Hudymač | Archív

Transformácia ako stvárnenie postavy (sprievodca textovými hrami Tomáša Horvátha) „ ,Koupím Kafkovy trenýrky. Zn: Literární historik.´ Petr A. Bílek“ Tomáš Horváth: Iné biografie, iné texty, iné svety I. Literárna postava sa v textoch Tomáša Horvátha náhle stráca a javí sa príhodnému divákovi ako sem-tam sa zjavujúce čerenie na okraji púšte, ako zvíjajúci sa prehriaty vzduch pri pohľade do diaľky. Literárna postava v Horváthových textoch sa zdá byť navonok neuchopiteľná; keď už-už za ňou načahujeme ruku, že ju chytíme, nakoniec máme ten pocit, ako keď chceme v dlani pevne zovrieť vodu, alebo vzduch. Pocit sklamania len zintenzívni nutkanie čitateľa sa neúnavne pýtať: „Kto hovorí?“, alebo: „Kto je kto?“ a zároveň neúnavne sa pýtať po zmysle textu. Postava sa v textoch Tomáša Horvátha rozplýva, subjekt zjavne stráca jadro, alebo centrum, podľa ktorého by sme mohli postavu textu identifikovať, odhaliť hovoriacu postavu. Tým nechcem samozrejme povedať, že u Horváth...

Balla: Tichý kút. L.C.A., Levice 2001 Pohľady z tichého kúta: pohľad cez bublinu V zbierke poviedok Tichý kút sa po štvrtý krát stretávame s charakteristickou a „nezmenenou“ Ballovou poetikou. Ballove texty sa stávajú prenikom „neoriginality“, „banality“ a „tézovitosti“ v živote postáv jednotlivých poviedok . To však neplatí o Ballovom písaní. Vari môžeme očakávať od Ballu „konečne“ originálne a vôbec nie banálne príbehy? Asi nie. Balla veľmi trpezlivo tématizuje od knižky ku knižke „skoro“ rovnaké motívy, snaží sa zaujať k nim vždy inú (v konečnom dôsledku podobnú) pozíciu a potom „prežúva“ predostreté problémy od nevidím do nevidím (a spolu s ním aj čitateľ). Úmorná práca „stále na tom istom“ sa stáva monotónnou fraškou. Vzniká príznačný Ballov text: veľmi nudný, veľmi filozofický, veľmi cynický. Bolo by „nespravodlivé“ očakávať od Ballu originalitu (pod pojmom „originalita“ chápem „to“ nietzscheovské, vidieť niečo, čo ešte nenesie meno, čo môže byť pomenov...

Gravidita: Snovosť, Absurdita, Expresivita, Vzťahy Balla: Gravidita. Levice, L.C.A. 2000. „Mená zmeníme, aby sa nikto nehneval. Priateľ, ktorý nám vyrozprával tento príbeh a ktorého meno skrátime iba na prvé písmeno zmeneného mena, už prakticky nie je medzi živými, a ani vtedy, keď nám tento príbeh rozprával, nebol už prakticky medzi živými, bol už iba zo sebou, pre seba a pre príbeh.“ (s.5) Úvodné slová Ballovej tretej knihy Gravidita nesú so sebou nenápadne stopu vlastného písania, ktorá je mnohonásobne pretlačená inými stopami, ale zároveň sa tento šedivý odtlačok viditeľne roztápa v pľušti ľudského (teda „autorovho“) snaženia. Texty zo zbierky poviedok Gravidita mohli by sme označiť dominujúcimi znakmi, aj keď na prvý pohľad príliš vágnymi. Ballove poviedky sú charakteristické matnou snovosťou, ktorá prechádza do šedivej absurdity „bytia“, kde narátor textu svojím špecifickým jazykom vytvára emblematickú postavu - Combáľa –generujúc tak sémanticky príz...

Príbehy pre môjho brata, smrť a rýchlosť Snáď najvýstižnejšie sa k debutu Pavla Rankova S odstupom času (1995) pred rokmi vyjadril Zoltán Rédey, ktorý charakterizoval stratégiu textu Rankovových poviedok slovami: „Dôraz však nie je ani tak na dôslednom rozvinutí vlastnej témy, ako skôr na jej naznačení a náhlom, neočakávanom vyústení – závere. Samotný príbeh akoby bol iba kvôli finálnej prekvapujúcej epickej pointe, na ktorej stojí ona stratégia recepčnej úspešnosti textov. Táto záverečná pointa funguje na princípe náhleho vysvitnutia, nejakej neočakávanej či vynárajúcej sa okolnosti – rozhodujúceho, dovtedy však skrytého či nepovšimnutého faktu, v dôsledku ktorého celý príbeh dostáva svoj pravý zmysel a nadobúda svoje faktické opodstatnenie.“ (RAK, 1996, č.3, s.55) Pavol Rankov sa podobne ako aj Tomáš Horváth sústreďuje na stereoptypné čitateľské postupy a konvencie, ale každý z nich iným spôsobom. Zatiaľ čo Rankov v knihe S odstupom času staval na príbehu s rýchlym spádom deja a ...

Literárny dielo ako lož Maxim M. Matkin: Polnočný denník Bratislava, Slovart 2002. V tomto texte chcem sformulovať len pár výhrad z toho ohromného množstva, ktoré mi prebleskovali v mysli počas uplynulého roka. Moje poznámky sa týkajú knihy Maxima E. Matkina Polnočný denník, ale i čitateľského publika na Slovensku. Matkin nám ukázal, ako sa tie isté slová, avšak už „vytlačené na papieri“ môžu zmeniť na podvod, a čitateľské publikum nám zas predviedlo po vyjdení Matkinovej knihy, ako sa slovenský intelektuál zmení na malomeštiaka, či snoba, plne pritakávajúc klamstvám na stránkach spomenutej „publikácie“. "Môj komentár" si uvedomuje, že je len jedným z mnohých a aj preto si nenárokuje postihnúť „pravdu“ alebo „podstatu“. Nechcem písať spôsobom, že „tak je to s Matkinom v skutočnosti“, ale skôr „tak to by to mohlo byť s Matkinom“. Môj pohľad je aj preto selektívny. Chcem, aby moje písanie tvorilo opozíciu voči mase afirmatívnych pritakávačov, ktorí svojimi o...

Michal Hvorecký: Posledný hit, Ikar, Bratislava 2003. O ROMÁNE, KTORÝ RADŠEJ NIKDY NEMAL BYŤ NAPÍSANÝ Budem čítať román Michala Hvoreckého Posledný hit. V prvej časti textu sa pokúsim predstaviť doterajšiu literárnu činnosť autora a sústredím sa na štrukturálny opis kľúčových pasáží románu. V druhej časti recenzie poukážem na niekoľko problematických „postulátov“ Hvoreckého tvorby. Michal Hvorecký (1976) doteraz vydal dve zbierky poviedok a to Silný pocit čistoty (1998) a Lovci & Zberači (2001). Obe knihy boli pre autora zlomové, a obe iným spôsobom. Hvoreckého debut Silný pocit čistoty (obzvlášť rovnako menovaná poviedka), možno bez preháňania povedať, že „šokoval“ driemajúcu a usadenú literárnu „obec“ („dedinku“) na Slovensku. Autor bez akéhokoľvek rešpektu a s dravou bezočivosťou prekvapil osobitým štýlom písania a predovšetkým si vybral dosiaľ nepovšimnuté motívy, témy a problémy. Do svojej tvorby „vmiesil“ charakterové črty okrajových žánrov „poklesnutej literatúry“ ako napr...