Martin Hudymač | Literárny archív 1999-2013

ANDRÁS HEGYLE   Park life, Budapest // August 2012 Flashbacky minulosti prichádzajú nečakane a nevítane. Obrovská ruka minulosti ma dnes chňapla nemilosrdne za golier, keď som sedel na teplej stoličke električky cestou do práce. Neviem, či to teplo sedačky, alebo mráz za oknom, alebo pochmúrny čienobiely januárový Kraków, v každom prípade niekde iskra súvislostí musela preskočiť, keď som si spomenul na môj krátky dvojtýždňový pobyt v Budapešti v lete roku pána 2004. Spomenul som si na sálavé slnko Budapešti. Vtedy som sa účastnil kurzu, ktorý viedli Hayden White a Tyrus Miller, v skupine 30 študentov z celého sveta tam ešte bola Ivana Komanická (aj Martin Kanovský, ale on naštevoval iný kurz).  Keď sa teraz zamyslím a nasilu zaspomínam, pripomínam si prepychový campus (so saunou a bazénom), na večerné debaty s Ivanou a Martinom Kanovským a na Heineken v plechovke. Spomínam si na ranné plávanie, na dlhú cestu do centra mesta, pretože metro bolo v rekonštrukcii, na armád...

Premýšľal som, čo by som povedal nejakému cudzincovi, ak by sa ma opýtal, čo by som mu odporúčil z prózy písanej slovenským jazykom. Po krátkej úvahe vznikol tento rebríček, ktorý nie je relatívny, už dávno viac menej sa ustálila prvá desiatka, relatívny je v tom, že brutálne podlieha môjmu vkusu, ako inak. Myslím, že tieto knihy majú byť preložené do anglického, nemeckého, francúzskeho a španielskeho jazyka (treba už myslieť aj na nejaký z čínskych dialektov :))). 1. Život bez konca (František Švantner) 1956 2. Sklený vrch (Alfonz Bednár) 1954 3. Agáty (Ladislav Ballek) 1981 4. Domov (Márius Kopcsay) 2005 5. Psie dni (Dušan Mitana) 1970 6. Temporálne poznámky (Stanislav Rakús) 1993 7. Rozum (Rudolf Sloboda) 1982 8. Červené víno (František Hečko) 1948 9. Za hrsť drobných (v kazete z Péšávaru) (Alfonz Bednár) 1970 10. Nočné správy (Dušan Mitana) 1976 11. Pomocník (Ladislav Ballek) 1977 12. Svet na Trasovisku (J. C. Hronský) 1960 13. Narcis (Rudolf Sloboda) 1965 14. Farská republika...

prostredníci  tie hodiny ale krásne bijú nikto tu nespí ľahni si ulita pristane ti to a mesačný vosk steká z vane poďme potme - v istom období roka: les zalieva modré svetlo zo stromov opadávajú svätojánske mušky všade duní hudba podmorská víla v ligotavých šatách razí si cestu v prítmí kvetov a vraví: (iba ty) kĺzavé kroky medzi fľašami s podrezanými hŕdlami v istom období roka: pobyt existuje a veci sú - podoby ľadu  modrá krajina : oceľová farba sklenená voda sa kĺže do podzemia ohnivé lastúry : ne-zastihli svoju farbu simulakrum putuje a vryp stopa zasype prítomnosť : odtlačok plošiny prekrývajú podzemie svojou farbou koreň a strom : tu more presakuje slané kryštáliky de-formujú kvet drevené kamene horia modrým plameňom niekedy kruhy na vode vystupujú ako dym simulakrum putuje cesta si hľadá svoje miesto vzduch sa kolíše v prítomnosti : kráča : nevie zvuk sa ukrýva v husliach : pootočením žblnkoce možno večer : keď červená je výrazná vtáci stíhajú svoju farbu f...

Najkrajšie rozprávky z celého sveta , Maple Press, Bratislava 2010 Nebude to štrukturalistická odborná analýza v štýle Vladimíra Proppa, ale skôr pokus o opis osobnej skúsenosti so žánrom rozprávky a to v novej pozícií - v pozícií otca. Áno, aj v tejto knihe sa všetko deje na tretí krát, a všetko je za siedmimi kopcami, všetky podstatné zvraty sa tu odohrávajú rýchlosťou blesku v troch vetách, pričom jedna veta zachytí celý vek a tiež sa všetko začína "kde bolo tam bolo" a končí sa "žili spolu šťastne až kým nepomreli" a samozrejme všetko je nemilosrdne rozdelené na dobro a zlo, pričom to prvé "prekvapivo" vždy zvíťazí a tí zlí to majú zazvyčaj ako sa v správnej rozprávke patrí všetko pekne zrátané brutálnou exekúciou "a zlú čarodejnicu upálili, aby navždy zmizla z porvchu zemského" . Rozprávka je prvý krok ako sprostredkovať vášmu drobcovi slovenský jazyk, ale tiež aj prvou skúsenosťou s literárnym textom ako svetom fantázie, ale tie...

Bola to jeho prvá práca v zahraničí a bolo úplne jedno, že bude práve predávať drahé IT zariadenia, hlavné bolo, že má prácu, že bude často dochádzať domov za rodičmi, či za priateľmi v Prahe, pretože sa stal obchodným zástupcom pre Slovensko a Česko. Jedno stretnutie striedalo druhé, za rok navštívil 70 firiem, podal si ruku so 70 IT riaditeľmi a urobil 70 prezentácii, časom si pripadal, že ho nič nemôže zaskočiť či vyviesť z miery.  Nič nebolo viacej zaražajúce ako privátne otázky IT riaditeľa jednej korporácie, ktorý medzi rečou prehodil výhybku a grobiansky sa opýtal, že prečo práve Poľsko, a ako sa tam žije a či tí Poliaci sú dôveryhodní, pretože dotyčný si pred mesiacom kúpil topánky na trhu v Nowom Targu a teraz to ľutuje.  Postupne mu začala liezť na nervy česká a slovenská povýšenosť a predsudky voči Poliakom, pretože čím viac Poľsko poznával, nevedel nájsť realistický základ spomínanej povýšenosti a predsudky mu pripadali strašne hlúpe a primitívne.  Drž...

 Nie, nie je chyba v ľuďoch, ani v systéme. Chyba je stále a stále v nás. Myslím, že sme mali a poniektorí ešte stále majú prehnané očakávania, že sa všetko tak rýchlo zmení, že sa pominie prirodzený rytmus dejín, ehm, teda prírody a všetko sa na dobre obráti ako mávnutím čarovného kyja.  Viete, ľahko o tom písať - tak ľúbivo cynicky ako na humno.sk, alebo tak sentimentálne pateticky ako v mojej mysli, keď občas nad tým premýšľam v posteli, lebo nemôžem čírou náhodou od únavy zaspať a mám kopec času rozoberať napríklad takéto pi****ny. Jedným slovom, plezír.  Každopádne som sa dohodol sám so sebou na istých záveroch a teda, že som si takmer istý, že ak by tu bol komunizmus, tak bývalí študenti moskovských univerzít z J&T alebo Penty by dnes pôsobili v šedej zóne ekonomiky ako typickí veksláci a ich spoločenský štatút by sa rovnal postaveniu krysy v kanále a ten, povedzme si úprimne, nie je zlý. Som si takmer skalopevne istý, že nemôžeme pominúť fakt, že tí slizk...

Le Chiffre: Wow. You've taken good care of your body. Such... a waste. (Casino Royale, 2006) Ak chcete napísať niečo originálne, nie je lepší recept, ako písať o banalitách, ktoré každý považuje za samozrejmé, ale pritom každý ich prehliada. Tak som minule písal o tom, že ak chcete mať niečo zo štúdia literatúry, musíte si nájsť čas na intenzívne čítanie a interpretovanie. No banalita. Ale nik to na univerzite nerobí. Ako poznamenáva Ken Robinson, zatiaľ čo matematici, fyzici alebo chemici robia pokusy a vytvárajú niečo nové, študenti literatúry sa učia a memorujú dejiny literatúry, sotva kto píše vlastné veci, interpretuje alebo číta pôvodu literatúru, sotva kto vás za to pochváli alebo uzná za hodnotnú aktivitu. Univerzita v tomto zmysle je cvokhauz. Robíte veci, ktoré vás ničomu nenaučia a ktoré okamžite zabudnete, vyjdete do sveta s kopu nepotrebného náradia, o ktoré nik nestojí. Obráťme list. Ak je človek konfrontovaný s udalosťou smrti mladého človeka z dôvodu vyčerp...

Mnohí z vás sa vôbec nezaoberajú tým, čo budete robiť, keď skončíte univerzitu, keď skončíte štúdium literatúry. Fakt je ten, že len niekoľkí z vás budú pracovať v odbore, ktorí aj vyštudovali, len pár z vás sa stane učiteľmi, len neveľký počet z vás sa dá na akademickú dráhu. Drvivá väčšina z vás bude musieť prijať prvé zamestnanie tam, kde to má veľmi ďaleko k literatúre. Možno budete sklamaní, frustrovaní, rozčarovaní, a bude vami lomcovať pocit ukrivdenia, čo Nietzsche nazýval resentiment. Chcem len povedať toľko, že ten pocit pominie, a ak sa nevzdáte, vo vašom novom zamestnaní budete môcť využiť vaše literárne dispozície nevídaným spôsobom, a ak si to uvedomíte, nadobudnete alebo lepšie znovuzískate vlastné sebavedomie a budete sa tak môcť „predať“.  Počas mojich vysokoškolských štúdii, v čase, keď som ani na sekundu neváhal, že budem robiť literatúru do konca života ako profesionál, som sa vo Výberovom vzdelávacom spolku dostal na prednášku istého manažéra z p...

Jednou z paradigiem, ktorá vládne Západnému svetu, je lineárnosť. Alebo viac hovorovo povedané, to ako vnímame život okolo seba, teda ako vedome ale viac podvedome štrukturujeme každodenné rituály, ako hovoríme príbeh o sebe alebo iných, ako chápeme realitu okolo seba, je lineárnosť nástroj, ktorý nám pomáha „vyznať sa“ a „chápať“ každú udalosť, ktorá sa nám pripletie do cesty a v konečnom dôsledku prijať ju „za svoju“. Po detstve nasleduje mladosť, potom stredný vek a staroba. Po detskej škôlke, nasleduje prípravka, základná škola, stredná škola, možno vysoká škola, práca a dôchodok. Po raňajkách ide desiata a obed, olovrant a večera. Po prvej kapitole nasleduje druhá, potom tretia, atď. Encyklopédia sa začína písmenom A a končí niekde pri písmene Z. Akékoľvek vybočenie z linearity a s ňou spojenej kauzality má za následok vybočenie z rámca a zo stereotypu a teda pohodlia, na ktoré sme si zvykli. Sme konftontovaní zo silnejúcim pocitom chaosu, neporiadku a neporozumenia vecí, k...

Ľavicoví intelektuáli mali v minulosti pri kritike buržoázie s ňou aj dostatok skúseností, pretože viacerí z nej práve vyšli (napr. M. Foucault). Ostáva otázkou, na čo sa nám hodí ich ľavicová kritika kapitalizmu dnes, o ktorom takmer “nič” “nevedia”, pretože nemajú s ním priamu skúsenosť, len tú sprostredkovanú. Nezdá sa mi dvakrát úprimné mať ľavicové názory a zároveň po celý čas byť previazaný pupočnou šnúrou so štátom (univerzita, ústav, ministerstvo), teda jeho peniazmi, teda vyzbieranými daňami. Existuje diametrálny rozdiel medzi kvalitou života, aktom práce a jej efektom, medzi pracovníkom v štátnej inštitúcii a súkromnej firme. Pracovník súkromnej firmy, korporácie, je len položkou excellovej tabuľky a jej sumárom pri položkách ako “výdavok”, “obrat” alebo “zisk”. Jeho život v kapitalizme sa scvrkáva na zarábanie peňazí a splácaní hypotéky: trávime väčšinu času v práci, aby sme potom cestou domov nakúpili, najedli sa, pozreli TV a išli spať, aby sme "odpočatí" o...

photo by Krzysztof Stasik „V príbehu nikdy nebol dôležitý príbeh, napätie, kauzalita, ale informácia, kvôli ktorej príbeh vznikol. Príbeh vždy fungoval a ešte stále funguje ako mediátor. Príbeh ukazuje, akým spôsobom sa v živote človeka objavujú isté tajné posolstvá.“ (Peter Macsovszky: Frustraeón) I. Vzťahy medzi textom a svetom predstavujú nielen príbehy, ktoré si rozprávame, ale aj informácie, ktoré prijímame. Informácie sa variujú, premiešavajú sa, pričom mnohokrát už ani nevieme, kto danú informáciu ako prvý odoslal, v krajnom prípade nevieme ani to, komu je vlastne určená. Avšak v zásade by sme mohli povedať, že existujú nielen rôzne druhy informácií, povedzme, na internete, ale aj odlišné spôsoby spracovania a podania informácií. Informácie napr. o utečeneckom tábore prijímame denne buď z médií alebo z príbehov ľudí, ktorí tieto miesta navštívili. Informácie majú tendenciu obchádzať nás, zvyčajne sa nás netýkajú, na tento druh informácií sme si tak zvykli, že i...

Kde koho bolia zuby a je len málo tých, ktorí sa neboja „uja zubára“. Ja nie som výnimka. Ale zato chrup mám dobrý! Naozaj! Len jeden horný zub ma stále trápi. Bol niekoľkokrát vyvŕtaný, mal už nespočetné množstvo plomb, no i tak nedá pokoj. Zostala z neho len škrupinka. Krypeľ jeden! Nuž rozhodol som sa, že „zradím“ moju „tetu zubárku“ a navštívim istého vychýreného zubára a raz a navždy spravím so zubom poriadky... no navrhoval by som, dať mu len poriadnu plombu. V čakárni sa krčím s knižkou v ruke; sústrediť sa nemôžem. Na tmavej chodbe samá ordinácia a len v jednej otvorené dvere. Okolo zubárskeho kresla sa čiperne pohybuje „vychytený zubár“ v bielych drevákoch. Čosi si popiskuje a z rozžiarenej miestnosti neustále počuť živý hovor. Na tabuľke na stene vedľa dverí čítam: MUDr. Jaroslav Martiňuk, Stomatológ – Špecialista. Aha, špecialista. Cítim sa akosi nevoľno a tuším môj „blížiaci sa zánik“. Bude so mnou amen. „Ujo zubár“ ma volá dnu. Vraví, že sa už teší, že sa pozri...