Balla | Gravidita

Gravidita: Snovosť, Absurdita, Expresivita, Vzťahy

Balla: Gravidita. Levice, L.C.A. 2000.

„Mená zmeníme, aby sa nikto nehneval. Priateľ, ktorý nám vyrozprával tento príbeh a ktorého meno skrátime iba na prvé písmeno zmeneného mena, už prakticky nie je medzi živými, a ani vtedy, keď nám tento príbeh rozprával, nebol už prakticky medzi živými, bol už iba zo sebou, pre seba a pre príbeh.“ (s.5)

Úvodné slová Ballovej tretej knihy Gravidita nesú so sebou nenápadne stopu vlastného písania, ktorá je mnohonásobne pretlačená inými stopami, ale zároveň sa tento šedivý odtlačok viditeľne roztápa v pľušti ľudského (teda „autorovho“) snaženia.

Texty zo zbierky poviedok Gravidita mohli by sme označiť dominujúcimi znakmi, aj keď na prvý pohľad príliš vágnymi. Ballove poviedky sú charakteristické matnou snovosťou, ktorá prechádza do šedivej absurdity „bytia“, kde narátor textu svojím špecifickým jazykom vytvára emblematickú postavu - Combáľa –generujúc tak sémanticky príznakovú expresivitu poviedky. Napokon to najlepšie, čo autor zobrazí sú vzťahy, na pomedzí „dialektiky pána a rába“ v kupé uháňajúceho vlaku.

Snovosť je príznačná skoro pre všetky Ballove texty, avšak ako zakladajúci prvok mozaiky textu je prítomná len v niektorých poviedkach, presnejšie: a) Jemný príbeh o rozprávaní príbehu o láske; S vlkmi viť; Pľuvanec z Toleda; b) Obrad; Emigrácia; Od stehien po päty; Správny chlap.

Kvalitatívnym prvkom autorových poviedok je miesto: snovosť si vyžaduje iné, zvláštne miesto: „Návrat k rituálom po márnom budovaní nových mýtov je niekedy nevyhnutný. Našli sme si teplú izbietku a vykonali sme starobylý obrad.“ (Obrad; s.28); „Vošli sme do miestnosti, v ktorej sa začal odohrávať príbeh.“ (Jemný príbeh o rozprávaní príbehu o láske; s.8). Snovosť Ballových textov nie je „klasická“ snovosť, na akú sme zvyknutí. Nie je to snovosť v pravom zmysle slova – paleta farieb sa radikálne obmedzila na biely a čierny odtieň: vzniká iluzívny, krutý, priehľadný sivý svet.

Balla a) evokuje snovosť čitateľovi postupne prostredníctvom motívov prechodu dvoch svetov. Či už to je polarita preskupovania „skutočnosti“ a obrazu, „skutočnosti“ a divadla alebo „skutočnosti“ a beletrie. V poviedke Jemný príbeh o rozprávaní príbehu o láske, Balla „používa“ a rozvádza (nie príliš „originálne“) motív prelínania sa „reality“ s obrazom: „Obraz Noc vartášova bol jedným z posledných diel maliara Kolosoučka. Autá tu vyzerali ako mátohy v krvavočervených rubášoch. Medzi nimi pobehuje invalidný vlčiak, ktorý akoby nestále padal na papuľu. V malej nevykúrenej búdke vidíme D-a sedieť za stolom.“ (s.11) Svet Ballových poviedok je svetom šedivých a matných farieb – aj keby maliar Kolosouček maľoval tými najpestrejšími farbami, Ballov rozprávač nám predostrie v celku šedivú nahromadenú masu zoschnutých farieb.

Balla koncipuje snovosť aj b) na rovine percepcie čitateľa. Poviedky prerozprávané naratívnou ich-formou zobrazujú svet videný z pohľadu jednej jedinej postavy ako je to napríklad v texte Správny chlap: „Môj spokojný štekot sa ozýval hlavne vtedy, keď ma Jamka poškrabala za ušami. Iné suky ma nezaujímajú. To je motivované aj pragmaticky: vôdzka je prikrátka.“ (s.96) Informácie ponúkané narátorom poviedky sú informácie zdvojené, teda modifikované a deformované. Na úrovni percepcie, vzhľadom na kontext poviedky, je tak čitateľ postavený pred rozhodnutie, či má pristúpiť na hru rozprávača. V tejto pofidérnej hre sú napokon rozdiely medzi pravdou a nepravdou informácie, respektíve medzi „skutočnosťou“ a snovosťou irelevantné. Poviedka Správny chlap odkazujúca na text Jemný príbeh o rozprávaní o príbehu o láske („Mne farba strieka priamo z končekov prstov a na plátno útočím ako býk“; s.88) zobrazuje postavy, ktoré sú uväznené v obraze, v texte. Prostredníctvom snovosti, keď už nevieme čo je pravda a nepravda, sú náhle postavy poviedky uzavreté v „zahnívajúcom živote“. Nachádzame sa na území absurdity.

Šedivá absurdita Ballových poviedok, aj keď nadväzuje na matnú snovosť, je príkladom „ľudskej logiky“, ktorá sa nedá nikdy „vypnúť“: rozum funguje aj v situáciách, kde by Ballove postavy najradšej žili pokojným, bezmyšlienkovitým „životom“. Zobrazenie absurdity v autorových textoch (konkrétne: Rodičia; Veľká zmena; Boj; Trpezlivosť; Tehotenstvo; Stvoriť) mi z diaľky (z veľmi veľkej diaľky – ale predsa) pripomína absurdnosť scén Lynchovho filmu Mazacia hlava (Eraserhead, 1976). V dimenzii absurdity sa Ballove literárne postavy stávajú figúrkami „temnoty bytia“: „Naša dvojica sa potichu odplazila. Všetky figúrky pohltila tma.“ (Stvoriť; s. 102)

Treba však povedať, že aj keď sú poviedky Veľká zmena, Boj, Trpezlivosť, Tehotenstvo a hlavne Stvoriť na prvé prečítanie veľmi zaujímavé, nakoniec po viacerých čítaniach zanechávajú pocit sklamania a o príťažlivosti, estetike textu sa už vôbec nedá hovoriť. V kontexte absurdity Ballove poviedky nestoja ani v tieni znovu vydaných Mitanových Psích dní (i keď všetci veľmi dobre vieme, „že piercing je niečo iné ako zicherky a že zelená je síce zelená, ale je dosť rozdiel, keď má zelené vlasy pankáč a keď ich má zelené vyznávačka techna, ktorá je jeho dcérou.“ T. Horváth: Vo veľkom transcendentálnom krematóriu). Autorove texty postrádajú akékoľvek napätie, tajomstvo, alebo konštrukčné tajomstvo – teda tajomstvo „ako je text urobený“.

Apendix: {Z tohto pohľadu Ballove texty sú opakovane nečitateľné, pretože nudia: akékoľvek problémy a otázky po „bytí“ <<[ktoré nachádza a „absurdne“ explikuje vo svojej recenzii Stanislava Chrobáková, ktorá nečítala fikciu „spisovateľa“ Ballu, ale príručnú filozofiu do vrecka filozofa Ballu: „Nebudeme však ďaleko od pravdy, ak za hrdinu vyhlásime spisovateľa Ballu, ktorý zarastá písmenkami asi tak, ako bezmocné ,ja´ (v príbehu príznačne nazvanom Trpezlivosť) obrastá chrobákmi z (ešte) dýchajúceho suterénu.“ Romboid č.1/2001, s.75, (podč. M.H.), – nemusím snáď zdôrazňovať, ako ďaleko sme od „pravdy“!]>> posúvajú poviedku do statických polôh, kde sa dáva voľný priechod osobnej, aj keď miestami ironickej, ale v konečnom dôsledku „plochej filozofii bytia“: „Ak sme nič iné nikdy nerobili, bolo zrejmé naším poslaním robiť toto, čo robíme, práve tam, kde sme boli, a nemali by sme sa plaziť tu (...) Áno! Mám pocit, že toto je zmysel bytia! Zmysel nášho bytia! A bolo to odjakživa. Prozreteľnosť Božia! Nemali by sme čosi napochytre uťapkať z hliny?“ ( Stvoriť; s.100)}

Prózy, ktoré som „pomocne“ zatriedil do „priehradiek“ snovosti a absurdity, predstavujú pre mňa diela priemerné a teda považujem ich zo zbierky poviedok Gravidita za najslabšie. Moje konštatovanie potvrdzuje napokon poviedka Emigrácia venovaná Tomášovi Horváthovi (poviedka „o ničom, lepšom prípade o máločom, čiže šťastná“ poviedka), ktorú autor prekonal snáď už iba samoúčelnou a lacnou aktualizáciou Samka Infantáleho (s.90) v texte Správny chlap približujúc sa tým k najlepším „školským“ slohovým prácam.

Poviedka Stvoriť sa nachádza na pomedzí snovosti, absurdity a sémanticky expresívneho štýlu. Rovnakú špecifickú expresivitu nachádzame aj v poviedkach Po rokoch a Spermozog a práve táto expresivita posúva poviedky kvalitatívne vyššie. Texty Stvoriť, Po rokoch a Spermozog spája nielen spoločná emblematická postava – Combáľ. Hlavným protagonistom týchto poviedok je výraz, ktorý sa prejavuje prostredníctvom reči rozprávača. Viaceré expresívne slovné spojenia charakterizujú a upresňujú situáciu, posúvajú význam slov do neznámeho textového priestoru, kde sa načrtávajú kontúry „nešťastníka“ Combáľa –výraz jeho absurdného jednania, výraz jeho tváre -, na ukážku vyberám: „Žena po špičkách privandrovala bližšie“;„dubasili a krbáľali sa priestorom“; Ty nie si ona, zjojkol, akoby mu bolo dušu prigniavilo“ (s.18); „Neustále sa z nich uvoľňovali akési hnedočierne franforce“ (s.21); "V očiach sa mu zračilo hodné gavalisko zvedavosti, pohľadom ťapkal po okolí“ (s.47); „Jeho dengľavé prsty teraz kĺzali po papieri“; „Veštcovi z hrdla striekali sliny, gebrili kancelársky papier“ (s.48); „aby sa mu studený nočný vzduch dostal do gágora“ (s.50); „na zem plesla gundža predstáv o kráse“(s.51); „badkali sa po vreckovke a nadávali na krutú zimu“(s.52); „Boh je nahrčením elementárnych zmyslov a podstát! Boh je gundžov všetkých poslaní!“; „Chceš sa paprať s hlinou?“(s.100). Expresivita rozprávačovho prejavu necharakterizuje len jeho samotného, jeho hodnotiace hľadisko, ale zároveň kopíruje obrysy črtajúcej sa literárnej postavy – Combáľa.

Spomenuté tri „štylisticky expresívne“ poviedky sa výrazne odlišujú od predchádzajúcich poviedok. Štýl týchto textov nie je ornamentálny, ale funkčný: zavádza do textu „ľudskú“ dimenziu (prostredníctvom individualizovaného prejavu), čím sa výrazne líši od jednotvárnej šedivej stereotypnosti poviedok snovosti a absurdity. Cez individualizovanú ľudskú reč nakoniec aj problém „bytia“, ktorý tu neustále presvitá, nachádza svoj zmysel (próza Po rokoch): „Nehýb sa, nehýb sa, preboha, teraz, veď teraz... teraz je to už takmer, takmer... Len hlavu keby si ešte trochu nabok a oči stĺpkom a nehovor a ruky ešte takto doširoka! Vyskočil a číhavo obchádzal okolo nehybnej ženy, lež potom sa v ňom opäť čosi zlomilo, zrútilo, ostal ako bez duše, zatackal sa, sadol si a spomedzi pier sa mu vydralo nie... Nie ako rezignácia, ako biafra nádeje.“ (s.19) Môžeme pozorovať postavu textu –Combáľa- ako sa trápi, ako sa textom combáľa, nedokáže si spomenúť, nájsť ten detail ľudskej tváre, ktorý je preň tak životne dôležitý ako oporný bod v čase: „Combáľ sa dotkol tváre ženy: -Nepamätám si ťa. Kto si?“ (s.21) Absurdnosť snaženia spočíva v hľadaní oporného bodu. Ten sa vždy rozplynie v „bazéne“ času a ostáva len plynutie a my v ňom.

Najväčšiu pozornosť čitateľa, si zasluhujú podľa mojej mienky, poviedky Lagan a Financial times. Poviedka Lagan je zaujímavá jednak svojim štýlom, ale aj vzťahmi, ktoré navodzuje. Príbeh zdanlivo banálne zachytáva muža-lagana a ženu, ich dialóg v byte. Ale je tu ešte rozprávač. Poviedka je prerozprávaná naratívnou er-formou rozprávačom cez nevlastnú priamu reč. Repliky muža a ženy najprv preberá rozprávač, ktorý ich „autenticky – tak ako boli povedané“ ponúka čitateľovi. Samozrejme, že je to len ilúzia: repliky prechádzajúce prostredníctvom optiky rozprávača sa dostávajú k čitateľovi značne modifikované (čo čitateľ nevie „naisto“, ale je tu tá možnosť!). Všimnime si, ako „žena“ (?) komentuje paradoxne rozprávačovo komentovanie laganovho konania: „No čo je, no čo je, skríkol hrdinsky do diery v podlahe, do diery, kadiaľ potrubia klesajú nadol k starene, tlčúcej ostošesť kovovým predmetom, skríkol hrdinský? v tom je čo hrdinské, keď niekto kričí no čo je, no čo je na nešťastnú starenu? nedala sa žena, vážne naštvaná, vyskočila a drmala lagana za plece, ale ten ju odsotil čo najdrsnejšie, až preletela neveľkou izbicou na posteľ, kde by sa na ňu hádam aj mohol vrhnúť, ale on nie, radšej sa upokojil.“ (s.42-43; podč. M.H.) Text Lagan sa potom javí ako hra troch osôb, presnejšie sa nám postupne načrtávajú pradená silových vzťahov medzi dvoma postavami, rozprávačom a čitateľom poviedky. V konečnom dôsledku je to „len“ šachová hra medzi rozprávačom a čitateľom príbehu, v sledovaní každého ťahu protivníka na šachovnici, kde sa „tkajú“ vzťahy medzi „nahými“ postavami textu.

Pre poviedku Financial times je zvlášť príznačná uhladená forma, jemný štýl, ktorý pokojne plynie do implicitne ironickej, fatálnej pointy. Záverečná vlaková scéna „pansko-rabského“ vzťahu Financial times naozaj stojí za prečítanie.

Gravidita: Snovosť, Absurdita, Expresivita, Vzťahy: v „skutočnosti“ mojim zámerom nebolo Ballove texty triediť na kôpky, aby sme „mali vo všetkom jasno“. Snažil som sa skôr zachyť čítania textov zbierky poviedok Gravidita prostredníctvom znakov, ktoré sa síce navzájom preskupujú, ale aj napriek tomu vytvárajú dominantné zoskupenia. To, čo nakoniec ostáva je zistenie, že Ballove texty sa na seba príliš podobajú a teda nemajú čím prekvapiť, ani upútať.

18. apríla 2001