Preskočiť na hlavný obsah

Odporúčaný príspevok

The Lone Ranger (2013) | Filmové skice

Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya.  Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové  príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna

Indiana Jones | Akcia ako choreografia

Raiders of the Lost Ark (1981), dir. Steven Spielberg
Indiana Jones and the Temple of Doom (1984), dir. Steven Spielberg
Indiana Jones and the Last Crusade (1989), dir. Steven Spielberg
Indiana Jones and the Kingdom of the Crystal Skull (2008), dir. Steven Spielberg

Jednou z najpozoruhodnejších vecí, ktoré rozvinula séria filmov o dobrodružstvách archeológa Indiana Jonesa sú akčné scény; prevedené v úplne dokonalosti sa stávajú jej jedinečnou vinetou. Tým neobyčajným rysom, ktorý charakterizuje Indiana Jonesa je spôsob prevedenia akcie ako choreografie: akcia je symetrickým, súmerateľným a harmonickým „tancom“, do ktorého sú „zabratí“ jednak individuálne „hrdina“ a „lotor“, jednak hromadne „tí dobrí“ a „tí zlí“.

Výsledok je rámovanie obrazu ako tanečnej choreografie, pričom pri narušení jej symetrie sa vytvára ironický efekt a moment smiešnosti. V Indinana Jonesovi sú aj tie najnásilnejšie akčné scény prevedené tanečným krokom; umiera sa „rado“ a s úsmevom v sprievode cirkusovej ekvilibristiky. Poďme pekne po poriadku, film za filmom si spomeňme tie najpozoruhodnejšie scény.






[Indy meets Belloq in a crowded bar]
Indiana: Belloq. 
Belloq: Good afternoon, Doctor Jones.  Indiana: I oughta kill you right now.  Belloq: Not a very private place for a murder. 




Už Indiana Jones a dobyvatelia stratenej archy (Raiders of the Lost Ark, 1981) sa stali priekopníkními toho, čo nazývam akcia ako choreografia a scéna Indyho s africkým bojovníkom so šabľou je jej presným vystihnutím toho a príkladom za všetko. Indy blúdi v spleti úzkych ulíc preplneného mesta a pokúša sa nájsť unesenú Marion, ktorá sa schovala do niektorého z pletených košov. Pozorovaný gestapom a ich africkými pomocníkmi sa Indy ocitá na námestí plnom ľudí, ktorí sa však v momente rozostúpia a pred našim hrdinom sa ocitá mohutný zjav moslima s veľkou šabľou, ktorý na zastrašenie nepriateľa sa príkladne s ňou predvádza. Indyho reakcia je prostá: vytiahne pištoľ z puzdra a moslima zastrelí. 

Celá akcia má známky tanečnej symetrickej choreografie: príchod Indyho na námestie; zástup ľudí, ktorí sú tiež členmi choreografie, čo sa ukáže ich rozostúpením; čakajúci moslim so šabľou a jeho predvedenie, čo s ňou dokáže. Do tohto momentu má celá akcia harmonický charakter a plynie bez prestávky. Tu však symetrickú akciu narúša sám Indy: namiesto toho, aby na výzvu súpera odpovedal rovnakym adekvátnym spôsobom a tiež ukázal, čo vie so šabľou a zviedol rovný boj na život a na smrť – Indyho reakcia je asymetrická, krátka a rýchla a hlavne pragmatická. Namiesto očakávaného romantického žánrového rámovania sme odrazu odrezaní náhlou pragmatickou reakciou hrdinu. Toto ironické „vysmietie“ sa divákovi generuje efekt smiešnosti.


Indiana Jones: [meeting on the floor] The antidote! 
Willie: Where's the diamond? 


Ak má niečo predstavovať akciou ako tanečnú choreografiu, tak by to rozhodne malo byť úvodné intro filmu Indiana Jones a Chrám Skazy (Indiana Jones and The Tepmle of Doom, 1984). Ako je znamáme, dvojica Spielberg-Lucas sa inšpirovala úvodnym introm u Jamesa Bonda. Odhliadnuc od bondovského originálu, má úvodné intro druhého príbehu o Jonesovi všetky znaky akcie ako tanečnej choreografie. Sled scén je nasledovný: nástup kabaretových tanečníc s hlavnou ženskou hrdinkou Willie Scott (Kate Capshaw, neskôr Spielbergova manželka), ktorá spieva pieseň „Anything Goes“; nástup Indyho na scénu a jeho príchod k stolu čínskeho mafinána Lao Che a jeho dvoch synov; výmena ostatkov Murhačiho za diamant; následne otrávenie Indyho a spätná výmena diamantu za protijed, ktoré sa obe stratia pri následnej chaotickej naháňačke na zemi, kde sa ako protijed aj diamand náhodne raz strácaju raz objavujú v spleti zmäteného davu, rozhádzaných balónov a kociek ľadu; nasleduje únik Willie a Jonesa za obrovským gongom cez okno, kde dopadajú do auta Jonesovho pomocníka „Prcka“ (Short Round, hrá ho Jonathan Ke Quan, ktorý si o rok neskôr zahral aj Spielbergom produkovanom filme The Goonies), prenasledovaní Lao Che kumpánmi sa dostávajú na letisko, kde Indy víťazne zamáva na rozlúčku práve Lao Che, ktorý však nemá čo smútiť, pretože pasažieri nasadli do lietadla jeho leteckej spoločnosti. Tu sa naratívna sekvencia končí.

Ak tu niečo pripomína chaos, je v skutočnosti veľmi dobre premyslenou choreografiou. Ak tu niečo padá, zamotáva sa, stráca sa a opäť vynoruje - sú to v skutočnosti kroky tanca, do ktorého sú zabratí Jones, Willie, Lao Che a pozadie zmäteného davu.

Moment smiešnosti je opäť dôsledkom asymetrie: dovtedy ladnú symetriu tanečnokabaretného vystúpenia vystriada asymetria motivácií zúčastnených tanečníkov-postáv: Indiana chce protijed, Willie chce diamant, Lao Che chce Murhačiho a Indyho život.

V dôsledku pritichodných záujmov tanečníkov-postáv vzniká akcia - naoko chaotický pohyb, ktorý je však tancom, aj keď odlišným od toho úvodného kabaretného výstúpenia. Táto diferencia generuje moment smiešnosti: „nakoniec“ predsa všetko dobre „vypáli“. Zatvorením dvierok lietadla (teda zistením, kto je majiteľom lietadla) sa všetko môže začať odznova.


Pozri tiež:
Indiana Jones a posledná krížová výprava (Indiana Jones and the Last Crusade, 1989)
- Úvodné intro v jaskyni a na vozňoch vlaku cirkusu

Indiana Jones a Kráľovstvo Kryštáľovej lebky (Indiana Jones and the Kingdom of the Crystal Skull, 2008)
- Bitka v bare medzi pomaďákmi a fotbalistami

pošli na vybrali.sme.sk

Obľúbené príspevky z tohto blogu

The Lone Ranger (2013) | Filmové skice

Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya.  Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové  príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna

František Švantner | Život bez konca

Rozprávanie bez konca  Román Františka Švantnera Život bez konca je v tom najlepšom slova zmysle obrovskou príležitosťou pre ľudské bytosti1 a zároveň priestorom, spolu s Milanom Kunderom povedané, kde nik z účastnených postáv nevlastní pravdu, ale každý, akokoľvek, má právo na porozumenie. V Živote bez konca sa tým stávajú z ľudských bytostí krajne individualizované postavy z nezameniteľnou tvárou, gestami a pohľadom na svet. To všetko je nám po celý čas prerozprávané prostredníctvom rozprávačskej tretej osoby, pričom výsledný efekt je, že čitateľ sa nakoniec vzdáva „hodnotiť“ jednotlivé postavy a ich skutky. Zdá sa to až nepravdepodobné, keď si spomenieme napríklad na Dickensov Ponurý dom, kde cez rozprávača v tretej osobe (neskôr v prvej osobe) získavame panorámu charakterových typov postáv, odtienených i „hodnotovo“. Život bez konca je predovšetkým epickým dielom: povedané spolu s Oskárom Čepanom , vo všeobecnosti je témou románu (rovnako ako pri Červenom víne) zobra

Čitateľský denník | Hrušovský | Pompiliova Madonna

HRUŠOVSKÝ, J. (1923) Pompiliova Madonna. Novely , Bratislava: Nákladom slovenského kníhkupectva, 124 strán. Pompiliova Madonna (s. 3-22) postavy: beznohý starý Pompilio; otec Bernardo; naničhodník Antonio; m iesto: Taliansko, chrám Santa Maria Maggiore v Esquiline; dej: Pompilio vysedáva vo svojom vozíku celých päťdesiat rokov pred chrámom bohorodičky, pretože ho otec Bernardo nechce pustiť dnu sa modliť, lebo je špinavý a zapácha; Veľmi často sa stávalo, že sa u neho zastavili i beadeckermi a fotografickými aparátmi vystrojení cuddzinci, hádajúc v ňom pravý typ lazzaroneho. Skutočne, Pompilio bol skvostným reprezentantom svojej kasty, tak preslávenej v cestopisnej i krásnej literatúre. Hlava tizianovského starca: orlí nos, mäkká biela brada, bohatými prúdmi splývajúca na odhalené prsá, dôstojné, až aristokratické črty v bronzovej tvári... Koľko vrodeného, neuvedomelého granseňorstva v sedemdesiatročnom žobrákovi! , s. 9; A tu v Pompiliovom srdci zn

Rozhovor s Michalom Hvoreckým

Rozhovor vyšiel pôvodne v časopise ROMBOID. Odkiaľ pochádza vaša rodina a kam siaha jej história?  Rodina z maminej strany pochádzala z Levoče. Predkovia sa volali Kirchmayer a Castella, patrili k spišským Nemcom, no vraj tam prišli okľukou cez rumunské Sedmohradsko. Môj starý otec Štefan Kirchmayer bol ešte dvojjazyčný a aj vďaka nemu bola nemčina v rodine bežná a udržala sa, napriek zákazom v stalinských rokoch. Rodina z otcovej strany žila v Bytči a jej okolí a naše priezvisko je vraj pôvodne poľské. Celkom tomu verím, lebo sa tam bežne vyskytuje dodnes, zatiaľ čo u nás len vzácne. Keď žil pradedo, bežné bolo vysťahovalectvo, bol to aj prípad našej rodiny. Máme veľa príbuzných roztrúsených po celých USA. Naša rodina je asi typický stredoeurópsky mix, ale slovenský živel prevážil. Boli to katolíci, ale s tým Kirchmayerom to bolo veľmi zvláštne. Mnohí ho označovali za žida, aj veľmi hanlivo, a s týmto antisemitizmom som bol konfrontovaný aj ja, keď som bol ako dieťa s ním. Bolo to

K. R. Popper | Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia

O štýle (vo filozofii) Hneď na začiatok musím povedať, že kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia od rakúskeho novopozitivistu K.R. Poppera je „mimoriadne“ zaujímavá a „čítavá“, avšak..... To pofidérne „avšak“ by malo znamenať, že mi nepôjde v tomto texte o popis Popperovej knihy. Naopak, chcem poukázať na problémy s ktorými som sa stretol pri čítaní Otvorenej spoločnosti, na problémy s ktorými sa potýka Popper, na problémy samotného textu, a napokon na problém v ktorom uviazol sám Popper. Tento text nič nedaruje Popperovi, tak ako on nič nedaroval svojím „hrdinom“ v dvojzväzkovom príbehu, tento text bude cynický, arogantný, hnusný, pretože len tak bude môcť ukázať, ako Popper zneužíva filozofiu pre svoje ciele a ako si paradoxne protirečí. Nie že by nebolo v dejinách filozofie dostatok dogmatikov, ktorí si pomocou filozofického pera riešili svoje osobné problémy, ale Popper to najskôr otvorene priznáva: „Systematické analýze historicismu jde o jakousi vědeckost. Této knize