Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna
Chcem sa zmieniť o inej kritike, pre mňa omnoho dôležitejšej. Mám na mysli kritiku v rámci zoskupenia intelektuálov. Ide o kritický spôsob myslenia v spoločenstve ľudí, ktorí sú si blízki napríklad ideologicky, ľudsky alebo majú podobné alebo vzájomne inšpirujúce premýšľanie o svete, kultúre alebo literatúre. Spisovatelia, literárni kritici, vydavatelia a novinári zdieľajúci istý relatívne podobný náhľad na život si vlastnú prácu navzájom verejne kritizujú, pretože vedia, že ten druhý ich nechce ani „poškodiť“, ani „potopiť“, ale naopak vniesť nedôveru tam, kde sa na nepatrnú chvíľku usadila skalopevná istota dogmatizmu. Zároveň vedia, že len vzájomný skepticizmus a zdieľaná nedôvera sú dynamické prvky, ktoré posúvajú ich prácu, problémy a myslenie do iných kontextov a súčasne tak prehlbujú obojstranný rešpekt a úctu.
Ak dnes nazrieme čo i len do jednej intelektuálnej skupiny, zistíme, že takýto duch kritiky sa prakticky takmer vyparil. Nahradila ho pokrytecká solidarita. Členovia spoločenstva si navzájom pochlebujú nielen vlastnú prácu, ktorá sa stáva výrazom ich nedotknuteľnej osobnosti, ale utvrdzujú sa aj v dávno získaných presvedčeniach a konzervujú sa tak navonok a aj do vnútra pred vpádom inakosti a cudzosti. Pokrytecká solidarita sa prejavuje v správaní jedného člena spoločenstva, ktorý „kryje chrbát“ inému členovi pred možnou kritikou. Tam, kde mal byť priestor na kritiku, ktorá by snáď posunula kritizovaného „ďalej“, zastúpilo ju solidárne správanie v skupine intelektuálov, ktoré znemožnilo kritiku a nepriamo tak poukázalo na jej slabosť, vzájomnú neúctu a falošnosť.
„Kritizovať“, ba uštipačne satirizovať veľmi dobre vieme, ak sa jedná o ideologického protivníka, ale horšie to už je s našou kritikou vo vzťahu k ľuďom, ktorých si nejakým spôsobom vážime, sú nám sympatickí a inšpirujú nás. Najhoršie, čo im môžeme spraviť, je falošne s nimi solidarizovať. Veď čo iné je kritika ako aj vyjadrením rešpektu ku kritizovanému a čo iné je pokrytecká solidarita ako tichou pochybnosťou nad intelektuálnymi dispozíciami svojho druha.
Je pre mňa zarážajúce, ak šéfredaktor literárneho mesačníka Romboid Ivan Štrpka nepublikuje moju esej „Lesk“ bieda súčasnej prózy (v ktorej kritizujem medzi inými aj prácu a myslenie Petra Zajaca) nie z nedostatku prevedenia, kvality a pod. (to nemôžem ani vedieť, pán šéfredaktor sa neunúva odpovedať na maily), ale ako vyplýva z mnohých náznakov a indícií, z dôvodu predbežnej „konzultácie“ s pánom profesorom Petrom Zajacom, ktorý teda disponoval článkom ešte skôr, ako nakoniec vyšiel v Domine. Všetko je tak komické a desivé. Komická je lokajská láska medzi súdruhom poetom a súdruhom vedcom, desivá je nielen arogancia pána profesora Petra Zajaca, ale jeho manifestácia moci, ktorou akože disponuje. Bude možno prekvapujúce to napísať v dnešných demokratických časoch, ale otvorene kritizovať prácu poniektorých intelektuálov, si vyžaduje veľký kus osobnej odvahy, nielen preto, že vzápätí môže vo vašom živote zasiahnuť „vyššia moc“ urazeného SuperEga, ale hlavne preto, že si uvedomíte, že ste ostali so svojou kritikou úplne osamotený, bez možnosti slobodného a verejného výstupu. Napriek môjmu osobnému presvedčeniu, že jedine kritické slovo je prostriedkom k silnejšej literatúre, zdá sa, že kritika v takomto zmysle na Slovensku doslova zdochla. Ukazuje sa vyslovene zahanbujúci fakt, aký pomer majú ku kritike vyššie menovaní páni, chápu ju primitívnym a malomeštiackym spôsobom, ak ich kritizujete, je to ako keby ste im siahali na ich osobnú integritu, ako keby ste ich chceli ohrozovať, takže reakcia je zväčša postavená na osobnostnom základe, akou cenzúra nepochybne je. Všetko mi tak nesmierne pripomína scény z Kunderovho románu Žert, že mi do smiechu naozaj nie je.
Možno si poviete, že som naivný, že takto to chodí, predsa každý si „stráži“ „to svoje“. Ja si však myslím, že takto to vôbec vo svete nechodí, je to možné len u nás na Slovensku. Možno si poviete, že ide o banality. Ja však za týmito, dajme tomu banalitami, vidím symptómy toho, čo sa dnes nazýva krízou kultúry na Slovensku.
Čo tým myslím? Dnes majú relevantné kultúrne inštitúcie a média „v rukách“ ľudia, „deti šesťdesiatych rokov“, teda „hrdinovia“ a „ikony“ roku osemdesiatdeväť, ktorí sa aktívne alebo hoci aj pasívne postavili svojou tvorbou, prácou a častokrát aj celou osobnosťou proti „komunistickej totalite“ a neskôr proti „mečiarizmu.“ Prepojením kultúrno-intelektuálnej a ekonomickej scény vznikla ideologicky a mocensky centralizovaná seba-interpretácia, solidárne uniformná interpretácia minulosti, súčasnosti a pohľadov či vízii do budúcnosti, založené na kresťanskej eschatológii. Akýkoľvek odklon od oficiálnej línie interpretácií je prinajmenšom perzekvovaný, označený za „obscénny“, prinajhoršom je cenzurovaný, ako sa to stalo v tomto prípade.
Som veľmi sklamaný a smutný (ale už nie prekvapený), keď vidím, že tí istí ľudia, ktorí stelesňovali isté ideály, dnes cenzurujú a prijímajú maniere svojich ideologických protivníkov. Čím ďalej, tým viacej nadobúdam presvedčenie, keď sa tak dívam pod lampou na ich spôsob vedenia rozhovorov, kladenia otázok a celkového smerovania debaty, že títo pôvodní odporcovia komunizmu a mečiarizmu sa časom od svojich protivníkov niečo neodpustiteľné „naučili“: nenávisti, či resentimentu (pomstychtivosť) voči inému spôsobu premýšľania ako je ich vlastný a kritiku tak prijímajú ako čosi „neslušné“, „nepatričné“ ba „vulgárne“.
Čo sa stalo s vašou imagináciou milí trojnohí slávici? Kam sa podel váš revolučný duch, optimizmus a smiech, kedy ste si stihli zničiť krídla fantázie? Prečo zmizol z vášho obzoru modrý vrch či pevnina detstva a nahradilo ho hlúpe a nekonečné hľadanie jedinej možnej „pravdy“ a jediných pravých „hodnôt“? Povedzte nám, snáď aby sme sa aj na vašich existenciách čosi poučili, kedy nastáva v živote človeka tá chvíľa, že sa zmení na morózneho molocha?
Literárny život na Slovensku? A čo tak rovno literárna smrť?...
Martin Hudymač, 26.1.2006, Londýn
publikované dňa 15. februára 2006 v Domino Fóre
