Odstup

Na diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou začali kontrolovať odstup medzi autami, ktorý má byť prinajmenšom sedemdesiat metrov. Nemám poriadnu predstavu, koľko to je. Nemám odhad. Sedemdesiat metrov. Že vraj popri ceste rozmiestnili nejaké stĺpčeky, aby sme sa mohli zorientovať. Okej. Snáď. Uvidím. Je to moja prvá zima - ako vodič - a keď tak jazdím po Krakowe, musím si udržať väčší odstup od auta predo mnou, lebo nikdy neviem, ako budem brzdiť. Predo mnou je vždy väčší odtup, udržiavam si ho, hlavne teraz v zime. Aj v hypermarkete, v bucľatej vetrovke odený, stojím v rade, a od ľudí ma oddeľuje niekoľko vrstiev oblečenia. Naložím potraviny do košíka a smerujem na parkovisko, medzitým ma zastaví pár ľudí, ktorí zbierajú zloté na charitu. Držím si odtup. Oni však nie. Niekedy sa nedá cez mesto plynule prejsť bez toho, aby vás na každom rohu neatakovala charita, zbierka raz na to, raz na ono.
Charitatívne mi obúchavajú moju sebeckosť o hlavu. A hlavne teraz pred Vianocami. Nieželen to, že nik v preľudnenom hypermarkete neudržiava odstup a vráža mi nákupným košíkom do môjho košíka a akoby naschvál, ešte mieria, zvlášť dôchodcovia, na nohy. Mali by v hypermarkete, ale aj na ulici kontrolovať odstup, namontovať pomyselné stĺpiky. Nik neudržiava odstup. Je len málo vodičov, zvlášť tých "skúsených", ktorí by dodržiavali odstup. Zavše, keď si urobím odstup, nejaký mudrlant ma predbehne a zaplní dieru predo mnou, a znovu si musím vytvárať odstup. Musím a chcem si vytvárať odstup, pretože ja o takú blízkosť nestojím. Nikdy neviem, ako budem brzdiť...