Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vôle Johna
Román Pnin (1957) amerického spisovateľa ruského pôvodu Vladimira Nabokova je v poradí jeho štvrtým anglicky písaným románom. Nabokov rozvíja zdanlivo príbeh ruského emigranta prichádzajúceho do amerického akademického prostredia. Mohli by sme povedať zároveň aj to, že Nabokov tu opäť svojsky rozvíja tému zo svojich predošlých románov – zobrazuje ľahostajnosť, ktorej „sa najväčšmi bál“ a o ktorej tak brilantne píše Richard Rorty X.
Hlavná postava, vysokoškolský učiteľ - Timofej Pavlovič Pnin, podobne ako Nabokov, uteká z boľševického Ruska a cez Berlín a Paríž sa dostáva na univerzitu v zapadnutom americkom mestečku Waindell. Nabokov komickým spôsobom rozvádza Pninovu nenapodobniteľnú a ťažkopádnu angličtinu, zobrazuje zákulisie akademického života, prostredníctvom ktorého poukazuje na ľahostajnosť Pninových kolegov voči nemu samému.
Román Pnin napísal Nabokov po románe, ktorý ho najväčšmi preslávil – teda po Lolite. Práve v Lolite sme si mohli všimnúť spolu s Rortym na Humbertovi istú formu krutosti, ktorú preukazuje svojmu okoliu. Hnaný túžbou po Dolores stáva sa ľahostajným voči všetkému, čo s ňou nesúvisí. Podobne aj v románe Pnin, ktorý je viac ladený komicky, napokon v istých chvíľach nám môže prechádzať mráz po chrbte, náhle z čitateľovho úsmevu sa stane prekvapený úškľabok. Pre Pninových kolegov je Pnin stelesnením nemotornosti, jeho v angličtine ťažko vysloviteľné meno to len potvrdzuje. Pnin je pre kolegov absolútne nezaujímavým človekom pohrúžený až fanaticky do svojej práce. Ak myslia na Pnina, je to len vtedy, keď premýšľajú ako sa ho zbaviť, alebo keď sa z neho pri imitácii vysmievajú.
Rovnako Pnin cíti svoju nezakorenenosť s novým americkým prostredím. Ustavične žije v spomienkach na rodné Rusko, svet reminiscencie je pre neho dokonalým, avšak nedosiahnuteľným svetom. Pnin je tak európskou vzorkou, ktorá sa ocitla na pozadí americkej látky, Jean Baudrillard hovorí o európskej a americkej kultúre: „Naše kultura je kultura promíšenosti, která plodí korektní chování a strojenost, jejich kultúra je demokratická kultura prostoru. My jsme svobodní po stránce ducha, avšak oni jsou svobodní ve svém jednání.“ XX Zatiaľ čo nekonečný americký priestor Nabokov zobrazil v Lolite akoby v roadmovie s náhodnými motelmi, tak neskôr Pnin je vtelenou európskou strojenosťou a prenosnou bankou slobodného ducha paradoxne uväzneného v ruských reminiscenciách. Práve v americkom spôsobe jednania Pnin „stráca body“ a stáva sa nemotornou figúrkou ako to je aj v úvodnej vlakovej scéne románu.
Nabokov stvárňuje Ameriku posadnutú feminizmom a psychoanalýzou a to v postavách bývalej Pninovej manželky Lízi a jej terajšieho manžela Erica Winda. Líza je reprezentantkou cynickosti všetkých ostatných postáv textu, cynickosti, voči ktorej sa Pnin nedokáže brániť.
Román Pnin je predovšetkým štylisticky precízne vypracovaným dielom. Próza zdanlivo pripomína klasické písanie, na čo nie sme u Nabokova až tak zvyknutí. Avšak zobrazenie postáv prostredníctvom sprvu vševediaceho rozprávača sa občas pretrháva a zisťujeme, že rozprávač vôbec nie je vševediaci, ale je len jednou z postáv. Aké veľké prekvapenie sa núka čitateľovi mysliac si, že Pnin je Nabokovovou autobiografickou postavou, že Pninove životné osudy v mnohých bodoch analogické s Nabokovovými, nám niečo prezrádzajú o autorovi. Nabokov si vedomí takéhoto fatálneho čitateľského, ale dosť častého omylu, napokon rozprávača v závere textu odtajňuje a zachycuje ho ako jednu z postáv textu, ako učiteľa Vladimira Vladimiroviča (!), Pninovho známeho, ktorý ma práve Pnina na univerzite vystriedať:
„Udělal jsem sotva pár kroků, když vtom ulicí s rachotem projel náklaďák s pivem, bezprostředně následovaný malým bleděmodrým sedanem s bílou psí hlavou v okně, a za ním další velký náklaďák, navlas stejná kopie prvního. Za volantem skromného sedanu, až po střechu naloženého ranci a kufry, seděl Pnin. Křikl jsem na pozdrav, ale neviděl mě, a já jen doufal, že se mi podaří dorazit rychlou chůzí na kopec včas, abych ho dohnal o ulici dál, až ho bude držet v šachu semafor.“ (s.176)Rozprávačovi sa napokon Pnina nepodarí zastihnúť. Pnin odchádza z mesta ako neviditeľný duch, nikto si jeho odchod nevšíma, nikto nepociťuje jeho neprítomnosť: to je tá krutá ľahostajnosť, ktorá nám ostáva paradoxne po prečítaní tohto komického a úsmevného príbehu.
Nabokov vytvoril láskavú postavu vysokoškolského učiteľa zanieteného pre svoju prácu, no žijúceho v spomienkach neschopný praktického jednania. Pnin však bojuje s objektívnou skutočnosťou amerického prostredia, aj keď spomienky sú pre Pnina ďaleko viac ako praktické konanie. Spomienky sú predĺženým priestorom, priestorom neohraničeným, dávajúci Pninovi voľnosť a slobodu. Lenže Pninovi sa napriek všetkému darí adaptovať sa na americké podmienky života a žiť svoj život ďalej: „I emigrant Pnin v Americe žije jakoby stále v Rusku, neustále naráží na okení sklo, na zrcadlo objektivní skutečnosti, ale onu iluzi prodlouženého prostoru (Ruska) překonáva a nezahyne.“YXY
X Rorty, R: Kasbeamský holič alebo Nabokov o krutosti. In: Výber z esejí. Prešov, Pro Philosophia 1997.
XX Baudrillard, J.: Amerika. Praha, Dauphin 2000, s.116
YXY Chlupáčová, K.: Pnin – vítěz nad iluzí prodlouženého prostoru (doslov). In: Nabokov, V.: Pnin. Praha, Paseka 2001, s.177
