Hudymač | Archív

„Umieram, lebo som svoje bunky presvedčil, že nejestvujú nijaké pravidlá, a s akýmkoľvek textom si môže človek robiť, čo sa mu len zachce.“  (Umberto Eco, Foucaultovo kyvadlo, Nezah, 110) červená Ešte spala, keď slnko zápasilo so závesmi o jej priazeň, aj keď vedelo, že vyhrá, len tak provokačne odhaľovalo prázdne vnútro závesu na posmech celej izby. Lienke to nevadilo, liezla po ňom a chvíľami sa zastavovala, pozerala na ňu, či ešte spí. Nehybné telo v nehybnom priestore obkolesené neznesiteľnou hluchotou rána, akoby niekomu zostalo trochu vody v ušiach po teplom kúpeli a teraz vníma to všetko vôkol s hnusnou dezorientáciou. Ona len spí a jej tvár pohrúžená do čudesného sna, so spiacim nosom a otvorenými ústami, spomedzi ktorých sa valí tenký prúd červených slín, ktoré podnikajú neľahkú cestu na koberec cez zvlnené posteľné prádlo, vykresľujú pravdepodobný, pekný obraz spiacej. Lienka sa len morí v klbku slín na koberci a zhoršuje si svoje postavenie zbytočnými nadávka...

Max Unterwasser: Michaela. Události v klášteře svatého Anděla, Praha, Argo 2004. IBA OBRAZY NESTAČIA! Pôvodne filmový scenár, neskôr prepracovaný do novely - Michaela, by mal byť podľa slov autora v dodatku ku knihe akousi polemikou s Jeanom Baudrillardom (?). Podľa francúzskeho filozofa, boh, ktorý maskuje po sebe stopy, necháva za sebou iné stopy - obrazy: stopy po tomto maskovaní. Novelista tak vedie polemiku s B. (s Bohom alebo s Baudrillardom?). Nakoľko je užitočné v tomto prípade, aby literárne dielo (príbeh, v ktorom všetci a nikto "vlastnia pravdu") "sa rozprávalo" s filozofický diskurzom (teóriou, alebo aspoň pojmovým aparátom, rezolútne hľadajúci "svoju vlastnú pravdu")? Čo keď nám ostanú už iba obrazy? Debutant Max Unterwasser si zvolil na jednej strane okrajový, menšinový žáner (v klasifikácii Tzvetana Todorova ide o fantastickú literatúru á la M. G. Lewisov Mních), no a na druhej strane nám ponúka silný, ba až strhujúci príbeh (v...

Martin Němec: Stodola, Paseka, Praha a Lytomyšl 2004, Vydanie prvé, počet strán 144. Němcova jazda stratenou diaľnicou súčasnej českej prózy: nočné mory literárnych postáv, splnený sen literárneho kritika Poviedkový súbor Stodola hudobníka a výtvarníka Martina Němca (1957) je vyzretou prvotinou zrelého človeka. Kniha obsahujúca devätnásť poviedok nás priamo alebo i nepriamo uvádza do sveta jednotlivca zažívajúceho krajnosť svojej existenciálnej situácie. Autor vtláča „hraničnú udalosť“ buď na pozadie ťaživej atmosféry splínu (melancholická ľahostajnosť), či záhady a tajomstva (túžba aktéra dramaticky „riešiť“ situáciu) , alebo ju zmiešava s motívmi absurdity a grotesky (dramaticko-komické „poznanie“ aktéra o neriešiteľnosti situácie). Avšak kniha upúta hneď od začiatku svojím (ironickým) jazykom a bravúrne zvládnutou štylistikou, ktorej kraľuje Němcova schopnosť epickej skratky. Němec sa zbytočne „neprple“ vo forme textu ani v životoch svojich postáv. Optimálne napĺňa oča...

Manfred Frank: Co je neostrukturalismus? Praha, Sofis/Pastelka 2000. „Dusseldorfským studentům na rozloučenou a ženevským na uvítanou.“ (s.10), týmto venovaním nás nemecký filozof Manfred Frank uvádza do čítania 27. prednášok venovaných problematike neoštrukturalizmu. Kniha Co je neostrukturalismus?, vychádzajúca v preklade Miroslava Petříčka j.r., sa tak zaraďuje do širšieho kon-textu písaní o štrukturalizme a neoštrukturalizme alebo ak chcete o postštrukturalizme. Frankov text sa ocitá vedľa klasických úvodov sledujúcich líniu štruktúry (Michalovič-Minár: Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu), vedľa textov podávajúcich správu o istom časovom období iného (V. Descombes: Stejné a jiné), alebo vedľa tkanín sledujúcich zdanlivo len jednu jedinú niť uvedenej problematiky (J. Culler: On deconstruction). Aj Manferd Frank zaujíma špecifický postoj voči neoštrukturalizmu a to postoj hermeneutika, ktorý kladie neoštrukturalizmu tri problematické otázky. Svojráznou interpretáciou jed...

Americká rocková skupina Pearl jam prichádza po dvoch rokoch s rádovo siedmim štúdiovým albumom nazvaným Riot act (pokarhanie, varovanie¹). Pearl jam je plne etablovanou skupinou na domácej hudobnej scéne, v Európe zastáva stále úlohu popolušky. Pearl jam charakterizuje notoricky známy hutný a ostrý rock osobitého štýlu, v popredí s charizmatickým prejavom speváka Eddieho Veddera. Pearl jam patrili na začiatku 90. rokov spolu s inými skupinami (Nirvana, Alice in Chains, Soundgarden) k takzvanému „seattleskému undergroundu“, neskôr nazvaného „grunge“, ktorý sa snažil „ozvláštniť“ upadajúci rockový žáner prezentovaný predovšetkým v Los Angeles. Po samovražde Kurta Cobaina a vlastne tým aj vydaním ich tretieho albumu Vitalogy, Pearl jam nebadane, ale nepochybne zmenili smerovanie a tak odvrátili hroziacu sebadeštrukciu (spomeňme si ako dopadli vyššie menované skupiny). Túto zmenu potvrdzuje aj ich posledný album: Pearl jam dnes hrajú klasické rockové piesne s jemnou tendenciou k punku...

Znak, struktura, vyprávění. Výbor z prací francouzského strukturalismu. Brno, Host 2002. „Vzorkovnica“ toho najlepšieho z francúzskeho štrukturalizmu na pôde literatúry ponúka teoretické úvahy a analýzy najvýraznejších predstaviteľov, ktorými nepochybne boli R. Barthes, A. J. Greimas, Cl. Lévi-Strauss, Ph. Sellier, Cl. Bremond, T. Todorov, Ph. Hamon, L. Jenny, G. Genette a autori naň skôr reagujúci – M. Foucault a P. Ricouer. Barthesova štrukturálna analýza Goldfingera z bondovského cyklu, Todorovova de-kompozícia Laclosových Nebezpečných známostí, Foucaultovo čítanie diel autorov francúzskeho „nového románu“ alebo Greimasova re-konštrukcia mýtu nás doteraz necháva v nemom úžase, „čo sa dá s literárnym textom urobiť“. Štrukturalizmus vo Francúzsku sa stal na literárnom poly v 60. a 70. rokoch akousi „novou rétorikou“ dovoľujúcou kategorizovať jednotlivé aspekty textu. Francúzski štrukturalisti vychádzali predovšetkým z dedičstva ruského formalizmu (V. Propp, B. Tomaševskij, V. Šk...

Bloom, H.: Kánon západní literatury. Knihy, které prošly zkouškou věků, Praha, Prostor 2000, Preložil Ladislav Nagy a Martin Pokorný, Počet strán 640. Profesor na Yaleovej univerzite, Harold Bloom, napísal v roku 1994 svojským štýlom dosť odvážnu knihu o literatúre západu, knihu, ktorá sa radikálne postavila proti dominujúcim postmoderným trendom nielen v literatúre, ale aj v živote spoločnosti. Z toho nevyhnutne vyplýva, že Bloomova kniha je konfrontačná, konfliktná a silne provokatívna. Bloomovú knihu považujem za odvážnu preto, že autor sa snaží vybudovať kánon západnej literatúry, teda vytvoriť cez tento kánon akýsi „súbor pravidiel, zásad, postupov“ cez ktoré by sme mohli spoznať „dobrú literatúru“ a to všetko činí autor v dobe na konci tisícročia, kde skôr dochádza, nielen v literatúre, k uvoľňovaniu hraníc a noriem a tým pádom aj k sproblematizovaniu „hodnôt“. Bloom sa snaží pomenovať „kanonické hodnoty“ ohliadnutím sa za literatúrou západu a konfrontovať ich s chaotickým ...

Didier Eribon: Michel Foucault 1926-1984 , Praha, Academia 2002. Počet strán 384, Preložila Věra Dvořáková Písať o živote Iného človeka predpokladá aspoň dva nevyhnutné kroky: vziať do ruky nietzscheovské kladivo na modly a potom ihlice na pletenie, aby sa tak jemnou prácou naznačili možné súvislosti a kontexty. Didier Eribon touto remeselníckou prácou napísal knihu o francúzskom filozofovi Michelovi Foucaultovi, pričom „výsledný obraz“ nám predstavuje celkom obyčajného človeka. Povedané s postavou Juliette Binoche z Kieslowského filmu Trois couleurs: Bleu, vidíme človeka, ktorý sa hnevá, alebo odpočíva, ktorý sa potí a ktorému sa kazia zuby. Kniha Didiera Eribona Michel Foucault 1926-1984 (1989) je biografiou a teda nie štúdiou o Foucaultovom diele. Kniha je vzácna predovšetkým svojou dokumentárnou hodnotou. Pri zostavovaní knihy autor vychádzal z prameňov „z prvej ruky“. Na záver knihy, v poďakovaní sa nachádza celkovo 226 mien ľudí, ktorí pomohli Eribonovi cennými svedectvami a ...

Kavárnu si umíme představit snad všichni. Stoly a stolečky, okolo nich sedí různí lidé, někteří se usmívají, jiní zamračeně zírají do novin, většinou se nad tím vším vznáší modravý kouř z cigaret a to, co všechno a všechny na tomto místě spojuje, je káva na sto plus jeden způsob. Kavárny s přívlastkem literární však obohacují tuhle mozaiku o podstatný prvek – seznamují své návštěvníky s konkrétními knihami. O dnešním světě se mluví jako o uspěchaném kolotoči, plném rychle a pohodlně dostupných informací. Encyklopedie vzal pomalu čert a přinesl nám Google, notebook je moderní variantou tužky a papíru, a když se někoho zeptáte, co naposledy četl, odpoví, že na TOHLE vůbec nemá čas, a povýšeně zvedne obočí. Literatura je často považována za uzavřenou oblast, místo jen pro vyvolené. Zdá se, že právě literární kavárny mohou tohle mínění změnit. Zaprvé, literární kavárna disponuje svou vlastní knihovnou, popřípadě i knihkupectvím, tudíž není problém zapůjčit si zdarma knížku a u...