na základe doteraz známeho dôkazového materiálu si môže hocikto utvoriť hypotézu, a moja nemusí byť o nič správnejšia ako vaša.“ Naše pátran...

I. Pojem literárnej postavy, explikovaný na textoch Vladimira Nabokova a Franza Kafku, sa náhle v textoch Tomáša Horvátha stráca a javí sa príhodnému divákovi ako sem-tam sa zjavujúce čerenie na okraji púšte, ako zvíjajúci sa prehriaty vzduch pri pohľade do diaľky. Literárna postava v Horváthových textoch sa zdá byť navonok neuchopiteľná; keď už-už za ňou načahujeme ruku, že ju chytíme, nakoniec máme ten pocit, ako keď chceme v dlani pevne zovrieť vodu, alebo vzduch. Pocit sklamania len zintenzívni nutkanie čitateľa neúnavne sa pýtať: „Kto hovorí?“, alebo: „Kto je kto?“ a zároveň pátrať po zmysle textu. Postava sa v textoch Tomáša Horvátha rozplýva, subjekt zjavne stráca jadro, alebo centrum, podľa ktorého by sme mohli postavu textu identifikovať, odhaliť hovoriacu postavu. Tým nechcem samozrejme povedať, že u Horvátha dochádza k zániku literárnej postavy. Práve naopak: postava tu ešte viac zintenzívňuje svoju aktivitu. Na rozdiel od textov Nabokova alebo Kafku tu dochádza sk...