Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
Spomínam na ne, len keď mi ich niekto pripomenie. Neprehŕňam sa vo výstrižkoch, starých fotografiách. Nežijem minulosťou. Pripúšťam, že je príjemné si to pripomenúť, ale môj život to už dávno nie je. Niekedy mi to pripadá, akoby sa to stalo niekomu inému.
(Stanislav Griga, Interview Pravda, 4.11.2011)
Ak sa spomenie nejaký rok, povedzme rok 2005 alebo 2003, alebo ak mám v CV vypísať, čo som robil v roku 1995, vôbec sa na nič nepamätám. Neviem ku konkrétnemu roku priradiť nejakú podstatnú udalosť z môjho súkromného života, alebo politickú udalosť alebo čokoľvek iné. Neviem vymedziť, medzi ktorými rokmi som vyšiel základku, alebo som študoval v Prahe či Londýne. Musím si pomôcť dokumentmi alebo pracne preveriť napísaným životopisom. Čo to znamená? Príznak nejakej choroby? Neviem.
Viem však, že sa po celý čas pokúšam zabudnúť na minulosť. Nežijem v minulosti ako hrdina Škovreckého próz Daniel Smířický, pre ktorého bolo šťastie vecou minulosti a spomienok. V každej “etape” môjho života, či už na základnej, strednej alebo vysokej škole, sa nájde dosť momentov, na ktoré chcem zabudnúť, asi hlavne preto, že som sa zachoval ako kretén. Ale keď na to myslím teraz, viac ako o konkrétny činiteľ, na ktorý sa pokúšam zabudnúť, tu ide o istú esenciálnu kvalitu, pachy a vône a atmosféru, ktorá sa už viac nebude opakovať a je tesne primknutá k danému miestu a obdobiu. Nikde inde nevonia tak tramvaj v Prahe a nie je taký prievan ako pri východe z metra, nikde inde nie sú také tmavé, smutné chodby ako v filozofickej fakulte v Prešove a nikde inde som sa necítil sám vysedávajúci na chodbe alebo v šatni na gymnáziu na Opatovskej. A pritom ešte tie melancholické ihličnany vonku medzi budovami!!!
Na to všetko “ťaživé” chcem zabudnúť, vlastne nie “chcem”, ono sa to samo stáva bez môjho pričinenia, jednoducho zabúdam a neviem, čo sa kedy odohralo alebo stalo. Kedykoľvek keď prechádzam okolo budovy základnej školy, alebo navštívim známe bary v Košiciach, zmení sa moja nálada, všetko je zrazu ťaživejšie, hutnejšie a neznesiteľnejšie, - povedal by som, že zažívam až existenciálny pocit úzkosti, podobne ako hrdina Nabokovovej poviedky Hrôza - ale radšej to nahlas ani nespomeniem, klišé, čistý gýč. A pokračujme veselo v gýči ďalej, spomienky sú ako mydlové bubliny, každá vo svojom odlesku spektra farieb a vôní, ktorým sa pokúšam neúspešne vyhýbať, ale aj tak mi krúžia okolo hlavy a rozpľasnú sa v práve v nie najpríhodnejšej chvíli. Pľask!!!
Rovnako nemyslím ani na budúcnosť. Budúcnosť je brutálna. Splátka hypotéky, udržanie práce a hľadanie novej práce, peniaze, peňeži a money furt dookola. Nie, nechcem myslieť na to, čo bude. Len prítomnosť sa mi vždy spájala s istým uspokojením, že všetko ide práve tak, ako som si to naplánoval, že v podstate sa mám dobre, že sa nemám na čo sťažovať, že sa cítim v podstate šťastný. Domyslieť túto vetu a povedať, že táto prítomnosť, v ktorej sa cítim šťastný, sa neskôr zmení na minulosť, na ktorú nebudem chcieť ani pomyslieť, by zaváňalo paradoxom...
Nič z toho však nezmení na fakte, že si naozaj neviem spomenúť, čo som robil v tom ktorom konkrétnom roku a začne ma to trápiť až vo chvíli, keď niekto začne vyratúvať čo kedy robil a kde bol ako salvy z kalašnikova. Moja pamäť nie je logická časová os, po ktorej sa dá ladne pohybovať, ale hmla, spletivo, rizóm (ha! pozdravujem Gillesa) silných impulzov, elektrických šokov, ktoré nie sú najpríjemnejšie.
Povinná literatúra pre tých, ktorí majú podobný problém: V. Nabokov: Pnin, S. Bellow: Herzog