Martin Hudymač | Literárny archív 1999-2013

ANDRÁS HEGYLE   Park life, Budapest // August 2012 Flashbacky minulosti prichádzajú nečakane a nevítane. Obrovská ruka minulosti ma dnes chňapla nemilosrdne za golier, keď som sedel na teplej stoličke električky cestou do práce. Neviem, či to teplo sedačky, alebo mráz za oknom, alebo pochmúrny čienobiely januárový Kraków, v každom prípade niekde iskra súvislostí musela preskočiť, keď som si spomenul na môj krátky dvojtýždňový pobyt v Budapešti v lete roku pána 2004. Spomenul som si na sálavé slnko Budapešti. Vtedy som sa účastnil kurzu, ktorý viedli Hayden White a Tyrus Miller, v skupine 30 študentov z celého sveta tam ešte bola Ivana Komanická (aj Martin Kanovský, ale on naštevoval iný kurz).  Keď sa teraz zamyslím a nasilu zaspomínam, pripomínam si prepychový campus (so saunou a bazénom), na večerné debaty s Ivanou a Martinom Kanovským a na Heineken v plechovke. Spomínam si na ranné plávanie, na dlhú cestu do centra mesta, pretože metro bolo v rekonštrukcii, na armád...

 Nie, nie je chyba v ľuďoch, ani v systéme. Chyba je stále a stále v nás. Myslím, že sme mali a poniektorí ešte stále majú prehnané očakávania, že sa všetko tak rýchlo zmení, že sa pominie prirodzený rytmus dejín, ehm, teda prírody a všetko sa na dobre obráti ako mávnutím čarovného kyja.  Viete, ľahko o tom písať - tak ľúbivo cynicky ako na humno.sk, alebo tak sentimentálne pateticky ako v mojej mysli, keď občas nad tým premýšľam v posteli, lebo nemôžem čírou náhodou od únavy zaspať a mám kopec času rozoberať napríklad takéto pi****ny. Jedným slovom, plezír.  Každopádne som sa dohodol sám so sebou na istých záveroch a teda, že som si takmer istý, že ak by tu bol komunizmus, tak bývalí študenti moskovských univerzít z J&T alebo Penty by dnes pôsobili v šedej zóne ekonomiky ako typickí veksláci a ich spoločenský štatút by sa rovnal postaveniu krysy v kanále a ten, povedzme si úprimne, nie je zlý. Som si takmer skalopevne istý, že nemôžeme pominúť fakt, že tí slizk...

Le Chiffre: Wow. You've taken good care of your body. Such... a waste. (Casino Royale, 2006) Ak chcete napísať niečo originálne, nie je lepší recept, ako písať o banalitách, ktoré každý považuje za samozrejmé, ale pritom každý ich prehliada. Tak som minule písal o tom, že ak chcete mať niečo zo štúdia literatúry, musíte si nájsť čas na intenzívne čítanie a interpretovanie. No banalita. Ale nik to na univerzite nerobí. Ako poznamenáva Ken Robinson, zatiaľ čo matematici, fyzici alebo chemici robia pokusy a vytvárajú niečo nové, študenti literatúry sa učia a memorujú dejiny literatúry, sotva kto píše vlastné veci, interpretuje alebo číta pôvodu literatúru, sotva kto vás za to pochváli alebo uzná za hodnotnú aktivitu. Univerzita v tomto zmysle je cvokhauz. Robíte veci, ktoré vás ničomu nenaučia a ktoré okamžite zabudnete, vyjdete do sveta s kopu nepotrebného náradia, o ktoré nik nestojí. Obráťme list. Ak je človek konfrontovaný s udalosťou smrti mladého človeka z dôvodu vyčerp...

Mnohí z vás sa vôbec nezaoberajú tým, čo budete robiť, keď skončíte univerzitu, keď skončíte štúdium literatúry. Fakt je ten, že len niekoľkí z vás budú pracovať v odbore, ktorí aj vyštudovali, len pár z vás sa stane učiteľmi, len neveľký počet z vás sa dá na akademickú dráhu. Drvivá väčšina z vás bude musieť prijať prvé zamestnanie tam, kde to má veľmi ďaleko k literatúre. Možno budete sklamaní, frustrovaní, rozčarovaní, a bude vami lomcovať pocit ukrivdenia, čo Nietzsche nazýval resentiment. Chcem len povedať toľko, že ten pocit pominie, a ak sa nevzdáte, vo vašom novom zamestnaní budete môcť využiť vaše literárne dispozície nevídaným spôsobom, a ak si to uvedomíte, nadobudnete alebo lepšie znovuzískate vlastné sebavedomie a budete sa tak môcť „predať“.  Počas mojich vysokoškolských štúdii, v čase, keď som ani na sekundu neváhal, že budem robiť literatúru do konca života ako profesionál, som sa vo Výberovom vzdelávacom spolku dostal na prednášku istého manažéra z p...

Jednou z paradigiem, ktorá vládne Západnému svetu, je lineárnosť. Alebo viac hovorovo povedané, to ako vnímame život okolo seba, teda ako vedome ale viac podvedome štrukturujeme každodenné rituály, ako hovoríme príbeh o sebe alebo iných, ako chápeme realitu okolo seba, je lineárnosť nástroj, ktorý nám pomáha „vyznať sa“ a „chápať“ každú udalosť, ktorá sa nám pripletie do cesty a v konečnom dôsledku prijať ju „za svoju“. Po detstve nasleduje mladosť, potom stredný vek a staroba. Po detskej škôlke, nasleduje prípravka, základná škola, stredná škola, možno vysoká škola, práca a dôchodok. Po raňajkách ide desiata a obed, olovrant a večera. Po prvej kapitole nasleduje druhá, potom tretia, atď. Encyklopédia sa začína písmenom A a končí niekde pri písmene Z. Akékoľvek vybočenie z linearity a s ňou spojenej kauzality má za následok vybočenie z rámca a zo stereotypu a teda pohodlia, na ktoré sme si zvykli. Sme konftontovaní zo silnejúcim pocitom chaosu, neporiadku a neporozumenia vecí, k...

Ľavicoví intelektuáli mali v minulosti pri kritike buržoázie s ňou aj dostatok skúseností, pretože viacerí z nej práve vyšli (napr. M. Foucault). Ostáva otázkou, na čo sa nám hodí ich ľavicová kritika kapitalizmu dnes, o ktorom takmer “nič” “nevedia”, pretože nemajú s ním priamu skúsenosť, len tú sprostredkovanú. Nezdá sa mi dvakrát úprimné mať ľavicové názory a zároveň po celý čas byť previazaný pupočnou šnúrou so štátom (univerzita, ústav, ministerstvo), teda jeho peniazmi, teda vyzbieranými daňami. Existuje diametrálny rozdiel medzi kvalitou života, aktom práce a jej efektom, medzi pracovníkom v štátnej inštitúcii a súkromnej firme. Pracovník súkromnej firmy, korporácie, je len položkou excellovej tabuľky a jej sumárom pri položkách ako “výdavok”, “obrat” alebo “zisk”. Jeho život v kapitalizme sa scvrkáva na zarábanie peňazí a splácaní hypotéky: trávime väčšinu času v práci, aby sme potom cestou domov nakúpili, najedli sa, pozreli TV a išli spať, aby sme "odpočatí" o...

Dali ste gól Barcelone i Realu, čo je pre slovenského futbalistu dnes niečo ťažko dosiahnuteľné. Sú to momenty, na ktoré najviac spomínate? Spomínam na ne, len keď mi ich niekto pripomenie. Neprehŕňam sa vo výstrižkoch, starých fotografiách. Nežijem minulosťou. Pripúšťam, že je príjemné si to pripomenúť, ale môj život to už dávno nie je. Niekedy mi to pripadá, akoby sa to stalo niekomu inému. (Stanislav Griga, Interview Pravda, 4.11.2011) Ak sa spomenie nejaký rok, povedzme rok 2005 alebo 2003, alebo ak mám v CV vypísať, čo som robil v roku 1995, vôbec sa na nič nepamätám. Neviem ku konkrétnemu roku priradiť nejakú podstatnú udalosť z môjho súkromného života, alebo politickú udalosť alebo čokoľvek iné. Neviem vymedziť, medzi ktorými rokmi som vyšiel základku, alebo som študoval v Prahe či Londýne. Musím si pomôcť dokumentmi alebo pracne preveriť napísaným životopisom. Čo to znamená? Príznak nejakej choroby? Neviem. Viem však, že sa po celý čas pokúšam zabudnúť na minulosť. Nežijem v...

Kde koho bolia zuby a je len málo tých, ktorí sa neboja „uja zubára“. Ja nie som výnimka. Ale zato chrup mám dobrý! Naozaj! Len jeden horný zub ma stále trápi. Bol niekoľkokrát vyvŕtaný, mal už nespočetné množstvo plomb, no i tak nedá pokoj. Zostala z neho len škrupinka. Krypeľ jeden! Nuž rozhodol som sa, že „zradím“ moju „tetu zubárku“ a navštívim istého vychýreného zubára a raz a navždy spravím so zubom poriadky... no navrhoval by som, dať mu len poriadnu plombu. V čakárni sa krčím s knižkou v ruke; sústrediť sa nemôžem. Na tmavej chodbe samá ordinácia a len v jednej otvorené dvere. Okolo zubárskeho kresla sa čiperne pohybuje „vychytený zubár“ v bielych drevákoch. Čosi si popiskuje a z rozžiarenej miestnosti neustále počuť živý hovor. Na tabuľke na stene vedľa dverí čítam: MUDr. Jaroslav Martiňuk, Stomatológ – Špecialista. Aha, špecialista. Cítim sa akosi nevoľno a tuším môj „blížiaci sa zánik“. Bude so mnou amen. „Ujo zubár“ ma volá dnu. Vraví, že sa už teší, že sa pozri...

Na diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou začali kontrolovať odstup medzi autami, ktorý má byť prinajmenšom sedemdesiat metrov. Nemám poriadnu predstavu, koľko to je. Nemám odhad. Sedemdesiat metrov. Že vraj popri ceste rozmiestnili nejaké stĺpčeky, aby sme sa mohli zorientovať. Okej. Snáď. Uvidím. Je to moja prvá zima - ako vodič - a keď tak jazdím po Krakowe, musím si udržať väčší odstup od auta predo mnou, lebo nikdy neviem, ako budem brzdiť. Predo mnou je vždy väčší odtup, udržiavam si ho, hlavne teraz v zime. Aj v hypermarkete, v bucľatej vetrovke odený, stojím v rade, a od ľudí ma oddeľuje niekoľko vrstiev oblečenia. Naložím potraviny do košíka a smerujem na parkovisko, medzitým ma zastaví pár ľudí, ktorí zbierajú zloté na charitu. Držím si odtup. Oni však nie. Niekedy sa nedá cez mesto plynule prejsť bez toho, aby vás na každom rohu neatakovala charita, zbierka raz na to, raz na ono.

Keď som v Prahe a stane sa, že klient odvolá vopred naplánovanú schôdzku.... ráno vstanem, je sedem hodín, naraňajkujem sa a predstieram, že idem na univerzitu ako kedysi. Nastúpim na zastávke na námestí Bratří synků, na osemnástku a zveziem sa až na Staromestskú, tou krásnou starou červenou električkou, tou električkou, ktorú nikde inde nemajú. Zvyčajne poprcháva, svieže ráno, všakže, semtam niekto si číta knihu, je príjemne, prázdno v električke, takto ráno na Staromestkú. Vojdem do budovy univerzity sebavedomo, nech ochrankári vedia, že sem ešte patrím. Je zvyčajne skúškové obdobie, budova opustená, tak po mne zazerajú, no ja ich ešte oslovím, že dobré ráno a tak. Prejdem prízemím, zastavím sa pri dverách kabinetu slovakistiky, a ticho stojím, či tam dnuka niekto je. Nič nepočujem, iba srdce mi divo bije. Pozerám na rozpis vyučovania. Iba Mira už vyučuje. Všetci sa sa z toho rozvrhu nejako vytratili. Idem ďalej. Obídem celé prízemie a nastúpim do výťahu a zveziem sa na tr...

Obyčajne to tak býva, že keď nie je o čom rozprávať, preberá sa počasie. A ja asi teraz nemám o čom písať, keď píšem o jari. Ale ja na ňu fakt čakám. Netrpezlivo. Čím som starší, tým viac nemám rád zimu a myslím na leto. Myslím na orosený pohár piva predo mnou na terase kaviarne na Hlavnej ulici v Košiciach o pol jedenastej večer, len tak nedbalo oblečený v kraťasách a tričku. A tu snehová vločka nemilosrdne bacne mi na tvár a šľahá ako himalájskeho horolezca a vetrisko-psisko mi pripomína, že nie je o nič horší ako pri Hornovom Myse. A chudák sneh z detských spomienok, si to asi nezaslúži, ale tak to proste je. Čím som starší, tým viac zimu trpím ako nutné zlo. Tu v Krakowe, podobne ako v Prahe prichádza jar po trošku, po dávkach. Najprv po februári, keď je zima najtuhšia, nastúpia teploty okolo desiatky a po týždni sa vrátia zase okolo nuly, aby tam pretrvali až do Veľkej noci, v neurčitom stave zima-jar, nezima-nejar. Je to ako keď ste akože chorý a najvyššia teplota je 37. Je to...