.png)
Čechov | Pavilón č. 6
Vo svoje knihe Gramatológia podrobuje metafyziku prítomnosti radikálnej kritike. Ukazuje dichotomické uvažovanie metafyziky, ktorá vždy preferuje jeden z termínov: preferuje reč pred písmom, prítomnosť pred neprítomnosťou, dušu pred telom, identitu pred diferenciou. Dekonštrukcia nie je deštrukcia pretože dekonštruovať opozíciu znamená zrušiť a premiestniť ju, aby bola situovaná inak. Veľmi schématicky povedané dekonštruovať znamená ukázať, že opozícia je ideologickou impozíciou, ale zároveň dekonštrukcia táto opozíciu udržiava tým, že ju používa v rámci argumentácie a jej opätovným prevráteným zavedením, v ktorom nadobúda odlišný štatút a význam. Pokúša sa reinskribovať – teda pre-pisovať a nie prevracať rád hierarchických opozícií.
Dekonštrukcia ako reinskribačný akt je predovšetkým čitateľskou aktivitou. Takouto čitateľskou aktivitou sa stáva aj teraz, kedy by som sa pokúsil reinskribovať opozíciu identita/diferencia, ukázať, že text nie je totalizujúca identita, pevná uzatvorená štruktúra adorujúca za Jedno. V tejto chvíli sa pre mňa stávajú záväznými otázky dekonštruktivistickej kritiky ako: „odkiaľ sa vzala táto výpoveď? aké sú jej predpoklady? sú jej predpoklady kompatibilné s výpoveďou, nezávislé od výpovede, o ktorej sa zdá, že pochádza z nich alebo sa už odvíjajú od nej, sú s ňou kontradiktorické, alebo výpoveď a jej predpoklady sú v takej vzájomnej závislosti, že ani výpoveď ani predpoklady nemôžu existovať bez stanovenia toho, že jedno predchádza druhému?“ (Barbara Johnsonová 1997)
Tieto otázky budem aplikovať na text Antona Pavloviča Čechova Pavilón číslo 6 a dekonštruktivistická kritika mi pomôže diagnostikovať tento text a reinskribovať hierarchickú opozíciu identita/diferencia. Túto opozíciu sa mi snáď podarí prepísať cez pojem –textová diferencia- .
- Textová diferencia - je v termínoch Rolanda Barthesa a Barbary Johnsonovej, spôsob, ktorým text diferuje sám od seba/sám v sebe. Tento koncept nevymedzuje diferenciu ako to, čo odlišuje jednu identitu od druhej, jeden text od druhého, nejde tu o diferenciu vznikajúcu v priestore „medzi“ identitami, medzi nezávislými jednotkami, ale o diferenciu „v“ - „v texte“. Diferencia v , textová diferencia – a to už citujem Barbaru Johnsonovú – „je , ďaleko od konštituovania unikátnej identity textu, tým, čo subvertuje samotnú myšlienku identity, nekonečne odkladajúc možnosť zosumarizovania častí textu alebo významov a dosiahnutia totalizovaného, integrovaného celku. Textová diferencia je teda tým, čo robí každú totalizáciu identity ako self alebo významu textu nemožnou.“ (Barbara Johsonová 1996) Koncept textovej diferencie rozšíril aj Jacques Derrida, ktorý píše o „dvoch textoch, dvoch rukách dvoch víziách, dvoch spôsoboch načúvania. Simultánne spolu a separovaných: v texte je podľa signifikujúceho pohybu dvoch textov vždy inskribinovaná stopa, ktorá signalizuje pohyb produkujúceho významy k úplne inému textu.“ (Jacques Derrida 1996)
Derrida píše teda o textuálnom štepe, resp. o textuálnom štepení, resp. o zaštepovaní textu. Takto sa podľa Jacquesa Derridu „texty navzájom čítajú“.
Vráťme sa však k textu Pavilón číslo 6, k textu, ktorý diferuje sám seba/v sebe. Spočiatku sa zdá, že nás textom sprevádza „vševediaci rozprávač“, rozprávač, ktorý nás vedie za ruku, díva sa na „veci“ z hora a oboznamuje nás s pomermi v pavilóne číslo 6, rozpráva nám životné príbehy zamestnancu Nikitu, bláznov z pavilónu číslo 6, zdá sa, že rozprávač vie viac, než vie ktorákoľvek z postáv. Avšak na začiatku novely sa nachádza tento opis pavilónu číslo 6 :
„Jestli nemáte strach z popálení od kopřiv, dejme se po úzké pěšině vedoucí k budově a podívejme se, co se děje uvnitř. Když otevřeme hlavní vchod, octneme se v chodbě. Tady se podle zdí a kolem kamen povalují celé hory nemocničních krámů. Matrace, staré rozdřípané marodní plášte, spodky, modře pruhované košile, nepoužitelné už trosky obuvi – a všechna ta veteš, naházená na hromadu a zvalchovaná páté přes deváté, tu plesniví a zatuchle páchne.“ (Anton Pavlovič Čechov 1973)
Ak by sme si mali z tohto úryvku niečo všimnúť, tak obzvlášť spojenia slov „jestli nemáte strach“ a „dejme se po úzké pěšině“. Kľúčovým pojmom francúzskeho naratológa Gérarda Genetta v práci Figures, je pojem fokalizácia – „zaostrenie“. Vševediaci rozprávač vystupuje potom ako nonfokalizovaný, pretože, vníma celok ako panorámu, nezaostruje. Avšak rozprávač v novele Pavilón číslo 6 sa štylizuje do funkcie jednej z postáv, a z tejto pozície, z tohto zaostrenia nám prerozpráva príbeh. Ak by som použil termín Gérarda Genetta, tak potom v novele je produkovaná narácia s internou fokalizáciou – rozprávač hovorí len to, čo vie daná postava. Narátor=Postava. Alebo povedané termínmi Nory Krausovej ide tu o osobné rozprávanie, v ktorom rozprávač je v tomto prípade preberá funkciu zamlčanej vedľajšej postavy a hlavná postava je stvárnená „autorom“(!). Cez zaostrenie tohto rozprávača sa dozvedáme aj o „hlavnej“ postave novely, o doktorovi Andrejovi Jefimyčovi Raginovi, je nám prerozprávaný zabehaný denný rytmus doktora a je nám prezradené niečo z jeho mladosti:
„Doktor Andrej Jefimyč Ragin je svého druhu pozoruhodný chlapík. V útlém mládí býval velice zbožný a pomýšlel na duchovní dráhu, když v roce 1863 vychodil gymnásium, hodlal prý vstoupit na duchovní akademii, ale jeho otec, doktor medicíny a chirurg, se mu prý vychechtal a kategoricky prohlásil, že jestli se chce dát na popa, přestane ho pokládat za svého syna. Nakolik je to pravda , nevím, ale Andrej Jefimyč se sám nejednou přiznal, že jak k medicíně, tak k exaktním vědám necítil vůbec nikdy žádnou náklonnost.“ (Anton Pavlovič Čechov 1973)
Už samotné slová ako „prý“ alebo „nakolik je to pravda, nevím“ potvrdzujú, že rozprávač nie je vševediaci, ale jeho point of view je z pozície postáv. Avšak nie celou novelou, ako by sa zdalo, nás sprevádza narátor s internou fokalizaciou. Narátor neskôr rozpráva, ako sa doktor prvýkrát stretáva s bláznom Ivanom Dmitričom, ten ho zaujme a vedú spolu filozofické dišputy. Rozprávač odchádza akoby do úzadia a ponecháva postavy vo filozofickom dialógu. Pri druhom stretnutí nachádzame pre našu analýzu rozhodujúcu pasáž, v ktorej blázon Ivan Dmitrič vo svojom monológu k doktorovi vraví:
„To mě mlátil otec krutě. Můj otec byl krutý hemeroidní úředník s dlouhým nosem a žlutým krkem. Ale mluvme o vás. Vás se jakživ nikdo nedotkl ani prstem, nikdo vás neděsil a neřezal; jste zdravý jako tur. Vyrůstal jste tatíčkovi pod křídlem , studoval jste za jeho peníze, a potom jste ihned uchvátil sinekuru. Přes dvacet let máte byt zadarmo, s otopem, se svícením, s hospodiní, a přitom máte právo pracovat, jak se vám líbí a kolik se vám líbí, a třeba taky nedělat nic. Jste člověk od přirozenosti líný a změkčilý, a proto jste se snažil uspořádat si život tak, aby vás nic neznepokojovalo a aby jste měl svatý pokoj. Své povinnosti jste přesunul na ošetřovatele a tu ostatní pakáž, a sám jste si seděl v teple za větrem, hrabal jste peníze, četl jste knížky a oslazoval jste si život úvahami o všelijakých vznešených pitomostech.“ (Anton Pavlovič Čechov 1973)
Narátor s internou fokalizáciou je len vo funkcií zamlčanej vedľajšej postavy, pretože sa na deji nepodieľa aktívne, len pasívne pozoruje cez zaostrenia postavy. Nemôže do deja zasiahnuť, preto ustupuje do úzadia a svoj štatút narátora prenecháva aktívnej vedľajšej postave Ivana Dmitriča, ktorý sa stáva zasväteným a tým pádom vie fakty, ktoré by len ako postava nemohol vedieť. Povedané slovami Gérarda Genneta je tu vedená narácia s externou fokalizáciou – rozprávač hovorí menej, než vie postava.
Gérard Gennete píše, že „by sme si nemali pliesť inštancie fokalizácie a narátívneho aktu, ktoré nie sú totožné dokonca ani v narácií v prvej osobe.“ (Gérard Gennete 1996) Znamená to, že treba rozlišovať medzi narátorom a aktom produkcie narácie.
Celkom elementárne: je potrebná istá produkcia – naratívny akt produkujúci naráciu, v ktorej je istý typ fokalizácie. Inštancia narátora teda nie je totožná s inštanciou naratívneho aktu , čo znamená, že každá narácia je umožňovaná produkujúcim aktom , ktorý môže udeľovať istým postavám štatút narátora pričom však, podľa Gérarda Genneta, vždy ide o prepožičanie tohto štatútu, pretože za každým narátorom je naratívny produkujúci akt , ktorý „hovorí“ o narátorovi, ktorý v prvej osobe „hovorí“, že jedného dňa....
Sekvencia prehovoru Ivana Dmitriča spúšťa diferenciu v rámci typov naratívnej fokalizácie. V tejto zmene fokalizácie naratívneho aktu, týmto diferenčným výbočením z pravidiel internej fokalizácie sa prezrádza povaha naratívneho produkujúceho aktu, teda aktu , ktorý Ivanovi Dmitričovi umožňuje hovoriť, resp. akoby produkovať naráciu. V rámci tejto diferenčnej sekvencie sa odkrýva fiktívna podoba narátora, ktorý je len fikciou v rámci naratívneho produkujúceho aktu.
Z textového hľadiska postava Ivana Dmitriča vo svojej externej fokalizovanej narácií väčšinou hovorí explicitne to, čo už bolo v texte implicitne povedané, čo neustále koluje medzi riadkami. Zdalo by sa, že jeho narácia je redudantná. Je to však len zdanie, pretože jeho narácia je v texte funkčná. Byť bláznom znamená správať sa ako blázon, znamená to, že jedine Ivan Dmitrič môže nahlas doktorovi povedať to, čo nik iný povedať nemôže, ani narátor. Dmitričovo rozprávanie je funkčné, pretože doktor sa náhle mení a spoznáva sa v jeho slovách, čo je akiste nielen z formálneho ale aj významového hľadiska zlom tejto novely.
„To je originální, řekl Andrej Jefymič, usmíval se blahem a mnul si ruce. Mě u vás příjemně překvapuje váš sklon k zevšeobecňování, a moje charakteristika, jak jste ji právě ráčil načrtnout, je prostě skvělá. Úpřimně řečeno, debata s vámi mi působí ohromné potěšení.“ ( Anton Pavlovič Čechov 1973 )
Z povedaného vyplýva, že text nie je identita, ale asi skôr diferencia. V texte fungujú kontadikcie – „tieto sa však nikdy navzájom nevymazávajú a ani nevstupujú do syntetizujúcej dialektickej dynamiky.“ (Paul de Man 1996) Paul de Man upozorňuje, že fungovanie trhlín a kontradikcií v argumentácií nie je signálom autorových chýb, ale produkuje ich samotný jazyk. Jazyk, v demonštrovaní Paula de Mana vždy prekračuje za zámery performera. Jazyk subvertuje opozíciu chcené, zámerné vs. nechcené, náhodné. „Jazyk funguje sám pre seba: gramatické aspekty jazyka nemôžu podliehať kontrole performerovej intencie alebo kognície: jazyk ako stroj performuje stále.“ (Paul de Man 1996)
V písaní sa do textu vtláča autorom neuvidenú diferenciu , prekračujúcu za zámery pisateľa a fungujúcu teda ako kontradikcia. Diferencia – externá fokalizácia Ivana Dmitriča funguje v texte ako kontradikcia. K tejto neuvidenej kontradikcii zostáva autor slepý. Na uvidenie, porozumenie diferenciám v texte , textovej diferencii, ale aj textu ako diferencii – „je disponovaný čitateľ , ktorý je v privilegovanej pozícií pozorovať slepotu ako plnoprávny fenomén. (Paul de Man 1996)
napísané medzi 1998-1999
LITERATÚRA:
Čechov Anton Pavlovič : Tiché Diagnózy. Praha, Odeon 1973.
Derrida Jacques : Gramatológia. Bratislava, Archa 1999.
Minár Pavol : Textová diferencia. In: Subjekt – Autor – Auditórium. Bratislava, SCCA 1996.
Michalovič Peter – Minár Pavol : Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Bratislava, Iris 1997.
Petříček j.r. Miroslav : Text a jeho dekonstrukce jako problém filosofický. In: Slovenská literatúra 3, 1992.
