Jarná únava

Obyčajne to tak býva, že keď nie je o čom rozprávať, preberá sa počasie. A ja asi teraz nemám o čom písať, keď píšem o jari. Ale ja na ňu fakt čakám. Netrpezlivo. Čím som starší, tým viac nemám rád zimu a myslím na leto. Myslím na orosený pohár piva predo mnou na terase kaviarne na Hlavnej ulici v Košiciach o pol jedenastej večer, len tak nedbalo oblečený v kraťasách a tričku. A tu snehová vločka nemilosrdne bacne mi na tvár a šľahá ako himalájskeho horolezca a vetrisko-psisko mi pripomína, že nie je o nič horší ako pri Hornovom Myse. A chudák sneh z detských spomienok, si to asi nezaslúži, ale tak to proste je. Čím som starší, tým viac zimu trpím ako nutné zlo. Tu v Krakowe, podobne ako v Prahe prichádza jar po trošku, po dávkach. Najprv po februári, keď je zima najtuhšia, nastúpia teploty okolo desiatky a po týždni sa vrátia zase okolo nuly, aby tam pretrvali až do Veľkej noci, v neurčitom stave zima-jar, nezima-nejar. Je to ako keď ste akože chorý a najvyššia teplota je 37. Je to proste stav nahovno – ani vás nikto poriadne nepoľutuje, že ste fakt chorý a len dobiedza, že ste hypochonder a lenivec. Na druhej strane ste malátny a unavený, že sa ani knižka nedá poriadne čítať, ani film a ani nič. Ani jedlo nechutí. Kde sú tie vyšľapané študentské chodníčky od postele k televízoru alebo k chladničke? Kde sú tie tajné „hočiminové stesky“ a „chodníky rudej brigády“ - toť dogma každého študenta.... Vráťme sa k počasiu, veď o tom je toto ničhovorenie, ničnepísanie. Komunistický básnik by bol napísal – „jar, to je holubica prísľubu novej nádeje...“ Neviem prečo je jar tak nezmyselne spájaná so „zmenou“, vyvádzaním moreny atď., keď aj tak sa pohybujeme v dogmatickom kolobehu. Ja som klasik, stačí mi, ak jar bude prísľubom leta a to zas realitou oroseného piva a tepla... Zatiaľ tu nemilosrdne trčím v tom stave-nestave a chce sa mi strašne spať a som „strašne“ neproduktívny. A tak píšem o počasí.....