Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna
Prostredníctvom analýz diel historikov (Michelet, Ranke, Tocqueville, Burckhardt) a filozofov hiostórie (Hegel, Marx, Nietzsche, Croce) White nachádza hĺbkovú úroveň vedomia – metahistóriu –, na ktorej si historici vyberajú pojmovú stratégiu, cez ktorú vysvetľujú alebo reprezentujú svoje údaje. Na tejto úrovni historici vykonávajú poetický akt, prostredníctvom ktorého stvárňujú historické pole a konštituujú ho ako doménu, na pozadí ktorej prinášajú špecifické teórie, ktorými vysvetľujú, „čo sa naozaj stalo“.[1] Historik píše príbeh, pričom si sám vyberá typ zápletky (romanca, komédia, tragédia, satira), špecifický mód argumentácie (formalistický, organistický, mechanistický, kontextuálny) a ideologickú implikáciu (anarchizmus, konzervativizmus, radikalizmus, liberalizmus).
Sujetová štruktúra historickej narácie (ako sa veci stali) a formálny argument vysvetlenia (prečo sa stali tak, ako sa stali) sú stvárňované pôvodným opisom („faktov“, ktoré majú byť vysvetlené) v určitej dominantnej modalite použitia jazyka: metafory, metonymie, synekdochy alebo irónie. White vo svojej analýze historiografického diskurzu devätnásteho storočia načrtáva cyklicky uzavretý obraz historickej imaginácie a prichádza k záveru, že neexistuje „vlastná história“, ktorá by nebola zároveň aj filozofiou histórie; jediné čo ich odlišuje, je položený dôraz v rozprávaní.
Kým prvá Whitova kniha je mohutným syntetickým dielom, ostatné autorove knihy sú súbormi štúdií, v ktorých White testuje, domýšľa a upravuje svoj pôvodný teoretický predpoklad, a to nielen na pozadí historiografickej spisby.
V druhej knihe Trópy v diskurze (1978) sa White dovoláva „tropologickej teórie“, ktorá by nám mohla pomôcť prehĺbiť naše porozumenie vo vzťahu k už existujúcim klasickým opozíciám myslenia Západu („omyl – pravda“; „imaginácia – myslenie“; „nevedomosť – porozumenie“), ktoré štuktúrujú diskurz. White chápe diskurz ako najpriamejšiu manifestáciu vedomia snažiaceho sa o porozumenie; je to úroveň, na ktorej sa rozhoduje, čo možno pokladať za „fakt“, ako možný objekt skúmania. „Tropologická teória“ ponúka klasifikáciu rozličných druhov diskurzov (šialenstva, samovraždy, sexuality, vojny, politiky, ekonómie) na lingvistickom základe a nie prostredníctvom referencie k obsahu, ktorá má tendenciu rozohrávať hru o „moc“. Porozumenie začína klasifikáciou a ak si máme vybrať, tak radšej klasifikáciu založenú na trópoch ako na logike, pretože tropológia umožňuje pochopenie vzájomných vzťahov medzi dvoma aspektmi textu, kým logika sa uchyľuje jeden aspekt textu poprieť druhým.
Typológia diskurzov sa tak stáva typológiou porozumenia a ideológií; to znamená, že na výber nemáme medzi „objektivitou“ a „skreslenou objektivitou“, ale skôr medzi odlišnými stratégiami konštituovania „reality“: „Trópy sú ako „tieň“, z ktorého sa celý realistický diskurz pokúša uniknúť. Tento únik, akokoľvek, je zbytočný; trópy sú proces, prostredníctvom ktorého všetky diskurzy konštituujú svoje objekty, pričom predstierajú, že opisujú realisticky a analyzujú objektívne“.[2]
V týchto intenciách White v jednotlivých štúdiách predvádza, že prírodné vedy nám v skutočnosti nepredkladajú globálne dostatočný a vyčerpávajúci obraz o nás samých, ale skôr jeden príbeh medzi mnohými inými, ktoré nám ponúka napríklad aj literatúra a umenie.
Kniha Obsah formy (1987), ako už titul predznamenáva, problematizuje vzťah medzi naratívnym diskurzom a historickou reprezentáciou. White reaguje na práve prebiehajúcu módnu vlnu semiotiky a post-štukturalizmu, ktoré narušili pôvodne ontologické hranice medzi navonok vzájomne pred sebou uzavretými disciplínami a ustrnuto zaužívanými pojmami.
Pre moderných historikov preto naratívny diskurz nie je už neutrálnym médiom zobrazujúcim skutočné udalosti a procesy, ale skôr mýtickým obrazom reality, naplneným pseudoobsahmi, ktoré reprezentujú reálne udalosti tak, že im dodávajú ilúziu kompaktnosti a zmyslu. Odmietnutie naratívneho diskurzu modernými scietifisticky zameranými historikmi znamenalo pre historiografiu odmietnutie fabulovaného príbehu, ktorý by mohol formálne koherentne a pravdivo reprezentovať reálny život.
White neprijíma post-štrukturalistické výdobytky úplne bez výhrad, snaží sa pristupovať k ich záverom diskutabilne a skepticky. Podľa Whita historické skúmanie nie je ani tak mocensky zainteresované na tvorbe zmyslu, ako v prevažnej väčšine upriamuje svoju pozornosť na efekty a dôsledky tohto procesu, ktorými sa premieňa a nanovo ustanovuje zmysel v danej spoločensko-kultúrnej konfigurácii. Posledná kritika naratívneho diskurzu síce „zviditeľnila“ „obsah formy“ narácie, t.j. skôr ako je naratívny diskurz aktualizovaný a naplnený obsahmi (či už reálnymi alebo fiktívnymi), vždy už predtým vlastní „obsah“, ktorou je „forma rozprávania“ sama ým je sám osebe. – téhle větě nerozumím, hlavně té vazbě obsahmi – obsah; něco tu vypadlo, nebo jsem blbý já?
Post-štrukturalisti sú nedôverčiví voči „obsahu formy“ naratívneho diskurzu preto, že je skrytou ideologickou implikáciou, stratégiou či taktikou s pragmatickými cieľmi, ako preformulovať obsah. Rovnako predstavitelia a historici Análov sa stavajú odmietavo k „obsahu formy“ naratívneho diskurzu, pretože pre nich prestavuje figurálne pole, alegóriu, ktorá nepriamo stvárňuje „pravdu“ zobrazovaných udalostí, a tým skresľuje fakty. White nepreferuje ani Ricouerov pohľad na „obsah formy“ naratívneho diskurzu ako na jeho symbolickú povahu. Podľa Ricouera ako rozprávanie tak aj zápletka v historiografii nepredstavujú dodatočne pridanú stratégiu, kód, či taktiku, ale sú prostriedkami symbolizácie udalostí, bez ktorých by sa neprejavila ich historická povaha. Naratívny diskurz historiografie nie je len opisom minulých udalostí a teda stvárnením časovosti, ale je aj zároveň reprezentáciou obsahu nadčasovej drámy, v ktorej sa človek vyrovnáva so svojou „skúsenosťou času“.[3]
White nakoniec argumentuje, že rozprávanie ani tak neskresľuje realitu, ktorú prijímame v recepcii (Barthesov „mýtus“), možno tiež nie je ani tak „epifanickou manifestáciou metafyzického základu bytia“ (Ricouerova „štruktúra časovosti“), ako viac objavením sa v diskurzívnej podobe jednej z tropologických možností danej jazykom. Rozprávanie je kultúrne univerzálne, pretože jazyk je ľudsky univerzálny. Rozprávanie má určite v prvom rade podobu mýtu, a to preto, že mýtus je jednou z foriem lingvistického diskurzu, a nie preto, že by rozprávanie bolo vo svojej podstate mýtické. A to isté možno povedať i o vzťahu medzi rozprávaním a literárnou fikciou. Niektoré literárne fikcie sú súčasťou naratívneho módu, ale to ešte neznamená, že všetky rozprávania sú literárnymi fikciami. Mýtické a literárne rozprávanie majú spoločné iba to, že obe sú jazykovo stvárnené. To platí aj pre vzťah medzi rozprávaním a historickým diskurzom. Historická reprezentácia môže byť časťou naratívneho módu, pretože tropologická povaha jazyka ponúka túto možnosť. Preto je absurdné predpoklad, že keď je historický diskurz súčasťou naratívneho módu, že musí byť nevyhnutne mýtický, fiktívny, v podstate imaginárny alebo akokoľvek „nerealistický“ v tom, čo nám hovorí o svete.[4] A napokon tí, ktorí sa zaujímajú o dielo francúzskeho mysliteľa Michela Foucaulta, by nemali prehliadnuť rozsiahlu Whitovu štúdiu, v ktorej analyzuje štýl a rétoriku naprieč jeho celou tvorbou Michela Foucaulta.
V poslednej knihe Figurálny realizmus (1997) sa White púšťa naozaj na široké pole výskumu, predvádza analýzu súčasných médií, hudby, problému interpretácie, či modernizmu, alebo interpretuje spôsob písania Ericha Auerbacha a Sigmunda Freuda, ale predovšetkým sa obzerá za výsledkami svojej vlastnej práce a preveruje vlastnú teóriu.
Titul knihy odkazuje na Auerbachovu Mimesis a akoby chcel aj tým naznačiť, že obsiahnuté štúdie v nej sa tým či iným spôsobom pokúšajú poukázať na tendenciu figuratívneho jazyka celkom verne odkazovať na skutočnosť, na to, že a ako sa mu to v podstate s oveľa väčším úspechom darí, než nejakému inému domnelému doslovnému idiomu alebo diszkurzu. White ani teraz nezabúda pripomenúť, že diferencia medzi doslovným a figuratívnym je len čistou konvenciou, ktorú si uvedomíme, akonáhle vstúpime do spoločensko-politického kontextu, z ktorých tieto konvencie vzišli. Autor analyzuje diskurz a zaobchádza s diskurzivitou a s modusmi jazyka ako s doménami kultúrnej produkcie, prostredníctvom ktorých sú rozdiely – medzi tým, čo môže byť opísané ako „doslovné alebo figuratívne“, „denotatívne alebo konotatívne“, „správnosť alebo odchýlka“, „fakt alebo fikcia“, ba dokonca aj ako „pravda alebo lož“ – záležitosťou výkladu intelektuálnej a umeleckej praxe.[5]
White obhajuje teóriu, a to v čase, keď na západných univerzitách prevzali takmer dominantné postavenie diskurzy („postkoloniálny diskurz“, „diskurz gayov a lesbičiek“, „diskurz minorít“ atď.) vyznačujúce sa proti-teoretickými náladami (o rozdiele medzi „teóriou“ a „diskurzom“ a ich vzájomnej interakcii v premýšľaní na pôde západných univerzít v súčasnosti sa zmieňuje vo svojej poslednej publikácii aj Wolfgang Iser, How do to Do Theory, London: Blackwell Publisher Ltd, 2006). Podľa Whita teória môže byť dobrá alebo zlá, a to v tom zmysle, či nás privádza k morálne zodpovednému mysleniu, alebo nás od neho odvádza. Pretože teória nás stavia do pozície úvah, ktorá odkladá stranou rozdiely, akými sú „pravda“ a „nepravda“, „fakt“ a „fikcia“, alebo „lož“, či „omyl“. Teória po nás neustále chce, aby sme zvažovali, z akej perspektívy budeme (alebo je nám dovolené) považovať niečo za „fakt“, „pravdu“, „racionálne“ alebo „morálne“. Tam, kde nie je teória, nie je ani aktívne myslenie, ostáva len dojem. Diskurzy, ktoré sa navonok dištancujú od teórie ako jej alternatíva, sú samé založené na teoretickom alebo presnejšie metateoretickom uhle pohľadu (grécke theorein znamená „dívať sa“, „hľadieť“, „prezerať“ či „skúmať“). Myslieť si, že môžeme stáť niekde mimo teoretického poľa alebo že sa môžeme zaobísť bez teórie, je len čírou ilúziou. A to preto, lebo teória tvorí jadro metafyziky, myslenia Západnej civilizácie.
Whitova teória bola (a stále ešte aj je) vystavená celému radu námietok a kritík. Aj keď sa autorova teória prirodzene týmito kritikami obrusovala a kryštalizovala, zostali voči nej dominantné štyri výhrady[6].
1. Prvá námietka je postavená na jazykovom determinizme, podľa ktorého vyplýva, berúc do úvahy Whitovú teóriu, že historik je zajatcom samotného jazyka: pri svojom štúdiu vidí a môže nám povedať len to, čo mu dovolí jazyk;
2. Druhá výhrada je proti tropologickej povahe jazyka, ktorá rozrušuje hranice medzi „figuratívnym“ a „doslovným“. Akoby mala byť doslovnosť zvláštnym prípadom figuratívneho. Z toho zase vyplýva „nebezpečný relativizmus“ akéhosi diskurzu bez pravidiel: čo je pre spoločnosť raz doslovné, môže byť inokedy považované za obrazné a naopak. Produkcia zmyslu a významu tak nie je dotovaná žiadnou autoritou, ani autorom ani textom, ale ľubovôľou čitateľov, ktorí sa riadia podľa práve prevládajúcej konvencie, hovoriacej, „čo je doslovné“ a „čo obrazné“.
3. Podľa tretej námietky Whitova teória vlastne hovorí, že historikov objekt štúdia nemá nič spoločné s „reálnym svetom“, ale je viac jazykovou, poeticky a rétoricky vymyslenou konštrukciou, je duchovným a nereálnym objektom, ktorého existenciu uchovávajú len knihy;
4. Posledná výhrada voči Whitovej teória sa týka epistemologického statusu historickokritického diskurzu. Ak sú všetky diskurzy fiktívne, figuratívne, imaginatívne, poetické a skôr vymyslené subjektom ako „nájdené“ alebo „odhalené“ niekde v „reálnom svete“, ako sa nás o tom snaží presvedčiť tropologická teória, tak potom ani závery tropologickej teórie nie sú pravdivé.
Skrátka tropologická teória jazyka robí každú kognitívnu zodpovednú kritiku nemožnou a ako taká podrýva svoje vlastné základy.
1. Podľa Whita, v jeho teórii nie je nič, čo by naznačovalo jazykový determinizmus. Aj keď jeho teória tvrdí, že sa nie je možné vyhnúť figuratívnemu vyjadrovaniu, vždy je tu slobodná voľba historika, akú figuratívnu stratégiu sa rozhodne rozvíjať. Whitova teória nám zato toho povie veľa o diskurze a reprezentácii, ale veľmi málo o mysli a percepcii.
2. Rovnako White popiera, že by z jeho teórie malo vyplývať, že tu okrem textu nič iné neexistuje. Jeho teória skôr zdôrazňuje metalingvistický základ referenčnej funkcie jazykového diskurzu, pretože tá je viac záležitosťou prekódovania.
3. Téza, že všetky diskurzy majú tropologickú štruktúru, sa týka prirodzene aj tropologickej teórie. Ale z toho len vyplýva, že tropologická analýza musí byť vypracovaná s plným vedomím jej vlastného figuratívneho aspektu. Ďaleko od toho, aby sme považovali Whitovu teóriu za frivolnú hru, nás naopak pobáda premyslieť, čo považujeme za „vážne“ a čo len za „hru“. Keď White analyzuje tropologickú štruktúru textu, tak samozrejme že hovorí o ničom inom ako len o faktoch – jazyka, diskurzu a výstavby textu.
4. Whitova teória nestiera hranice medzi faktami a fikciami, ale skôr redefinuje ich vzájomný vzťah v danom diskurze. Ak tu nie sú také veci ako „surové fakty“, ale len udalosti, ktoré sú rozlične opísané, potom „faktickosť“ sa stáva vecou opisného protokolu, ktorý sme použili na transformáciu udalostí do faktov. Figuratívny opis reálnych udalostí nie je o nič menej faktický ako doslovný opis: obe sú „faktické“ ale odlišným spôsobom. Z Whitovej teórie nevyplýva, že historiografia vo svojej podstate nám nemôže poskytnúť pravdu, ale že nám ponúka pravdy rozličného charakteru, faktického a figuratívneho. Tropologická teória takto implikuje, že nemusíme nevyhnutne zmiešavať fakty s udalosťami.
Na jednom mieste Hayden White brilantne v skratke zovšeobecňuje celé svoje úsilie: „skúmam vzťah medzi literárnym (písanie, ktoré sa považuje za ,voľné´, písanie ,bez zábran´) a historiografickým diskurzom (ktorému dominujú fakty, realizmus a racionalizmus). Tento vzťah je pre mňa mikrokozmom Západného myslenia a jeho túžby prepojiť imaginatívne (vízie ako a čo môže byť) s racionálnym (argumentatívne myslenie). Pokúšam sa ukázať ako literárnosť historiografického diskurzu a realizmus literárneho písania ustanovujú „vzájomné implikácie“ v ich sebevlastných technikách kompozície, opisu, imitácie a narácie. Každý vlastnou povahou sú príkladmi odlišnej praxe písania Západu, pričom nie sú ani tak reprezentáciami ako prezentáciami, teda sú viacej výtvormi ako len reprodukciami mimesis.“[7]
29. marca 2006
[1] WHITE, H. (1975) Metahistory. The Historical Imagination in Nineteenth-Century Europe, Baltimore & London: The Johns Hopkins University Press, s. x.
[2] WHITE, H. (1982) Tropics of Discourse. Essays in Cultural Critism, Baltimore & London: The Johns Hopkins University Press, s. 2.
[3] WHITE, H. (1987) The Content of the Form. Narrative Discourse and Historical Representation, Baltimore and London: The Johns Hopkins University Press, s. 30-31.
[4] White nadväzuje presne na tento problém v ďalšej svojej knihe Figurálny realizmus staťou Literárna teória a historické písanie, s. 21-262.
[5] WHITE, H. (1999) Figural Realism. Studies in the Mimesis Effect, Baltimore & London: The Johns Hopkins University Press, s. vii.
[6] Ibid., s. 8-21. [7] Ibid., s. ix.
