Hudymač | Archív

Rozhovor se uskutečnil v červenci 2004 na půdě Středoevropské univerzity v Budapešti, kde na Letní univerzitě Hayden White vedl přednášky a semináře kurzu „Kosmologie historie: symbolická organizace času“. V překladu používáme výraz „literární kritika“, byť v anglofonním úzu je jeho význam mnohem širší než v našem a zahrnuje veškerou reflexi literatury, tedy i oblast literární historie a teorie; česká terminologie nenabízí obdobný jednoslovný ekvivalent. Protože autor rozhovoru pochází ze Slovenska, odkazují výrazy typu „u nás“ primárně ke slovenskému kontextu. MH V poslední době mne zaujaly teze britského literárního vědce Kennetha McMillana Newtona, jenž ve svých studiích upozorňuje na přebytek interpretací a literárních teorií. Literární kritik se tak podle něj dostává do pasti své vlastní domény, v níž musí reflektovat stále více a více prací svých kolegů a kdykoliv může být přichycen při „neznalosti“ té nebo oné interpretace či teorie. Doména literárního kritika se tak...

MH: Dosiaľ ste napísali štyri knihy a každú ste žánrovo poňali vždy inak. Túto skúsenosť reflektujete i vo svojej poslednej knihe Vzývaný i nevzývaný, kde okrem iného píšete: „Čitatelia niekoľkých autorových predchádzajúcich kníh si zvykli, že autor ,klame formou´. Kniha Pýtal som sa ciest má tvar autobiografického rozhovoru - životopisné rozprávanie je však len vonkajšou formou, do ktorej autor vkladá svoje filozofické myšlienky, spirituálne skúsenosti a pokus o reflexiu doby, v ktorej sa príbeh odohráva.“ Naozaj si myslíte, že literárny žáner je tak ľahko poddajný. Nie je to práve literárny žáner, ktorý nás „núti“ písať istým spôsobom, dovoľuje nám niečo napísať a iné zas nie, ba „vedie“ naše myslenie istou nevyspytateľnou cestou? TH:  Samozrejme že žáner nie je púhy inštrument, ale skôr „médium“, „klíma“, v ktorej sa niektoré myšlienky dobre rozvíjajú a iné zas dusia. V prvých dvoch knihách – Pýtal som sa ciest a Čo je bez chvenia, nie je pevné – som sa inšpiroval Vyznani...

Jedenásteho októbra roku pána dvetisícšesť o pol jednej poobede som dohovoril so spisovateľom a novinárom Jáchymom Topolom, že sa stretneme na Vinohradoch v kaviarni Medúza a že sa porozprávame, čo sa za ten rok, čo sme sa nevideli, prihodilo. Hlavne sa „prihodil“ jeho nový román Kloktať decht, ktorý nedávno spolu s Nočnou prácou kúpilo anglické vydavateľstvo Portobello.     Vari nielen ja, ale aj mnohí iní boli prekvapení Topolovou „interpretáciou“ 68´ roku, ktorý sa v jeho podaní zvrhol na totálny masaker, do následného povstania českého a slovenského ľudu a napokon do tretej svetovej vojny, v ktorej Česi a Slováci sa museli brániť nielen Sovietom a ďalším armádam Varšavského paktu, ale aj (a opäť ako po Mníchove ďalšia zrada zo strany západu) vojskám NATO, zastávajúce si vždy len vlastné záujmy.      Povedz, Jáchym, a to si musel nechať zájsť svoj román až do takých absurdností?...

V snehovej búrke kráčam vedľa Jáchyma Topola, blížime sa k FAMU, kde nám už drží miesto v pivničnej krčme môj mladší brat Mimo, myslím na to, že som ešte nikdy nerobil interview a zároveň myslím i na fotografiu krásnej tváre mladej spisovateľky z časopisu Babylon, ktorý mám v taške. Skôr než stihnem položiť prvú otázku, začne Jáchym.... - Na jednej strane mám šialenú radosť, že všetky moje knižky vychádzajú všade po svete. Ale musím vám teraz rovno povedať, že predvčerom som robil rozhovor pre nejaký španielsky časopis, predtým pre maďarský, neskôr mám robiť pre Poliakov a v ten istý deň pre nemeckú televíziu - začínam si pripadať ako hrozné hovädo... Patrím možno k tej generácii čitateľov, ktorí objavili román Noční práce, potom si prečítali Anděla a Sestru. Všetko, čo sme sa potom ďalej dozvedeli o Jáchymovi Topolovi je už len dejepis a história, ktorú je možno dobré poznať, ale v podstate to nijako zvlášť neovplyvní našu skúsenosť s tvojimi románmi. Čo ty na to? - Počkaj.....