Eco | Baudolino

Umberto Eco – najväčší klamár na svete

Umberto Eco: Baudolino. Preložila a doslov napísala Dagmar Sabolová Slovart, Bratislava 2001

Umberto Eco potvrdzuje svojím štvrtým románom Baudolino líniu, ktorú „načal“ knihou Ostrov včerajšieho dňa a prezentuje sa ako „skvelý“ rozprávač, teda v jeho „slovníku“ ako klamár. Eco sa touto knihou ukázal až takým skvelým klamárom, že napokon podviedol aj sám seba.

Eco sa v Baudolinovi „vracia“ k počiatkom európskeho románu novej doby, a to na jednej strane prostredníctvom postavy Baudolina a na druhej strane cez postmodernú otvorenosť textu. Postava Baudolina je síce bachtinovskou zmesou „pikara, blázna a prostáčika so šašovskou čiapočkou s rolničkami“, ale zároveň je aj mudrcom, radcom, pútnikom a zvestovateľom. Skrátka je postavou, ktorej je dovolené povedať „všetko, komukoľvek a kdekoľvek“: „V tom čase ešte Fridrich nemal deti, myslím, že si ma obľúbil, lebo som mu hovoril to, čo sa iný z úcty k nemu neodvážili.“ (s.31)

Autor pomocou postmoderných postupov (ako intertextualita, palimsest, relativizácie klasických opozícii, resp. hodnôt, irónia, persifláž, atď., atď., ale ktoré sú v románe čitateľovi poodhalené a tematizované) relativizuje „základný“ pojem a hodnotu, o ktorú sa „zvykneme“ „opierať“. Baudolino je postavou, ktorá smie hovoriť „nedovolenými“ jazykmi a súčasne smie zlovoľne komoliť jazyky dovolené. Baudolino vytvára tak klamaním a klamstvom „novú skutočnosť“ a „nový svet“, zamieňa si to, čo vidí, s tým, čo chce vidieť. Na Baudolinovo videnie sveta a skutočnosti pristupujú „všetky“ postavy románu a tým sa stáva „nový svet“, t.j svet klamstva akoby „objektívnym svetom“, na ktorom participujú iní. V románe sa prezentuje „pravda“ ako klamstvo a klamstvo ako „pravda“. Umberto Eco v poslednom románe zrelativizoval a vyhrotil za stáleho smiechu a irónie „významy“ pojmov „pravdy“ a „pravdivosti“ do dôsledkov, čo sa odzrkadľuje aj v naratívnej štruktúre textu.

Rozprávanie je vedené prostredníctvom dvoch dejových línií. Prvá línia rozvádza stretnutie a spriatelenie sa Niketasa so šesťdesiatročným Baudolinom v Konštantínopole. Keďže v meste nastalo plienenie, Baudolino sa musí so svojim priateľom a jeho rodinou ukrývať (to znamená, že vznikom nevhodných „vonkajších“ okolností nastali klasické a „zdravé“ podmienky pre „akt rozprávania“, ako to je napr. v Boccacciovom Dekamerone). Baudolino v úkryte rozpráva svoj životný príbeh prostredníctvom retrospektívy, čo tvorí druhú dejovú líniu. Obe línie sa pretnú v záverečnom rozprávaní, rozuzlení románu.

Knihu Baudolino môžeme formálne rozčleniť na dve časti. Prvá časť text rozpráva o Baudolinovom detstve, teda o chlapcovi z biednych dedinských pomerov, ktorého si náhodne „adoptuje“ cisár Fridrich Barbarossa. Baudolino študuje neskôr v Paríži a stáva sa súčasťou Fridrichovej rodiny. Pre prvú časť románu je príznačný ecovský palipsestový archív a hypotaktické radenie simultánnych udalostí. Narátor rozpráva o štúdiu Baudolina v Paríži, ale zároveň „poškuľuje“, čo sa deje zatiaľ na kráľovskom dvore. Tu sa dáva priechod typickým ecovským digresiám a vsuvkám z oblasti fyziky, filozofie, teológie atď., ktoré príbeh do značnej miery brzdia. Rozprávač zachytáva bitky a vojny medzi jednotlivými zoskupeniami talianskych mestských štátov, ktoré sa neskôr združia proti cisárovi Fridrichovi. Sledujeme Baudolina ako vyjednávača a sprostredkovateľa v Alessandrii, ale zároveň sa dozvedáme, čo sa deje za „ten istý“ čas vo Fridrichovom tábore.

Pre druhú časť textu sú príznačné motívy z rytierskych románov, rozprávkové postupy, detektívne motívy a udalosti sú radené paratakticky a sukcesívne. Druhá časť príbehu je vlastne neustálym putovaním. Cisár Fridrich spolu s Baudolinom a jeho priateľmi vyráža do tretej križiackej výpravy, do Jeruzalema. Fridrich počas cesty zomiera, čo je v románe zobrazené prostredníctvom detektívneho motívu „vraždy v uzavretej izbe“. Baudolino sa rozhodne so svojou družinou odkloniť od výpravy a odhodlajú sa nájsť krajinu kňaza Jána na východe. Púť družiny na východ sprevádzajú rozprávkové motívy a motívy z rytierskych románov. Tým najdominantnejším je motív skúšky. Cesta Baudolina a jeho druhov nám môže až príznačne evokovať analogickú púť Froda a jeho priateľov do krajiny Mordor z Tolkienovej trilógie Pán prsteňov. Umberto Eco tu vystupňoval príbeh do krajností, že napokon raz čítame farebnú rozprávku, druhýkrát „jemnú erotiku“ a tretí raz akčný thriller.

Smrť kráľa Fridricha bola „nevyhnutnou“ ruptúrou v príbehu. Na jednej strane umožnila putovanie do „rozprávkových“ krajín, ale na druhej strane vniesla do vnútra Baudolinovej družiny vzájomné upodozrievanie sa, pretože Fridrichov vrah nebol známi. Práve tento detektívny motív generuje záverečné rozprávanie a rozuzlenie udalostí a podľa Holmesovho princípu „ak vylúčime všetko nemožné, to, čo zostane, nech by bolo akokoľvek nepravdepodobné, musí byť pravda“, sa Baudolino nečakane dozvedá, že práve on je Fridrichovým vrahom. Príbeh v druhej časti románu získava na rýchlosti, na čom má zásluhu parataktické a sukcesívne radenie udalostí (čo naznačujú aj názvy jednotlivých kapitol – „v tienistej Abcházii“, „cez Sambatyon“, „do Pndapetzimu“).

Román Baudolino koniec koncov ponúka priestor, prostredníctvom ktorého by sme chceli upozorniť na tendencie a paradoxy vychádzajúce z tvorby a z myslenia Umberta Eca.

1. V tvorbe Umberta Eca badať jemnú ruptúru. Pre prvé dva romány Umberta Eca – Meno ruže a Foucaultovo kyvadlo – je charakteristická dominancia detektívneho žánru s rýchlym spádom deja. Vo Foucaultovom kyvadle dochádza k vyhroteniu detektívnych aj kriminálnych motívov na pozadí neurčitostí, kde „stačí prehnúť povrch zrkadla a človek sa zrúti do neskutočného sveta.“ (Eco, 1992, s.19). Postavy tu môžeme označiť za pátračov zbierajúcich indície v zdanlivo uzavretom priestore (kláštor, pod-svetie), s mnohými „líniami úniku“. Tretí a štvrtý román – Ostrov včerajšieho dňa a Baudolino – si zachováva vo väčšej miere „kašírované“ historické motívy a prevláda tu palimsestový archív s hojným počtom odbočiek a vsuviek. Posledné Ecove knihy sú romány o púti, kde sa postavy štylizujú do roly hľadačov (Roberto de la Grive hľadá pevný bod sveta, Baudolino hľadá krajinu kňaza Jána), prekračujúci zdanlivo nekonečné a záhadné priestory. Posledné Ecove romány si zachovávajú precíznu stavbu naratívnej štruktúry, ale predsa len je tu badateľná „rutina“ písania (nič viac, nič menej).

2. Teoretik Umberto Eco z 90. rokov sa vyhraňuje voči teoretikovi Umbertovi Ecovi zo 60. rokov. Eco ako „tvorca“ diskurzu o otvorenom diele, ktoré ponúkalo rozšírené „kompetencie“ čitateľovi, si v 90. rokoch všíma, že pozícia čitateľa je už natoľko expanzívna (americká dekonštruktívna kritika), že je potrebné presne pomenovať limity, medze interpretácie, teda „jasne“ povedať čo je interpretácia a čo už je nadintrepretácia. Skrátka, Eco-teoretik sa dosť naivne pokúša ovládnuť hru diskurzu (mysliac si, že sám tu hru „spustil“) a „vedome“ sa dištancuje od teoretikov a filozofov, ktorých „zvykneme“ spájať s postmodernou (Interpretácia a nadinterpretácia, 1995, s.40). Tieto fakty zhŕňam len preto, aby sme si uvedomili paradoxné postavenie Eca-teoretika voči Ecovi-spisovateľovi v 90. rokoch. Eco-spisovateľ v najnovšom románe Baudolino nielen naďalej, ale ešte väčšmi „vedome“ využíva postmoderné „grify“, aby ešte viac ako kedykoľvek predtým zrelativizoval problémy „pravdivosti“, „príbehu“ a „života“. V tomto zmysle Eco-spisovateľ oklamal Eca-teoretika.

3. Niekoľko slov k slovenskému vydávaniu Ecových románov vo vydavateľstve Slovart. Vydavateľstvo Slovart sa už pri vydaní Ecovho románu Ostrov včerajšieho dňa „blyslo“ „bystrím“ postrehom (či komentárom) na záložke knihy: „Hľadajú sa postavy, ktoré by naozaj prežívali niečo veľké a pôvodné, a autor, ktorý drží ruku na veľkom srdci sveta a cíti jeho tlkot, a nie vykonštruované situácie, v ktorých je sám sebe na smiech.“ Toto „ostroumné“ konštatovanie sa skôr „hodí“ na Eca-teoretika, ale vôbec už nie na Eca-spisovateľa. V poslednom románe Baudolino sa môžeme stretnúť s podobnými „blýskavými“ slovami v doslove prekladateľky Dagmar Sabolovej. Na ukážku vyberám záver doslovu: „Na rozdiel od niekdajších Ecových tvrdení o prítomnosti čitateľa v texte, sa teraz vracia k rigoróznejšiemu poňatiu textu, ktorý si vyžaduje rešpekt a úctu, lebo nás učí, čo je život, osud a smrť.“ (s.430) Slová Dagmar Sabolovej sú dosť záhadné. Čo je to rigoróznejší text? Vari text bez čitateľa? Alebo, kam sa Eco vracia? Vari k Balzacovi? Samozrejme, že rešpektujeme možnosti interpretácie textu, ale Sabolovej interpretácia nemá žiadnu oporu v texte. Ako sa pokúšala naša recenzia ukázať, Eco sa nikam nevracia, Eco zostáva, vo vzťahu k predošlému románu, žiaľ, stále „rovnaký“ (román Baudolino som doslova „zhltol“, ale zostal mi doslova „prázdny žalúdok“). Eco sa nás nepokúša poučovať ani od nás nič nevyžaduje (ak niečo vyžaduje, tak jedine aktívnu účasť). V Baudolinovi sú rešpekt a úcta klamstvom, učenie zas iróniou a smiechom. Prekladateľkine absurdné tvrdenia nás vedú k domienke, že v čase prekladania Baudolina, Dagmar Sabolová prekladala aj inú knihu a doslovy si zamenila. Alebo možno že Eco je taký „znamenitý“ klamár, že nakoniec „podviedol“ aj slovenskú prekladateľku.

Ecovým „vkladom“ je skôr skeptická myšlienka o „otvorenej spoločnosti“ v kozmopolitnom Pndapetzime, kde si spoločenstvo „ľudí“ v dôsledku odlišných slovníkov nedokáže udržať ani minimálnu mieru tolerancie a vzájomného porozumenia. Eco „klasicky“ pripodobňuje ľudský život k púti, a kladie dôraz na „vieru“ (nádej) „v niečo“, aj keď to „niečo“ môže byť len naším vlastným iluzórnym výtvorom, Baudolinovým výmyslom. Príbeh o Baudolinovi bol nakoniec napísaný, pretože sa našiel ten najväčší klamár na svete: „Nemysli si, že si jediný autor príbehov na tomto svete. Raz sa nájde na svete ešte väčší klamár ako Baudolino, ktorý jeho príbeh vyrozpráva.“ (s.424)

nedeľa 9. decembra 2001, kultúrny život