Alien | Postmoderná vízia diabla

Úvod
Interpretujem filmovú sériu Alien a to striktne z pohľadu motívu diabla. Sledujem predovšetkým diabolský motív vo filmovej tetralógii. Nepokúšam sa interpretovať Alien ako takého, rovnako tu nejde o interpretáciu diabla v postmodernej dobe ako takého. Môj príbeh je o veľmi konkrétnom kontexte: čo sa stane, ak filmovú ságu Alien položíme vedľa diabolského motívu a budeme sa dívať na ňu skrz tento motív. Let me tell my story...

Dejiny diabla
Inšpiračným zdrojom je pre mňa kniha Roberta Muchembleda Dejiny diabla, ktorá nielenže pojednáva o diablovi a o jeho pôsobení v histórii Západu, ale aj o filme, v ktorom sa diabolský motív nachádza. Výstižnosť Muchemledovej teórie o diablovi a jeho nedôslednosť v písaní o filme mi tak otvárajú cestu, prečo a ako písať o diablovi v Alien tam, kde by francúzskeho historika ani nebolo napadlo hľadať konkrétnejšie súvislosti. Čo nám chce Muchembled svojim dielo povedať, dalo by sa v skratke zhrnúť, je, že dejiny diabla sú dejinami postupnej interiorizácie istej spoločnej i d e n t i t y, alebo lepšie o b r a z u (s. 129). Vonkajšie pôsobenie diabla na počiatku jeho zrodu je vecou celej spoločnosti a dovtedy známeho sveta, ktorý sa s ním musel porátať. Najviditeľnejšími prejavmi boli práve procesy s čarodejnicami. Postupne sa obraz diabla individualizuje a presúva do vnútra človeka na základe pocitu viny. Muchembledov výklad presne kopíruje vývoj spoločnosti Západu, ktorá počiatkom osvietenstva a zrodom modernity začala kontrolovať jednotlivca nie vonkajšími zásahmi a násilím, ale naopak, začala jednotlivca disciplinovať tak, že sa začal sám seba kontrolovať (Michel Foucault v knihách Dozerať a trestať, Dejiny sexuality I.). Pocit viny je regulačným nástrojom par excellance a v nej rodina ako sociálna jednotka podriadená kráľovi a cirkvi sa stala základným kameňom infraštruktúry moderného štátu.

V Muchembledovom príbehu hrá dôležitú úlohu cirkev a umenie. Bola to cirkev, ktorá potrebovala zmeniť smiešny ľudový imidž diabla s rožkami a chvostom. Diabol ako ho dnes poznáme sa zrodil práve zásluhou cirkvi a to v 13. storočí, kedy cirkev využila umenie (treba zdôrazniť, že umenie sa dalo veľmi rado využiť), na začiatku hlavne maliarstvo, neskôr hlavne literatúru, na prebudovanie imidžu diabla a postupom niekoľkých storočí sa jej podarilo vybudovať jednotný obraz strašného satana: „Představa nadlidského Satana je především propaganda, stvořená učenci a šířená umělci, spisovateli a duchovními při jejich kázání nebo při setkáních s věřícími“ (s. 44). Dalo by sa povedať, že táto koncepcia cirkvi odrážala samotné chápanie katolickej viery u pospolitého ľudu. Tá nevychádzala z lásky k Bohu, ale zo strachu pred diablom. Neustála prítomnosť strachu je jedinečným podložím na ovládanie: „Řečeno jinými slovy, inscenování Satana a pastorální poselství, které je s tím spojené, podněcují náboženskou poslušnost, pomocí přísné morálky stmelují společenský pořádek a tím posilují i uznání moci církve a státu... Vyhrožování peklem a strašlivým ďáblem je účinná zbraň v boji o hloubinnou reformu křesťanské společnosti. Slouží jako nástroj společenské kontroly a dozoru nad lidským svědomím a podněcuje změny v chování jednotlivců“ (s. 36, 37). Postupom vekov ako sa spoločnosť Západu racionalizuje a modernizuje a teda sa začína „menej báť“, obraz diabla ako desivej nočnej mory nemizne ako by sme si to mohli myslieť: „Obraz ďábla se zásadně proměňuje – nezvratně se vzdaluje od představy děsivé bytosti nacházející se vně člověka a transformuje se v pojem Zla, které si každý nese v sobě“ (s. 208).

Dochádza tu k obratu: moderná spoločnosť a cirkev neovládajú jedinca zvonku, ale prostredníctvom mnohých praktík a pedagogikou naučili jedinca ako ovládať samého seba. Indivíduum modernej spoločnosti tento krát upriamil svoju pozornosť nie na vonkajší svet, ale na seba, na svoje vnútro, ktoré sa preň stalo celým svetom a objektom skúmania (psychoanalýza). Namiesto strachu prišiel pocit viny. Nechodíme do kostola (len) z lásky k Bohu, ale preto, že máme ťaživý pocit viny: „Ke střetu sil dochází uvnitř. Člověk bojuje proti sobě samému a démon je v něm... Démon je sám člověk“ (s. 216).

Ellen Ripley
Alien má niekoľko vzťahových rámcov k motívu diabla, ktoré tu postupne rozoberieme. Vzťah Ellen Ripley k votrelcovi, vzťah Ellen Ripley k Spoločnosti (Company), vzťah Spoločnosti k votrelcovi a vzťah Ellen Ripley k ostatným postavám.

Základnou tézou je pre nás nasledovné: Film Alien je postupnou interiorizáciou diabla v tele človeka. Ripley plní úlohu „čarodejky“, ktorá má privilégium obcovať s diablom. Ich ambivalentný vzťah je výsledkom prerodu rolí, do ktorých sa Ripley dostáva vo vzťahu k votrelcovi: najprv je protivník, neskôr hostiteľka a napokon matka, ktorá recipročne získava vlastnosti votrelca/diabla. Filmová tetralógia Alien je postupným kryštalizovaním hrdinu príbehu, ktorý nie je na počiatku ešte jednoznačným vodcom. Ripley sa stáva zasvätenou a tak môže v Aliens plniť úlohu poradcu, v našom slovníku je tou, ktorá má kompetencie a vedenie ako obcovať s votrelcom/diablom.

Votrelec je postmodernou víziou diabla. Ten sa rodí zvnútra človeka. Jeho túžby nie sú len animálne (trávenie a rozmnožovanie sa – prioritne v prvej a druhej časti), ale aj hedonistické (v tretej časti Votrelec zabíja a výhradne ide po „mozgu“) a mocenské (v štvrtej časti dokáže votrelec zabiť iného votrelca pre „dobro“ svojej komunity).
Ako vidíme, postupné dodávanie kvalít votrelcovi má čo do činenia s písaním scenára: najskôr je osamotený votrelec na vesmírnej lodi prinútený starať sa sám o seba a o svoje „holé“ prežitie, v druhej časti prioritu dostáva zabezpečenie rozmnožovania a preto je hlavnou hrdinkou votrelec-matka, v tretej časti sme svedkami zmeny vizáže votrelca a do popredia sa dostáva jeho hedonizmus, radosť zo zabíjania (starosť o rozmnožovanie pretrváva, keď necháva Ripley žiť) a v štvrtej časti dochádza k celkovej zmene koncepcie votrelca, kedy jeho postava a lebka majú tvar človeka (Ripley je mu matkou) a táto kombinácia ho do oči bijúco posúva k imidžu, aký sa v dejinách ľudstva vydobil práve diabol.

Aké je postavenie Ellen Ripley voči votrelcovi? Ripley ako „čarodejka“ ako jediná z neinformovaného alebo informovaného ale „neznalého“ (teda nezasväteného) osadenstva „vie“ s kým máme čo do činenia. Jej vzťah k votrelcovi je ambivalentný, aj keď po celý čas „vie“ (aj v štvrtej časti, keď je jeho matka), že votrelec musí byť zneškodnený. Na druhej strane je ním priťahovaná: jej odchod na výpravu pomôcť kolonistom v druhej časti alebo Ripley ako „štít“, ktorý nemôže votrelec zničiť, pretože Ripley nesie v sebe zárodok iného votrelca v tretej časti. V štvrtej časti je táto ambivalentnosť až vibrujúca, keď sa stáva de facto (nie de jure) votrelcovou matkou. Je zabitá, ale zároveň klonovaná. Je a už nie je „skutočnou“ Ripley. Je a už nie je človek. Táto tenzia z nej robí hrdinkou par excellence!

Votrelec nie je len fyzickým monštrom, ale aj metaforou viny a toho zlého, čo si človek premieta do seba a v sebe prechováva. Náboženský kontext je neprehliadnuteľný, zvlášť v tretej časti. Kým v prvých dvoch častiach sú „objavitelia“ votrelca potrestaní za svoju „zvedavosť“, neskôr „hriechy“ ako „zvedavosť“ a „nezdržanlivosť“ sú generalizované pre Spoločnosť ako takú (reprezentovanú vedcami).

Spoločnosť
Čo je spoločnosť v sérii Alien? V mojom príbehu má Spoločnosť modernistický kafkovský obraz Procesu alebo Zámku: krutosť prichádza a nevieme skadiaľ, zdroj nevieme jednoznačne lokalizovať, aj keď jeho signál je veľmi jasný a silný.

Efemérna „mocnosť“ akou je Spoločnosť vysiela do sveta svojich poslov, zväčša vo funkciách – androida (I.), manažéra (II.), riaditeľa väznice (III.) alebo vedca (IV.), - ktorí plnia svoju úlohu buď automaticky (I.), zo zištnosti (II.), zo zotrvačnosti (III.) alebo zvedavosti (IV.). A to sú „kvality“ spoločnosti: bezbrehá vedecká zvedavosť, neľudský automatizmus a zištnosť. Nie votrelec, ale Spoločnosť predstavuje zlo a v bipolarite dobra a zla je protivníkom Ripley. Ripley môže zničiť votrelca a v každej časti ho aj ničí, ale jej výpady proti spoločnosti sú len výpadmi do vzduchoprázdna. Zatiaľ čo votrelec je fyzický protivník, generujúci pocit strachu, Spoločnosť je abstraktný protivník, generujúci stiesnený pocit úzkosti.

Votrelec je fyzicky lokalizovateľný, Spoločnosť zase abstraktne všadeprítomná. Tento obraz Spoločnosti ako všadeprítomnej neviditeľnej mocenskej inštitúcie je hlboko Západný, pretože je založený na paranoji a tá „definuje“ Západ aspoň v 20 storočí, napríklad aj vo filme (James Bond). Tento obraz Spoločnosti je tiež hlboko modernistický: uplatňovanie moci a trestanie sa neodohráva v temných väzniciach a kobkách, nie sme svedkami verejných popráv. Naopak, všetko je presvetlené a priehľadné, založené na manipulácii, dávajúc si známku „normálnosti“ (Matrix).

Votrelec
Už som povedal, že votrelec nie je len animálnou bytosťou, ale podobne ako diabol, má aj mocenské ambície. Animálny motív má byť skôr odkazom a poctou hororovým filmom, ktorých hlavnými protagonistami sú kolónie termitov, mravcov, pavúkov, ktoré napadnú mestečko a podobne si budujú celú rozmnožovaciu infraštruktúru na báze kukiel a vajíčok.

Votrelec podobne ako diabol má však ambíciu vyrásť z človeka alebo z inej živej bytosti (pes). Jeho jedinečnou kvalitou je vlastná interiorizácia v tele hostiteľa a jeho využitie pre vlastné potreby. Samozrejme, že potreby votrelca a diabla sú iné – Alien nie je filmom o diablovi. Znovu opakujem, ak si máme predstavovať diabla ako racionálnu a absolútne zlú bytosť predstavujme si radšej ním samotnú Spoločnosť.

Votrelec je len jej predlžením v zmysle túžby, želania, alebo lepšie želateľnej zbrane či nástroja. Túžba sa stáva až obsesiou, ktorú nič nezastaví (spomeňme si na ľudové narčenie „ona je posadnutá diablom!“). Spoločnosť ako efemérna a všadeprítomná inštitúcia sa vo filmovej ságe necháva vidieť ako diabol prostredníctvom toho, po čom najviac t ú ž i a po čom najviac baží – a to je votrelec. A v tomto zmysle je celá filmová sága Alien postmodernou víziou diabla. Diabol sídli v tele človeka a ovláda ho, podobne ako túžba, ktorá sa pred ničím nezastaví . Túžba ako pojem označujúci m o c - nie v zmysle viditeľného fyzického násilia alebo viditeľnej manipulácie propagandy, ale skôr v zmysle neviditeľnej s i l y v medziľudskej interakcii a komunikácii ako sú ovládanie toho druhého, resp. sebaovládanie - je hlboko postmoderný koncept (Derrida, Deleuze, Lyotard).

Ostatní
Ostatní sú tí, s ktorými sa ocitá Ripley po boku v boji proti votrelcovi – vedľajšie charaktery. Ako filmová séria postupuje, sú vedľajšie postavy viac a viac typizované ako outsideri. Kým na začiatku to je len skupina ťažiarov rudy, neskôr sú to už vojaci, ba trestanci a nakoniec i desperáti. Z podstaty veci ide o izolované skupiny s veľkými epickým potenciálom.

Alien zažíva svoj ideologický a filozofický vrchol v tretej časti a vracia filmu duchovnú hĺbku prvej časti, ktorú dvojka a štvorka opustili. Preto z pohľadu mojej interpretácie (môjho príbehu) sú vedľajšie postavy trojky najviac zaujímavé, pretože ho posúvajú do náboženskej roviny. Jej podkladom je mýtus zrodenia a smrti v kresťanskom háve založený / na podklade kolobehu - pohanského poňatia času. V úvodných sekvenciách filmu, v čase pietnej rozlúčky a reči samozvaného kňaza, sme v striedaní obrazu svedkami odchodu a príchodu: odchodu dvoch ľudských bytostí zo sveta a príchodu votrelca naň. Tento kolobeh má aj pragmatickú rovinu: aby mohol votrelec prísť na svet, jeho hostiteľ z neho musí odísť. Sami teraz vidíme, ako štvorka túto ideológiu v prípade Ripley hrubo narušila. Votrelec sa už nerodí z vajec a infiltrácie do hostiteľa, ale priamo je živorodý. Tam kde Ripley získala kvality votrelca, tam získal votrelec recipročne kvality ľudské. Ideológia prvých troch časti sa stráca, je nahradená zmenou celkovej ideologickej koncepcie v štvorke. Tento hrubý predel len zdôrazňuje zmysluplnosť záveru trojky a neodvodnený „pôrod“ štvorky. Náboženský rámec trojky je len iným levelom boja spirituálnej sily so zlom, ktorý sa v dejinách predstavil ako boj kresťanských (katolíckych aj reformovaných) cirkví proti diablovi.

Ridley Scott

Záver
Alien je jednou z odpovedí na otázku, ako si postmoderna predstavuje diabla. Z technickej stránky je diabol prienikom vážneho dedičstva modernizmu (intelektualizmus, efemérnosť, filozofická deskriptívnosť, paranoja - Company) a nadšenej zurvalosti postmoderny (popkultúra, akčné rozprávanie, irónia, - Votrelec). Na ideologickej rovine Alien silne zdôrazňuje dedičstvo osvietenstva: na jednej strane všadeprítomný efemérny subjekt (moderný štát), na druhej strane silný individuálny charakter (slobodný občan) – obe vytlačili spirituálne z ulíc a námestí do privátneho vnútra každého človeka.

Každý za iným účelom. Ridley Scott, James Cameron, David Fincher a Jean-Pierre Jeunet dráždia naše inštinkty a pritom nezanedbávajú ani naše mozgové bunky. Postmoderné rozprávanie si veľmi nerozumie s modernistickou elitárskou rezignáciou na príbeh. Uvedomujúc si dôsledky veľkých rozprávaní a metarozprávaní sa postmoderní tvorcovia v príbehu doslova vyžívajú, ale vždy s ironickou dištanciou a tak sme svedkami spojení predtým dvoch odlišných svetov: umelecky náročne stvárneného filmu s ingredienciou popkultúrne dobrodružného rozprávania. Na primitívnom mýtickom pôdoryse boja dobra so zlom - ktoré prevzali rozprávky a dnes popkultúrne žánre – sa spájajú elitársky intelekt s pudmi pre masy, zážitková exhaltácia s Kantovým rozumom, akčné rozprávanie s deskriptívnou filozofickou esejou - pritom bez jasnej dominancie jedného nad druhým (Indiana Jones, Star Wars, Alien, Matrix).

Treba podotknúť, že tento hodnotový prienik neraz robí vrásky na čele nejednému zmätenému filmovému teoretikovi nachádzajúceho sa v chaotickom svete „vysokého a nízkeho“, kde už nie je jasné, čo možno označiť za nízke a čo za vysoké, ak sa odvážime tieto kategórie vôbec ešte otvárať. Ale myslím, že tú odvahu by sme mali nájsť vždy.

[ Len na okraj, pretože to nie je topic nášho skúmania a nie je tu dostatočný priestor na argumentáciu: Túžba primknúť tento druh mýtického rozprávania čo najviac k „realite“ a až doslova posadnutosť pri sledovaní „reality efektov“ v ňom, ničí jeho popkultúrny rozmer a stavia ho do nezaraditeľnej pozície, pretože umelecky náročným filmov rozhodne nie je (najnovšie filmy o Batmananovi a Jamesovi Bondovi). Tieto „reality efekt“ pokusy sú odzrkadlením televíznej zábavy na prelome 21. storočia, ktorá rezignovala na symbolický kód a ktorej dominuje voyerizmus. Vzrušujúci sa stáva odraz reality, „realistickejší ako realita sama“.]

THE END (28.11.2008, Krakow)