Hudymač | Archív

Vlastimil Zuska: Estetika. Úvod do současnosti tradiční disciplíny. Praha, Triton 2001.  Úvod do Estetiky Vlastimila Zusku sa pokúša „zmapovať“ „dianie“ v estetike „práve teraz“, - v súčasnosti. Zaujímavá je výstavba samotnej knihy. Zuskov popularizujúci úvod do estetiky je „úvodom bez mien“, teda bez odkazov, alebo citátov. Autor sa snaží vyjsť čitateľovi v ústrety. Pre knihu je charakteristická plynulosť výkladu a „zrozumiteľnosť slovníka“. Autor sleduje „základné“ estetické pojmy a problémy (estetický objekt, estetický zážitok, krása, estetická kvalita a hodnota atď) „od jednoduchšiemu k zložitejšiemu“, čím sa do popredie dostáva aj výchovná funkcia knihy. Na konci každej kapitoly nájdeme zoznam domácej aj cudzojazyčnej odporúčanej literatúry k práve analyzovanému problému. Takto analyzovaný problém zasadzuje autor do komplexného obrazu nadväzných disciplín ako sú psychológia, antropológia, literatúra, lingvistika atď. Pri výklade spomínaných pojmov a problémov je badateľný...

Americká rocková skupina Pearl jam prichádza po dvoch rokoch s rádovo siedmim štúdiovým albumom nazvaným Riot act (pokarhanie, varovanie¹). Pearl jam je plne etablovanou skupinou na domácej hudobnej scéne, v Európe zastáva stále úlohu popolušky. Pearl jam charakterizuje notoricky známy hutný a ostrý rock osobitého štýlu, v popredí s charizmatickým prejavom speváka Eddieho Veddera. Pearl jam patrili na začiatku 90. rokov spolu s inými skupinami (Nirvana, Alice in Chains, Soundgarden) k takzvanému „seattleskému undergroundu“, neskôr nazvaného „grunge“, ktorý sa snažil „ozvláštniť“ upadajúci rockový žáner prezentovaný predovšetkým v Los Angeles. Po samovražde Kurta Cobaina a vlastne tým aj vydaním ich tretieho albumu Vitalogy, Pearl jam nebadane, ale nepochybne zmenili smerovanie a tak odvrátili hroziacu sebadeštrukciu (spomeňme si ako dopadli vyššie menované skupiny). Túto zmenu potvrdzuje aj ich posledný album: Pearl jam dnes hrajú klasické rockové piesne s jemnou tendenciou k punku...

Znak, struktura, vyprávění. Výbor z prací francouzského strukturalismu. Brno, Host 2002. „Vzorkovnica“ toho najlepšieho z francúzskeho štrukturalizmu na pôde literatúry ponúka teoretické úvahy a analýzy najvýraznejších predstaviteľov, ktorými nepochybne boli R. Barthes, A. J. Greimas, Cl. Lévi-Strauss, Ph. Sellier, Cl. Bremond, T. Todorov, Ph. Hamon, L. Jenny, G. Genette a autori naň skôr reagujúci – M. Foucault a P. Ricouer. Barthesova štrukturálna analýza Goldfingera z bondovského cyklu, Todorovova de-kompozícia Laclosových Nebezpečných známostí, Foucaultovo čítanie diel autorov francúzskeho „nového románu“ alebo Greimasova re-konštrukcia mýtu nás doteraz necháva v nemom úžase, „čo sa dá s literárnym textom urobiť“. Štrukturalizmus vo Francúzsku sa stal na literárnom poly v 60. a 70. rokoch akousi „novou rétorikou“ dovoľujúcou kategorizovať jednotlivé aspekty textu. Francúzski štrukturalisti vychádzali predovšetkým z dedičstva ruského formalizmu (V. Propp, B. Tomaševskij, V. Šk...