Na okraj knihy Richarda Rortyho Filozofické orchideye

V nasledujúcich riadkoch sa najprv tézovito dotknem podstatných čŕt Rortyho filozofie a neskôr si tieto „stelesnené“ znaky všimneme na postave jeho liberálneho ironika. V druhej časti upriamim pozornosť na niektoré postrehy Lionela Trillinga, ktoré môžu byť jednými z Rortyho inšpiračných zdrojov pri vymedzovaní súkromného a verejného slovníka. Napokon sa opäť dostaneme k liberálnemu ironikovi, tentoraz zosobnenom v literárnom kritikovi a jeho súčasnom postavení na amerických univerzitách.

O niekoľkých konštantách

Tomáš Mach v štúdii „Jenseits von Sein aund Schein“[1] celkom jasne a precízne zhrnul niekoľko konštánt Rortyho filozofie, ktoré si tu môžeme v krátkosti zhrnúť. „Rortyovci“ sú vo svojom myslení predovšetkým antireprerezentacionalisti, teda sa domnievajú, že by sme sa mali vzdať predstavy, podľa ktorej poznanie spočíva v reprezentovaní skutočnosti a namiesto toho by sme mali chápať skúmanie ako zúžitkovanie skutočnosti.

Z toho vyplýva, že „rortyovci“ sú

a) inštrumentalisti - ide o koniec predstavy reprezentácie mimo jazykovej skutočnosti, nejestvuje pre nich dištancia medzi jazykom a svetom, jazyk nie je pre nich médium, ale skôr nástroj a to v zmysle

1. Pragmatickom: úžitok miesto pravdy;

2. Holistickom: koherencia namiesto korešpondencie;

3. Sociologickom: spoločnosť namiesto skutočnosti;

4. Antiredukcionalistickom: interpretácia namiesto výskumu.

b) antidualisti - nikdy nemôžeme vystúpiť zo svojho jazyka, nemôžeme „uchopiť“ skutočnosť bez jazykového opisu, radikálne odmietajú dualizmus v jazyku, i keď vedia, že jeho odstránenie nie je možné – v tomto zmysle sú aj relativistami, totiž v jazyku uznávajú už len vzťahy.

c) antifundacionalisti - pod týmto pojmom skrývame nesúhlas s hľadaním nejakého finálneho riešenia, ktoré by nám povedalo, prečo a ako je naše poznanie možné, čo by nám vymedzilo, čo môžeme a čo nemôžeme poznať a v tomto zmysle jazyk pre nás predstavuje nástroj, ktorý nám pomáha vo svete dosahovať naše ciele, túžby a predstavy.

O liberálnom ironikovi

Richard Rorty túto svoju filozofiu stelesnil do postavy liberálneho ironika v knihe Kontingencia, irónia a solidarita, konkrétne v kapitole Súkromná irónia a liberálna nádej.[2] Rortyho liberálny ironik sústavne pochybuje o vlastnom hraničnom slovníku, pretože na neho zapôsobili iné slovníky (iné filozofie, romány, myšlienky a prax ľudí v jeho bezprostrednej blízkosti). Liberálny ironik si uvedomuje, že jeho hraničný slovník nie je o nič bližšie skutočnosti, alebo pravde ako iné slovníky, teda naše slovníky nie sú zastrešené spoločnou platformou – veľkým metaslovníkom.

Ako pre liberála bude pre neho krutosť tým najhorším, čoho sa človek dopúšťa, a teda bude v opozícii voči tým, ktorí argumentujú „zdravým ľudským rozumom“ (poprípade „sedliackym rozumom“), aby tak poukázali na „samozrejmé“ a zaručené pravdy (v mene ktorých sa najčastejšie pácha krutosť). Zároveň je aj ironik, nominalista a historicista – pochybuje, že veci majú svoju skutočnú povahu, alebo podstatu, ktorú by sme mohli ukázať na denné svetlo. Liberálny ironik si nemyslí, že jeho slovník je médiom (zrkadlom, ktoré „odráža“ jeho myšlienky), ale skôr nástrojom (v pragmatickom zmysle slova). Rovnako si nemyslí, že je dôležité hneď a zaraz rozlišovať medzi vedou, filozofiou a literatúrou (samozrejme že formálne akceptuje hranice), skôr sa domnieva, že prioritný je problém, o ktorom nám môže čosi povedať literatúra, inak veda a zase inak filozofia. Pre liberálneho ironika je dôležité neustále hľadať svoj vlastný postoj, pretože aj keď nepochybuje o tom, že nejaký slovník už zdedil, no zároveň si uvedomuje, že si potrebuje vytvoriť slovník pre svoju vlastnú potrebu: ako ironik musí mať niečo, o čom môže pochybovať a čomu sa môže odcudziť. Práve toto napätie medzi zdedeným a tvoriacim sa slovníkom pociťuje stálou nespokojnosťou a pohybom – je to preň reaktívna sila. Ako rortyovec si však liberálny ironik uvedomuje, že jeho hraničný slovník je rozdelený do dvoch nesúmerateľných požiadaviek: je zároveň verejným (solidarita) a súkromným (sebatvorba). Súkromný slovník slúži človeku na vlastné sebavytváranie, avšak je nevhodný k argumentácii. Verejný slovník je verejný idiom, ktorý môže byť zdieľaní mnohými a slúži ako prostriedok (nástroj, nie médium) argumentatívnej výmeny, avšak nehodí sa k súkromnému sebazdokonaľovaniu[3].

Liberálny ironik sa tak vzdáva pokusov zosúladiť svoje osobné a privátne preferencie s preferenciami spoločnosti. Uvedomuje si, že povinnosť, ktorú má voči sebe samému sa nemusí vždy a nevyhnutne kryť s povinnosťou a záväzkami, ktoré má voči iným ľuďom A predovšetkým si je vedomí toho, že spôsoby jeho sebatvorby a sebazdokonaľovania nemusia byť v súlade s praxou, ako si iní ľudia a spoločnosť predstavujú, že by sa ňou mali riadiť pre dobro polis. Rorty nás upozorňuje, že bolo to práve zmiešavanie privátneho s verejným, ktoré plodilo krutosť a násilie; že to boli zväčša predstavy jedného indivídua, ktoré sa domnievalo, že to, čo je dobré preň, musí byť aj pre ostatných.

Východisko Rorty nachádza v postoji liberálneho ironika: je to súkromná, individuálna sloboda ironicko-filozofickej perspektívy kombinovaná s verejným projektom solidarity.

Ak nám Rorty častokrát pripomína, že diela autorov, akými boli Nietzsche, Heidegger, Foucault, a Derrida sa hodia skôr pre naše súkromné potreby vlastnej sebatvorby a ich myšlienky nie sú vhodné ako argumentačný nástroj na diskusii ako zveľaďovať spoločnosť, tak je to veľmi podobné myšlienkam iného liberálneho učenca Lionela Trillinga, ktorý nás upozorňuje pred agresivitou modernistickej literatúry útočiacej na „základy“ demokratickej spoločnosti. Dovoľte mi niekoľko poznámok k Trillingovmu uvažovaniu, aby som tak následne mohol naznačiť možné súvislosti s Rortym.

O Trillingovom liberalizme

L. Trilling v štúdii O modernom prvku v modernej literatúre má na mysli prvok, ktorý nazýva „rozčarovanie našej kultúry z kultúry samotnej“, prvok, ktorý je súčasťou modernej literatúry, ktorá rozvíja „zatrpknutú a nenávistnú líniu odporu voči civilizácii“.[4] Trilling ako vysokoškolský učiteľ si uvedomuje, že popularita štúdia modernistických autorov je u jeho študentov paradoxná. Jeho študenti síce nemajú patricijský pôvod, neprichádzajú z domovov, kde vládne vzdor a pýcha, ale prichádzajú z „dobrých domovov“ a sú vychovaní v spoločnosti strednej vrstvy. To, čo však študentov zaujíma, je modernistická literatúra, ktorá vyjadruje svoj odpor voči dominantnému pohľadu na spoločenský poriadok a „podkopáva“ základy tejto strednej vrstvy buržoáznej demokracie. Paradox je v tom, že ako on sám, tak aj jeho študenti sú súčasťou tohto poriadku, strednej vrstvy spoločnosti, ktorá vytvára kultúru.

Namiesto štúdia klasickej literatúry študenti uprednostňujú modernistické témy úzkosti, odcudzenia, mestskej spoločnosti, sexuality, pojmu sebavedomia a to v domnienke, že modernistická literatúra je svojou kritikou spoločnosti viac bezprostrednejšia ich životom a že je aj preto zložitejšia a je potrebné sa jej venovať viac. Trilling si uvedomuje, že ak chce so študentmi diskutovať o viac menej súčasnej literatúre modernizmu, nemá za sebou žiadnu autoritu kritickej tradície a tak sa musí spoľahnúť na vlastný úsudok a priniesť privátne, osobné svedectvo o tejto literatúre. A tu jeho nadšenie pre literatúru modernizmu nezdieľa do takej miery ako jeho študenti.

Tento na pohľad banálny problém Trilling explikuje do širších súvislostí a vyvodzuje z toho závery, platné pre periódu modernizmu. Trilling poznamenáva: "Keď som si pred mnohými rokmi v ranej mladosti prečítal Eliotové básne, Ulysses, Hľadanie strateného času a Zámok musím povedať, že tieto knihy som na prvýkrát odmietol, nudili ma. Ako som vyrastal a dozvedal som o nich čoraz viacej, rozumel som ich skrytým významom, boli pre mňa omnoho viacej prijateľné. Ich povaha je taká ako náš intímny vzťah k nim. Žiadna literatúra dosiaľ nebola tak osobnostne šokujúca, kládla otázky, ktoré sú neprípustné v zdvorilej spoločnosti. Pýtala sa nás, či sme spokojní s našimi manželstvami, s našim rodinným životom, s našim profesionálnym životom, s našimi priateľmi. Môj kurz literatúry som preto chcel do univerzitného katalógu opísať frázou „zdôrazňuje rolu spisovateľa ako kritika svojej kultúry“, čím by som sa len úprimne vyhol napísať: otázky kladené našou literatúrou nie sú o našej kultúre ale o nás samých. Pýta sa nás, či sme spokojní sami so sebou, či sme zachránení alebo zatratení – viac ako čokoľvek iné, naša literatúra sa týka vykúpenia. Žiadna literatúra dosiaľ nebola tak spirituálna ako tá naša. Netrúfam si hovoriť o náboženstve, ale celkom iste sa zvlášť intenzívne dotýka spirituálneho života, ktorý si Hegel všimol, keď hovoril o veľkom modernom fenoméne sekularizácie spirituality."[5]

V knihe Za kultúrou autor prehlbuje svoje myšlienky, keď tvrdí, že stále ešte sme nesení prúdom modernej periódy započatej v neskorých desaťročiach osemnásteho storočia, moderny humanizmu a osvietenstva a že rovnako ako ešte stále veríme, že prvoradou funkciou umenia je vyslobodiť indivíduum z područia tyranie jeho kultúry a poskytnúť mu útočište mimo kultúru v akejsi autonómii vnímania a úsudku.[6] Trilling tak identifikuje dve prostredia: prostredie kultúry, prostredie strednej vrstvy a voči nej opozičné prostredie umenia, ktoré sa stavia vo svojej pomyselnej autonómii do úlohy protivníka kultúry.

Podľa Trillinga si Nietzsche ako prvý všimol uvoľnené miesto po Bohu v Západnej spoločnosti. Poeti a prozaici modernizmu, ktorí zdedili toto vedomie, si rovnako uvedomili, že nie etika, ale až umenie môže ponúknuť spoločnosti svoju morálku. Vízie umelca sa tak stali odporúčaniami pre celú spoločnosť; podľa miery túžby jednotlivca sa merajú aj túžby pre ostatných[7]. Trilling upozorňuje, že modernistickí umelci zmiešavajú privátnych preferencie, obrazy a vízie s verejnými, že vzťahujú svoje osobné (želania a) túžby na (želania a) túžby celej spoločnosti. Akoby mala byť cesta súkromnej sebatvorby identická s tým ako pretvoriť nanovo spoločnosť. Vzťah k životu tak nie je záležitosťou racionálnych kritérií, netýka sa doktríny, systému, etiky, presvedčenia, ale je záležitosťou štýlu. A to je to: Trillinga znepokojuje štýl a posolstvo tejto morálky, štýl, ktorý maskuje krutú doktrínu estetického modernizmu, doktrínu podvratnosti voči kultúre spoločnosti. Modernistickí autori nás učia, ako čítať isté knihy, učia nás, ako s nimi zaobchádzať. Moderná literatúra je vedená morálnou a spirituálnou obrodou; jej témou je zatratenie a vykúpenie. Je literatúrou doktríny, ktorá je, aj keď často len skryte, veľmi agresívna. Táto agresivita vyplýva navonok, keď sa stretnú kritické postuláty tejto doktríny s ich vlastnými neľútostnými a zúrivými výrazmi. O modernej literatúre môžeme povedať, že nás uvádza so inteligentnej pasivity za prítomnosti dobročinnej agresivity literatúry. Pripisovať literatúre anjelskú moc, znamená opomínať to, že keď sa ako čitateľ literatúry stretnete s anjelom, tak jedná vec, čo s ním nebudete robiť, je, že s ním nebudete zápasiť.[8]

Súhrne možno povedať, že Trilling kritizuje literatúru modernizmu jednak za jej utopickú vedomú snahu vyčleniť sa z civilizácie a jednak aj za to, že tak zo svojho kváziautonómneho prostredia táto literatúra vidí ako jedinú svoju rolu v podkopávaní základov tejto civilizácie. No najväčšmi autor kritizuje literátov modernizmu za ich radikálne presvedčenia formulované agresívnym štýlom, že prostredníctvom tejto roly môžu poskytovať vízie, ktoré sú aj túžbami ostatných ľudí. Trilling však zdôrazňuje, že „sloboda“, ktorú hľadá modernistická literatúra nemusí existovať a v skutočnosti ani nie je kompatibilná s predstavou „slobody“ spoločnosti založenej na demokracii.

Súvis medzi Trillingovým a Rortyho myslením je teraz, aspoň dúfam, zreteľnejší. Obaja sú liberáli pôsobiaci na univerzitách, ktorí pochádzajú zo strednej vrstvy, pričom tam kde jeden nás vystríha pred použitím modernistickej literatúry vo vzťahu k spoločnosti, tak potom druhý nás upozorňuje na nebezpečenstvo použitia niektorých postmoderných filozofických postupov vo vzťahu k spoločnosti. Rorty mnohokrát poukazuje na neefektívnosť a plytvanie myšlienok filozofií, ktoré sa skôr hodia na privátne účely: "Myslím si, že veľa energie ľavicových intelektuálov na súčasnej americkej akademickej pôde sa premrhalo tým, že dúfali, že práca v takých disciplínách, akými sú filozofia a literárna kritika, môže byť vlastne výstroj do politického boja priamou cestou. Jedným symptómom tejto nádeje je presvedčenie, že je politicky užitočné „problematizovať“, alebo „sa pýtať“ na tradičné pojmy, dištinkcie a inštitúcie. Cez prizmu môjho vlastného pohľadu nie je natoľko užitočné ukazovať na „vnútorné kontradikcie“ sociálnej praxe alebo ju „dekonštruovať“, bez toho, aby najprv prišli s alternatívnou praxou – bez toho, aby najskôr nám prinajmenšom načrtli utópiu, v ktorej ten ktorý pojem alebo dištinkcia môže byť prekonaná [...] Moje pochybnosti o súčasnej foucaultovskej ľavici sa týkajú práve toho, že nám neponúkajú žiadne takéto vízie alebo návrhy."[9]

Prečo sa stal liberálny ironik literárnym kritikom

Kto je liberálny ironik a aké miesto zaujíma v spoločnosti? Postavu liberálneho ironika by sme mohli projektovať do literárneho kritika „so širokým záberom“ pôsobiacim na americkej univerzite.[10] V súčasnej Amerike je liberálny ironik skôr literárnym kritikom ako filozofom, pretože filozofiu ovládla analytická filozofia a kognitívne vedy, pričom filozofia ako ju poznáme v Európe sa pomaly vytráca. Iný liberálny učenec Hayden White vo vzťahu k týmto poznámkam a k Rortymu dodáva: "Rorty je nejvýznačnějším odpůrcem analytické filozofické školy a je neprávem napadán, jeho názor je parodován. Je mi velmi blízký, protože jsem svým způsobem také pragmatik. Nevěřím v absolutna nebo univerzálie, kulturní univerzálie a podobné věci. Já tedy celkem souhlasím s jeho dílem. On právě tvrdí: Víte, filozofie by se měla zabývat jinými věcmi než vědecká epistemologie. Měli bychom brát v úvahu různé způsoby vyjadřování se o světě. V jeho současné práci mluví o tom, co nazývá „narativní filozofie“, v níž se uplatňuje filozofie ne díky analyzování věcí, nýbrž díky vyprávění příběhů. A kromě toho ho zajímají praktické otázky jako například jak se dají vyřešit spory, aniž byste si činili nárok na absolutní autoritu. On je relativistou stejně jako já. Věřím, že kritérium pro určení pravdy o světě je podmíněno časem a místem. Relativismus vychází ze snahy uvést do vzájemného vztahu různé způsoby vyjadřování se o světě a jak tyto způsoby vyložit a z toho plynou zajímavé filozofické otázky, zdali je výklad vůbec možný a tak podobně. Domnívám se, že filozofie je v této moderní době nezdravá. Myslím, že se dostala do slepé uličky, když začala brát fyzikální vědu jako model jediného možného vědění, které platí a myslím, že Rorty na to poukázal ve své knize Filozofie a zrcadlo přírody a kvůli tomu se na něj mnozí filozofové rozhněvali. Ale víte, dnes je filozofie tak technická, nemluví o každodenních tématech, s nimiž se lidé v životě potýkají. Ve Spojených státech se filozofie vůbec neobjevuje v novinách. Samozřejmě máme určitá periodika pro intelektuály, ale ty jsou limitovány v oběhu. Rorty je vyslechnut, protože mluví jazykem každodenního života, ale to neplatí pro jiné filozofy jako Quine, Putnam, Nozik a lidi podobného ražení. Čili, americká filozofie umírá, a existuje několik samotářů, kteří dělají zajímavé věci, avšak většina lidí, dokonce i většina akademiků, nemá žádný zájem o filozofii. Může se to oživit. To je jeden z důvodů, proč humanitní odborníci ze Spojených států vyhledávají kontinentální tradici a obeznamují s lidmi jako Ricoeur, Gadamer a Heideggger, ale znáte analytické filozofy? Myslím tím britskou filozofii. Britská filozofie je nezávažná. Kromě domény v logice, nemá žádný vliv ani mezi vzdělanými lidmi. Kdo by přišel na přednášku z analytické filozofie? Slyšel jste někdy přednášku Johna Searla?" [11]

Literatúra na amerických univerzitách sa stala doménou a sférou, v ktorej sa kladú otázky vo vzťahu k identite. Preto Rortyho liberálny ironik ako literárny kritik nachádza náplň svoje práce prevažne na literárnom poli, pretože literatúra vyvoláva otázky, ako viesť život. Rorty však zdôrazňuje blahodárny vplyv dnešnej americkej univerzity[12] na americkú spoločnosť: "A nakoniec, ľavica pomohla dať dokopy akademické disciplíny, akými sú „história žien“, „história černochov“, „gay štúdie“, „hispánsko-americké štúdie“, a „štúdie emigrantov“. Ako poznamenal Stefan Collini nemysliac pritom na Britániu, v Spojených štátoch termín „kultúrne štúdie“ znamená „štúdie obetí“. Hoci bol Colliniho výber frázy odmietnutý, aj tak poukázal na jeden fakt: menovite na ten, že podobné programy boli vytvárané nie ako istý druh kuriozity, odlišnej formy ľudského života, ktorá dáva vyvstať kultúrnej antropológii, ale radšej ako zmysel, ktorý Američania potrebujú, kvôli tvorbe lepšieho miesta pre život. [...] Okrem centier skutočných originálnych študijných programov, nové akademické programy uskutočnili to, čo sami navrhli: znížili množstvo sadizmu v našej spoločnosti."[13]

Rorty aj v eseji Univerzalita a pravda, ktorú nájdeme v najnovšom výbere Filozofické orchidey vydanom vydavateľstvom Kalligram, silne zdôrazňuje úlohu literatúry vedľa sociológie vo výchove a vzdelávaní na univerzitách: "Keď sa my, učitelia na amerických vysokých školách, stretneme s náboženskými fundamentalistami, neuvažujeme o tom, že by sme svoje praktiky zdôvodňovania pozmenili tak, aby do popredia vystúpila autorita kresťanskej biblie. Naopak, snažíme sa zo všetkých síl presvedčiť týchto študentov o prednostiach sekularizácie. Dávame svojim homofóbnym študentom čítať osobné vyznania homosexuálov – a vedú nás k tomu tie isté dôvody, aké viedli učiteľov na nemeckých školách, keď v povojnovom období dávali študentom čítať Denník Anny Frankovej."[14]

To ako Rorty v súčasnosti zaobchádza s literatúrou ako s disciplínou je viac ako polemické a v niektorých prípadoch vo vzťahu k jeho filozofii až paradoxné. Na záver sa pokúsim zhrnúť dva hlavné problémy, ktoré mám s Rortyho zaobchádzaním s literatúrou: 1. na jednej strane pokladám Rortyho za jedného z tých, ktorí sa pričinili o koniec literatúry ako autonómnej filologickej disciplíny skúmajúcu estetické kvality textu a 2. na druhej strane obviňujem Rortyho z toho, že aj svojim chápaním literatúry ako politického nástroja, ho takto vlastne prepožičal tým, ktorých Harold Bloom nazýva multikulturalistami.

O Rortyho problematickom zaobchádzaní s krásnou literatúrou

1. Domnievam sa, že aj Rortyho filozofovanie zapríčinilo všeobecný rozpad literárneho poľa.[15] Literatúra sa stala efemérnou, jej hranice sú nezreteľné a prechádzajú naprieč rozmanitými disciplínami. Kuriózne ale veľmi výstižne to pomenoval Jonathan Culler vo vzťahu k teórii: "Výsledkem je, že z teorie jde strach. Jedním z jejích rysů, který nahání největší hrůzu, je její bezbřehost. Není to něco, co by bylo možné vůbec zvládnout, nejedná se o konkrétní soubor textů, které by bylo možné se naučit a tím „teorii znát“. Je to ničím neohraničený korpus psaní, který nabývá na objemu s tím, jak mladí a neklidní kritizují vůdčí koncepce svých předchůdců a zároveň upozorňují na přínos nových myslitelů pro teorii a znovu objevují díla starších, opomíjených. Teorie je tak zdrojem obav, protože umožňuje neustále dávat najevo převahu: „Cože? Vy jste nečetl Lacana?“ [...] Nezvládnutelnost teorie je hlavní příčinou odporu, který vyvolává. Ať už se považujete za člověka, který má v této oblasti sebelepší přehled, nikdy si nemůžete být jisti, zda „si musíte přečíst“ Jeana Baudrillarda, Michaila Bachtina, Waltera Benjamina, Hélèn Cixousovou, C. L. R. Jamese, Melanii Kleinovou či Julii Kristevovou, nebo zda na ně můžete „bez obav“ zapomenout."[16]

Rortyho „literárna kritika“, alebo lepšie „kultúrna kritika“ chápe literatúru ako terapeutický prostriedok určený na kurírovanie boľavých rán spoločnosti. Vôbec sa s Rortym neškriepim o tom, že román alebo báseň sa môže človeka „dotknúť“, že mu „predvedie“ krutosti a nespravodlivosti na konkrétnych románových postavách a pomôže mu, aby si ich uvedomil ako hmatateľnú a bezprostrednú súčasť aj jeho života. Ale som veľmi skeptický, či sa môže človek pod vplyvom literatúry zmeniť, či môže dôjsť k zmene charakteru človeka, ako to Rorty mnohokrát predostiera ako hlavný argument o užitočnosti literatúry pre spoločnosť.

Som veľmi skeptický voči Rortymu poňatiu literatúru ako pedagogicko-politického nástroja, pričom prehliada estetické, filologické a konštrukčné kvality textu. Rorty už vo svojej diskusii s Umbertom Ecom zaznamenanej v knihe Interpretácia a nadinterpretácia dal jasne najavo, prečo „neznáša“ interpretáciu literárneho textu na spôsob štrukturálnej analýzy.

Rorty najskôr nádejne rozvíja myšlienku, že interpretácia textu je takým použitím textu, pri ktorom si vytvárame koherentné predstavy o texte a o textových mechanizmoch, ktoré produkujú zmysel a ďalšie významy. Teda na rozdiel od Eca si nemyslí, že v texte tieto mechanizmy len nachádzame, a teda že sú tam už vopred niekde „vo vnútri textu“ pred nami ukryté. Táto Ecova myšlienka je plne v intencii metafyziky, ktorá postuluje skrytý základ, ktorý stačí len objaviť. Naopak, naše predstavy o texte a o textových mechanizmoch produkujúcich zmysel sú tak súdržné, „ako sa im podarilo získať pri poslednej obrátke hermeneutického kruhu práve tak, ako hruda hliny má len takú súdržnosť, akú nadobudla poslednou obrátkou hrnčiarskeho kruhu.“[17]

Avšak Rorty sa vzápätí vzdáva akejkoľvek snahy analyzovať tieto textové mechanizmy. Rorty sa drží svojho pragmatického východiska prostredníctvom ktorého vidí nebezpečenstvo „interpretácie“ a „teórie“ v tom, že sa nám pokúšajú vnútiť svojim „scientistickým“ zameraním a metodológiou ďalší obraz PRAVDY[18]. Rorty chce ukázať, že analýza literárneho diela nie je na spôsob analýzy, ktorú predvádza chemik pri rozbore chemickej látky. Opis zlúčeniny a literárneho textu je predsa len iný: analýza chemickej látky nám prináša konečný výsledok, zatiaľ čo čítanie literárneho diela je skôr vítaným priestorom pre kritiky rôznych škôl a smerov, aby sa pokúsili „predestilovať“ túto umeleckú zmes. Rorty nám chce navrhnúť, aby sme sa nestarali o „všeobecné princípy“, ktoré ospravedlňujú naše procedúry a ponúka nám pragmatický pohľad, ktorý nám odmieta dať takéto princípy.

Možno už teraz lepšie chápeme, prečo Rortymu nikdy asi nebude sympatická štrukturalistická interpretácia pýtajúca sa na funkciu tých ktorých naratívnych jednotiek, a prečo má Rorty toľké výhrady v diskusii s Ecom, aby sme sa nestarali o produkciu zmyslu textu, ktorá toľko zamestnávajú zase Eca. Napokon Rorty celkom zreteľne píše, že pragmatici sa nebudú pokúšať vysvetľovať tieto posledné fenomény tvrdeniami, že spoločnosti alebo literárne texty sú ako molekuly, že humanitné vedy nemôžu byť tak hodnotné ako prírodné vedy, alebo že sociológovia a kritici nenašli ešte svoje paradigmy. Rortyho pragmatisti nebudú predpokladať, že „veda“ je niečo nevyhnutné, čím by sa napríklad sociológia mala stať. Jedným z dôsledkov pohľadu pragmatistov je návrh, že možno by sa malo na „humanitné vedy“ pozerať celkom inak ako na prírodné vedy. Tento návrh nie je založený na epistemologických alebo metafyzických úvahách, ktoré ukazujú, ako je výskum spoločnosti odlišný od skúmania vecí. Namiesto toho je založený na pozorovaní, z ktorého vyplýva, že prírodné vedy sa primárne zaujímajú o predpovedanie a kontrolovanie správania sa vecí, a že toto predpovedanie a kontrolovanie nebude asi to, čo chceme od našich sociológov a literárnych kritikov.

Rešpektujúc Rortyho pragmaticko-antropologické zaobchádzanie s literárnymi textami – si myslím, že jeho nechuť interpretovať a zaoberať sa textovými mechanizmami alebo produkciou zmyslu je možno cúvnutím pred skutočnosťou, že podstatná časť interpretačnej práce je záležitosťou kognitívneho aparátu a že sa odohráva práve v mysli čitateľa, respektíve interpreta. Nie je to príliš lichotivé zistenie vo vzťahu k Rortymu, pretože to výrazne odporuje jeho navonok deklarovanému ironickému postoju. „Ironicky“ povedané, Rorty ostal v zajatí svojho vlastného „liberálneho“ slovníka. Obšírnosť venovaná Rortymu chápaniu interpretácie mala za cieľ ukázať, že jeho prístup nie je presne to, čo by som očakával od literárneho kritika ako liberálneho ironika. V mojom ponímaní literárny kritik sa nebude báť poučiť od najnovších výdobytkov napríklad kognitívnych vied, ozrejmujúcich podmienky možnosti interpretácie a produkciu zmyslu. Vo vzťahu k Rortymu by sme sa mohli nakoniec i rétoricky opýtať: sú nástroje interpretácie, literárnej kritiky vo svojej podstate tie, ktoré usilujú o „abstraktnosť“, dosiahnutie „podstaty“ a „pravdy“ alebo opísanie konečnej (nehybnej) štruktúry diela, alebo tieto nástroje boli používané nevhodne (a teda nemajú podstatu), a je tu šanca, že ak ich použijeme za inými účelmi a cieľmi, môžu nám pomôcť preukázať bohatosť a rozmanitosť románového sveta?

2. Aj keď sa Rorty veľmi zreteľne vyhraňuje[19] voči multikulturalistom, ale vo svojom poňatí literatúry ako pedagogicko-terapeutického nástroja sa v konečnom dôsledku od nich priveľmi neodlišuje. Multikulturalisti usadení v študijných programoch ako sú napríklad „postkoloniálne štúdie“, „štúdie gayov a lesbičiek“, „feministické štúdie“ berú literatúru ako pozadie, argumentačný nástroj pre svoju spoločensko-politickú kritiku súčasnej spoločnosti. Literárna kritika sa stala politickým nástrojom, prostredníctvom ktorého je možné poukázať na zaužívané mýty spoločnosti, na spoločenské predsudky a na silu vládnuceho diskurzu. Funkciou literárnej kritiky je tak demystifikácia mýtov modernej industriálnej spoločnosti. Prvoradou snahou je ideologická kritika zdôrazňujúca „rozkol“, „podvratnú revíziu“, „delegitimizáciu“ autoritatívneho naratívu. Z literárnych kritikov sa tak stali psychológovia, historici, politológovia, ale aj lekári, fyzici a biológovia a z nich sa zase stali literárni kritici.

Skrátka tu neobstojí argument, že multikulturalisti používajú literatúru nevhodne a Rorty zase zmysluplne; tu neobstojí Rortyho predstava „súkromného“ a „verejného“ vo vzťahu k beletrii – vždy tu bude možnosť napadnúť nielen toto rozlíšenie, ale aj v konkrétnom prípade poukázať, prečo by nám ten ktorý autor v tom ktorom románe nemohol povedať viac práve o sebatvorbe ako o spoločnosti a naopak. Veď krása beletrie je v mnohosti, a nie v normatívnom onálepkovaní čo je na čo vhodné.

V tomto zmysle je Rortyho predstava načo nám je literatúra v konflikte s Bloomovou predstavou, aj keď sa sám situuje do jeho blízkosti.[20] Harold Bloom striktne odmieta pedagogicko-utilitárny charakter literatúry a dáva jej skôr punc estetickej súkromnej terapie: Největší západní spisovatelé rozvracejí téměř všechny hodnoty, a to jak naše, tak své vlastní. Akademici, kteří nás nabádají hledat zdroj mravnosti u Platóna nebo u Izajáše, žijí naprosto mimo realitu, v níž se pohybujeme. Budeme-li západní kánon číst proto, abychom si vštěpovali společenské, politické, nebo osobní hodnoty, pevně věřím, že se proměníme v sobecké a poživačné zrůdy. Číst ve službě ideologie je po mém soudu totéž, jako nečíst vůbec. Vnímání estetické síly nás naučí, jak hovořit k sobě samým a jak sebe samé snášet. Shakespeare, Cervantes, Homér, Dante, Chaucer nebo Rabelais nám mohou skutečně posloužit pouze tím, že rozšíří naše vnitřní já. Čtení kánonu z nás neudělá lepší ani horší lidi, užitečnější ani zbytečnější občany. Vnitřní dialog není primárně společenskou realitou. Západní kánon pouze může člověka naučit používat správně vlastní samotu, tu samotu, jejíž nejzazší podobou je střet jedince s vlastní smrtelností. [...] Tím nás také naučí, jak přijímat změnu, v sobě i v druhých, a možná dokonce jak přijmout onu poslední změnu.[21]

O literatúre v dnešnej vulgárnej demokracii

Domnievam sa, že Rorty vo svojom chápaní literatúry ako nástroja, ktorý dokáže meniť spoločnosť, je na scestí a hlboko preceňuje možnosti a vážnosť literatúry v súčasných demokratických spoločnostiach. Možnosti literatúry sú napriek častým patetickým deklaráciám mále a jej vážnosť zase nízka. Už pred viac ako storočím Alexis de Tocqueville v diele O demokracii v Amerike pomenoval rozporuplnú povahu demokracie, ktorú dnes zažívame na vlastnej koži, totiž jej tendenciu požierať samu seba prostredníctvom štandardizácie podmienok a myslenia až k určitej tyranii priemernosti, ktorá limituje individualitu a kultúru, ba nevyhnutne vedie ku konformite más.

Z tejto perspektívy sa mi vidí kritika Trillingových modernistických spisovateľov vo vzťahu k väčšinovej kultúre ako legitímna a potrebná. Iná vec je, že mnohí z nich koketovali s fašizujúcimi myšlienkami, keď premýšľali nad tým, čím nahradiť demokraciu (Yeats, Pound, W. Lewis, Eliot). Rorty na rozdiel od revolučných foucaultovcov a multikulturalistov, ale aj radikálnych pragmatistov akými sú Bernstein a McCarthy sa nezapodieva prítomnosťou, nechce prítomnosť radikálne meniť, ale úpenlivo vzhliada do budúcnosti, no častokrát odťažito sentimentálne (aj keď to sám priznáva, ale zato ho to neospravedlňuje). Literatúra ako elitná záležitosť sa tak aj v Rortyho prípade stáva len prostriedkom na načrtnutie utopických vízií budúcnosti, no ktoré len málokto berie na vedomie, pretože skutočnosť je niekde inde. Skutočnosť je taká, parafrázujúc Tocquevilla, že naša súčasná vulgárna demokracia aj keď navonok deklaruje rovnosť vo všetkých sférach života, reálne sa jej to nedarí, pretože reálnu rovnosť podmienok nikdy nemožno dosiahnuť, tak aspoň infikuje do ľudí „túžbu“ po rovnosti. A Rortyho morálna filozofia je presne taká: neustále utopicky „túži“ po rovnosti a tejto túžbe dáva meno nádej. Osobne som skeptický v otázke jej naplnenia v súčasnej vulgárnej demokracii, kde dominantné veličiny „zisk a prospech“ vždy budú obchádzať krásnu literatúru a tradičné humanitné obory.

Literatúra je dnes prakticky mŕtva. Každému je ľahostajná, nik sa o ňu nezaujíma, nestará a doslova ju „pestujú“ iba fanatici a nadšenci, ktorým nijako zvlášť nevadí, že živoria zo dňa na deň a že nikdy sa im nedostane spoločenskej vážnosti, nieto uznania.

Punk nie je mŕtvy, ale literatúra je mŕtva...

© Martin Hudymač 1. novembra 2006

[1] MACH, T. (2002) „,Jenseits von Sein ind Schein´ (Několik poznámek k Rortyho antireprezentacionalistické koncepci neopragmatismu)“, in: Aluze, č. 1, s. 93 – s. 116.

[2] RORTY, R. (1989) „Private Irony and Liberal Hope“, in: Contingency, Irony and Solidarity, Cambridge: Cambridge University Press, s. 73 – s. 95.

[3] Derrida nesúhlasí s Rortyho delením verejné / súkromné a ukazuje, že jeho myslenie nie je možné redukovať na túto historickú opozíciu a že jeho myslenie nie je o nič viacej „súkromné“ ako „verejné“. Derrida preto nahrádza Rortyho opozíciu slovom TAJOMSTVO (secret), alebo tiež slovom SINGULARITA (pri slove – tajomstvo – sa musíme zbaviť obvyklých a bežných konotácií): „Chcel by som reagovať na poznámky Richarda Rortyho, ktorému vďačím za priam tolerantné a veľkorysé čítanie mojich textov. Jednako len, musím povedať, že zjavne nemôžem akceptovať rozlíšenie verejné / súkromné, ktoré používa aj vo vzťahu k mojim prácam. Toto rozlíšenie má dlhú históriu, ktorej genealógia nie je ešte celkom dobre poznaná, ale ak sa pokúšam vyložiť dimenziu skúsenosti – či ju tu nazývam ,singularitou´, ,tajomstvom´, alebo akokoľvek – z verejnej alebo politickej sféry, a chcem sa vrátiť do nej, tak potom nemôžem to nazvať súkromným“, DERRIDA, J. (1996) „Remarks on Deconstruction and Pragmatism“, in: CHANTAL MOUFFE /ed./ Deconstruction and Pragmatism, London: Routledge, s. 78.

[4] TRILLING, L. (1962) „On the Modern Element in Modern Literature“, in: BURNSHAW, S. /ed./: Varieties of Literary Experience. Eighteen Essays in World Literature, New York: New York University Press, s. 408.

[5] Ibid., s. 413.

[6] TRILLING, L. (1966) Beyond Culture. Essays on Literature and Learning, London: Secker & Warburg, s. xii-xiii.

[7] „Ak Sidwickovou dilemou bola kontradiktórnosť medzi pojmami ,zainteresovanosť´ a ,povinnosť´, tak táto dilema sa nás už netýka, pretože moderná morálka so svojou silnou imagináciou zdrojov života a potrebou kontrolovať ich, poprela kontradiktórnosť medzi ,zainteresovanosťou´ a ,povinnosťou´. Je typické pre našu kultúru, že ak človek s dobrou vôľou si myslí, že kontroluje zdroje života, tak si to zväčša predstavuje ako zaistenie čo najväčšieho blaha rovnakou cestou ako pre indivíduum tak aj pre ľudstvo. Domnieva sa, že je tu kontinuita medzi tým, po čom túži on sám a po čom on túži pre iných; že ak on chce plnosť, slobodu a silu, tak že je to paradigma aj pre to, čo musí chcieť aj pre ostatných; čo chce pre iných, myslí ako garantovanie plnosti, slobody a sily, lebo to chce aj pre seba“, Ibid., s. 222.

[8] Ibid., s. 230-231.

[9] RORTY, R. (1991) Objectivity, Relativism, and Truth. Philosophical Papers, Volume 1, Cambridge: Cambridge University Press, s. 16. V podobnom duchu Rorty inde píše: „Foucaultovská akademická ľavica v súčasnej Amerike je presne tým druhom ľavice, o ktorej snívala oligarchia: ľavica, ktorej členovia sú tak zaneprázdnení demaskovaním prítomnosti, že nemajú vôbec čas diskutovať o právach, s ktorými je potrebné sa oboznámiť, kvôli vytváraniu lepšej budúcnosti“, RORTY, R. (1999) Achieving Our Country. Leftist Thought in Twentieth-Century America, Cambridge, Massachusetts: Harvard University Press, s. 139.

[10] Moje podozrenie, že Rortyho „liberálny ironik“ by mohol byť vlastne literárny kritik, potvrdil aj R. Shusterman: „Rorty nachádza takýchto majstrov estetického života v zjavne odlišných postavách zvedavého intelektuálneho ironika (možno najlepšie zásobeného v skeptickom literárnom kritikovi so širokým záberom) a ,silného básnika´“, SHUSTERMAN, R. (2003) Estetika pragmatizmu. Krása a umenie života. Prel. Z. Kalnická a E. Višňovský, Bratislava: Kalligram, s. 383.

[11] WHITE, H.: Dějiny literatury by měly obsahovat teorii dějin jazyka (Rozhovor som uskutočnil v júli 2004 na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a mal by vyjsť v časopise Česká literatúra). Hayden White (1928) je emeritný univerzitný profesor na kalifornskej univerzite v Santa Cruz a profesor komparatívnej literatúry na Standfordskej univerzite. Dosiaľ publikoval štyri knihy: Metahistória (1973), Trópy v diskurze (1978), Obsah formy (1987) a Figurálny realizmus (1997). Vo svojich štúdiách o literatúre problematizuje literárnoteoretický diskurz (Absurdný moment v súčasnej literárnej teórii, 1978) a literárnohistorické písanie (Literárna história: bod všetkého, 1970; Problém zmeny v literárnej histórii, 1975; Auerbachova literárna história, 1999). Zapodieva sa procesom interpretácie z hľadiska rétoriky (Rétorika interpretácie, 1988) a v súčasnosti je jeho dominantným záujmom téma žánru (Anomálie žánru: užitočnosť teórie a histórie pre štúdium literárnych žánrov, 2003). Whitovu teóriu podrobne interpretoval Paul Ricouer v prvom zväzku diela Čas a rozprávanie, o poslednú výraznú kritiku sa zaslúžil Bernard Williams v knihe Pravda a pravdovravnosť (2002). Whitom sa inšpiroval aj slovenský literárny vedec Tomáš Horváth v knihe Rétorika histórie (2002).

[12] Je vcelku zaujímavé, že aj iný pragmatik, Rortyho kritik – Richard Shusterman – sa v tomto zhoduje s Rortym. Medzi veľkou spoločnosťou (akými sú napr. štátne usporiadania) a súkromným indivíduom, Shusterman vidí malé komunity, ktoré sú dosť malé na to, aby boli reálnou komunitou so zmysluplnými interpersonálnymi vzťahmi a dosť veľké a mocné na to, aby spojili indivíduum so širokým sociálnym svetom, ako pravdivou arénou, ktorá obohatí jeho slobodu. Stelesnením tejto Shustermanovej vízie je univerzita a akademická komunita, SHUSTERMAN, R. (2003) Estetika pragmatizmu, s. 406.

[13] RORTY, R. (1999) Achieving Our Country, s. 80-81.

[14] RORTY, R. (2006) „Univerzalita a pravda“, in: Filozofické orchidey, Bratislava: Kalligram, s. 227.

[15] „Poté, co se rozsah literární kritiky takhle rozšířil, má samozřejmě stále menší smysl nazývat ji literární kritikou. Avšak z nepodstatných historických důvodů, které mají co dělat s tím, jak intelektuálové dostávají místa na univerzitách, protože předstírají, že se věnují zvláštním akademickým disciplínám, jméno zůstalo. Namísto změny termínu „literární kritika“ v cosi jako ,kulturní kritika´ jsme teda rozšířili slovo ,literatura´ tak, aby zahrnovalo vše, co kritizuje literární kritika. [...] Slovo ,literatura´ dnes zahrnuje všechny knihy, které by mohly být morálně relevantní - mohly by případně změnit něčí povědomí o tom, co je možné a důležité. Použití tohoto termínu nemá nic společného s přítomností ,literárních kvalit´ v knize“, RORTY, R. (1996) Nahodilost, ironie, solidarita, Praha: Pedagogická fakulta UK, s. 90-91.

[16] CULLER, J. (2002) Krátký úvod do literární teorie, Brno: Host, s. 24.

[17] ECO, U. - RORTY, R. - CULLER, J. - BROOKE-ROSEOVÁ, Ch. (1995) Interpretácia a nadinterpretácia, Bratislava: Archa, s. 96.

[18] Rorty odmieta heideggerovskú cestu asketického kňaza, ktorou až doteraz kráčali filozofi ale i literárni kritici, ktorí presadzujú teóriu a s ňou jednoduchosť, štruktúru, abstrakciu a podstatu a dáva jasne prednosť kunderovskému románovému premýšľaniu, ktorému naopak dominuje príbeh a s ním spojené kvality ako detailnosť, rozmanitosť a náhoda, RORTY, R. (1991) Essays on Heidegger and Others. Philosophical Papers, Volume 2, Cambridge: Cambridge University Press, s. 93.

[19] „Táto romanca konečnej rôznorodosti nemá byť akokoľvek zmiešavaná s tým, čo sa v súčasnosti označuje ako ,multikulturalismus´. Tento termín navrhuje morálku ,ži a nechaj žiť´, politiku vývoja ako ,bok po boku´, v ktorej si členovia rôznych kultúr chránia a podporujú svoju vlastnú kultúru proti vpádu ostatných kultúr“, RORTY, R. (1999) Achieving Our Country, s. 24. [20] Harold Bloom „často častuje“ „multikulturalistov“ podobnými alergickými reakciami. Richard Rorty poznamenáva: „Pretože moja vlastná disciplinárna matica je filozofia, nemôžem úplne veriť môjmu zmyslu, ,o čo kráča´ na katedre literatúry. Takže nie som si celkom istý, či Bloomova pochmúrnosť je len istým podráždením, alebo či je v skutočnosti ďaleko viac prezieravejší, ako tí, ktorí ho odbíjajú ako nevrlého excentrika. Z toho, čo sa deje v poslednej dekáde okolo katedry literatúry, som nadobudol podozrenie, ktoré je zhodné s jeho“, RORTY, R. (1999) Achieving Our Country, s. 128.

[21] BLOOM, H. (2000) Kánon západní literatury. Knihy, které prošly zkouškou věků, Prel. L. Nagy a M. Pokorný, Praha: Prostor, s. 41-42.