Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
červená
Ešte spala, keď slnko zápasilo so závesmi o jej priazeň, aj keď vedelo, že vyhrá, len tak provokačne odhaľovalo prázdne vnútro závesu na posmech celej izby. Lienke to nevadilo, liezla po ňom a chvíľami sa zastavovala, pozerala na ňu, či ešte spí. Nehybné telo v nehybnom priestore obkolesené neznesiteľnou hluchotou rána, akoby niekomu zostalo trochu vody v ušiach po teplom kúpeli a teraz vníma to všetko vôkol s hnusnou dezorientáciou. Ona len spí a jej tvár pohrúžená do čudesného sna, so spiacim nosom a otvorenými ústami, spomedzi ktorých sa valí tenký prúd červených slín, ktoré podnikajú neľahkú cestu na koberec cez zvlnené posteľné prádlo, vykresľujú pravdepodobný, pekný obraz spiacej. Lienka sa len morí v klbku slín na koberci a zhoršuje si svoje postavenie zbytočnými nadávkami, ktoré ju oberajú o sily. Ona len spí….
oranžová / metafyzika prítomnosti /
7:05 Mladá ….. holé steny….raňajší stôl….ináč prázdna, kráča neistými krokmi. Všetko jej pripadá vnútené, pričom si myslela, že to, čo bolo včera, sa dnes zmení. (Myslím hlavne na to, že odkedy ľudia neveria v Boha, nie že by neverili v Nič, naopak, veria vo Všetko. Avšak Všetko nie je väčšie tajomstvo.) Keď sa presvedčila, že mačka na obraze spí, s ponorenou hlavou v zelenkavom svetle kráčala do kúpeľne, vôbec sa nepozerala pred seba a len-tak hľadela do zeme. Nevedela si vysvetliť, prečo včera J neprišiel a vlastne nevadilo jej to, len večer, keď sa vracala domov, mala dojem, že ľudia na ulici vrážali do nej očami a ona im vôbec nemohla uvidieť do tváre, cítila sa opustená. Nikomu nemohla povedať, že tí ľudia.... J jej chýbal. Zem sa zafarbila do fialova.
žltá
7:05 Mladá ….. holé steny….raňajší stôl….ináč prázdna, kráča neistými krokmi. Všetko jej pripadá vnútené, pričom si myslela, že to, čo bolo včera, sa dnes zmení. (Myslím hlavne na to, že odkedy ľudia neveria v Boha, nie že by neverili v Nič, naopak, veria vo Všetko. Avšak Všetko nie je väčšie tajomstvo.) Keď sa presvedčila, že mačka na obraze spí, s ponorenou hlavou v zelenkavom svetle kráčala do kúpeľne, vôbec sa nepozerala pred seba a len-tak hľadela do zeme. Nevedela si vysvetliť, prečo včera J neprišiel a vlastne nevadilo jej to, len večer, keď sa vracala domov, mala dojem, že ľudia na ulici vrážali do nej očami a ona im vôbec nemohla uvidieť do tváre, cítila sa opustená. Nikomu nemohla povedať, že tí ľudia.... J jej chýbal. Zem sa zafarbila do fialova.
žltá
Studené umývadlo ju uviedlo do studeného rána v studenom svete. Modrá kefka na zuby bola z večera ešte trochu vlhká, snažila sa opatrne stisnúť zubnú pastu. Pripomínala jej čosi živé, väčšmi živé ako to, čo je živé, ale hneď ju vyviedol (z omylu) voňavý povlak pasty, ktorý sa z tuby vynoril ako vlak vracajúci sa z čarovného tunela, ibaže z tohto karmínového vlaku sa ušlo aj lienke, ktorá len tak postávala na prahu kúpeľne, akoby sa jej ranná hygiena netýkala.
J neprichádzal na žiadne schôdzky, nie že by nemal čas, ale nevedel sa na schôdzkach rozprávať, nevedel sa prihovoriť, nevedel odpovedať. J bol nemý nerozsvietený plynový stĺp. J – čarodejník. Rozprával príbeh muža, ktorý svoje detstvo prežil v skleníku. Na prahu dospelosti sa od neho odpútal a bol prekvapený, koľko fialkastých a zlatkastých vecí ešte nevidel, miloval prírodu a radoval sa z vecí, ktoré my berieme za čosi samozrejmé. Neskôr prenikal do spoločnosti, tam, kam nechcel, ale nevedel o tomto nebezpečenstve, prestal sa usmievať, rozprávať a stal sa nehybným. (So svojimi skúsenosťami prenikania do spoločnosti si matne pamätám na náš rozhovor a na vetu, ktorá ma vyviedla z miery: „Na každej terase bolo z pohľadu toho, kto prechádzal pomedzi živé plôtiky, vidieť dajaký obrazec, no pri pohľade zhora sa zjavovali obrazce nové, tu a tam celkom opačného významu – a tak každý stupienok tohto schodišťa rozprával zároveň dvoma jazykmi.“) Uzavrel sa do seba, vo svojom vonkajšku – v dlhej úzkej oceľovej chodbe – pridával ďalej kamienky na farebnú mozaiku. Od toho času ho nikto živého nevidel….
J neprichádzal na žiadne schôdzky, nie že by nemal čas, ale nevedel sa na schôdzkach rozprávať, nevedel sa prihovoriť, nevedel odpovedať. J bol nemý nerozsvietený plynový stĺp. J – čarodejník. Rozprával príbeh muža, ktorý svoje detstvo prežil v skleníku. Na prahu dospelosti sa od neho odpútal a bol prekvapený, koľko fialkastých a zlatkastých vecí ešte nevidel, miloval prírodu a radoval sa z vecí, ktoré my berieme za čosi samozrejmé. Neskôr prenikal do spoločnosti, tam, kam nechcel, ale nevedel o tomto nebezpečenstve, prestal sa usmievať, rozprávať a stal sa nehybným. (So svojimi skúsenosťami prenikania do spoločnosti si matne pamätám na náš rozhovor a na vetu, ktorá ma vyviedla z miery: „Na každej terase bolo z pohľadu toho, kto prechádzal pomedzi živé plôtiky, vidieť dajaký obrazec, no pri pohľade zhora sa zjavovali obrazce nové, tu a tam celkom opačného významu – a tak každý stupienok tohto schodišťa rozprával zároveň dvoma jazykmi.“) Uzavrel sa do seba, vo svojom vonkajšku – v dlhej úzkej oceľovej chodbe – pridával ďalej kamienky na farebnú mozaiku. Od toho času ho nikto živého nevidel….
zelená
Rukou mechanickým pohybom nežne otvorila okno. Cítila nával čerstvého vzduchu na svoje telo, cítila nával zvukov vo svojich ušiach. Na žltkastých rukách sa jej objavili zimomriavky. Zatvorila oči a pozerala sa. Ale on povedal Filištíncovi: „Ty kráčaš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ale ja kráčam proti tebe v mene Pána zástupov.“ Len čo sa Filištínec pohol a kráčal k nemu, on vyšiel zo šíkov a bežal k Filištíncovi naproti. Siahol s rukou do kapsy, vytiahol z nej jeden obliačik a vymrštil ho prakom. Zasiahol Filištínca do čela. Kameň sa mu vryl do čela a on padol tvárou na zem.
Milý priateľu, možno si povieš, že táram, ale ja poznám J veľmi dobre. Minule (vtedy to bolo) sme po dusnom a opálenom oranžovom dni zapadli v jednej z niektorých mestských krčmičiek. (v duchu) Vzývajúc studené pivo pozeral som sa ako si pripravuje svoju dennú dávku nikotínu, tá krásna fajka (celkom drevene obyčajná) a voňavý jablkový tabak vniesol do jeho príbehu nádych jesennej atmosféry teplých dní
(Ocitol som sa ako každý iný deň pred budovou, v ktorej pracujem. Vošiel som dnu, spleťou úzkych, tmavých a dlhých chodieb som sa dostal ku šedej kancelárií môjho nadradeného pána M.H. Zaklopal a otvoril som ťažké dvere. Stál pri drevenom stole, očakával ma, akoby v tieni a tak som mu do tváre nevidel, vlastne som nevidel celú pravú polovicu tela. Po chvíli šedý mrak prehovoril: „Die Sprache spricht. Der Mensch spricht, insofern er der Sprache entspricht. Das Entsprechen ist Horen. Es hort, insofern es dem Geheiss der Stille gehort.“* Dopovedal. Stáli sme vedľa seba a počúvali výzvu ticha.
som rád že nemusím zdôrazňovať to ticho konečne fata morgána si so mnou robí čo chce robí divy každodenné znovu znovu a znovu to musím zdôrazniť je pekne modré kabrio sa vkráda na dlhú rovnú medzi košatými stromami osadenú cestu je tu tak pekne 1 2 3 4 obláčiky rozptyľujeme sa v diaľke diaľavej vlníme sa prcháme plynieme zlatou ožiarenou alejou jazdíme po ceste si úzka si kľukatá si fata morgána veď vieš na čo myslím to keď je jazda fata morgána a všetci nás obehujú idú na plný plyn znovu ten ožiarený zlatý kraj všetko je zdrúzgané a malé a obchod plný ľudí v dedinke sme fata a všetko ostatné je morgána sme infrakrásneusmievaví po horúcom dni si dám krúžiacu sa kávu v šálke nad ňou je krásny mráčik nechce sa rozplynúť
Jesenné počasie. Cítil som sa voľný, rýchly, rýchlejší ako vietor. Po chvíli som spozoroval pred sebou vzdušný vír. Pretancoval sa cez obilné polia k pivovaru, zhltol ho a pokračoval smerom k ceste. Autá sa predo mnou dvíhali, krúžili, inokedy z nich čosi vypadlo. Tento huriavk sa prepracoval až ku mne, bol som vo vzduchu, v spleti ničivých kruhov som cítil blížiaci sa záver
stál som na hlavnej, opretý o auto slnil som sa na letnom slniečku. Mesto bolo plné ľudí vracajúcich sa z práce. Bol som belasý ostrov, ktorého brehy obmývala masa ľudí pohrúžených do seba, sklonených, nevidel som im do tváre. Položil som sako do auta, zamkol som dvere a tak znudene som sa pohrával s kľúčmi. Avšak zrazu z davu vystrelený tieň mi kľúče zobral a bežal smerom k fontáne. Chcel som ho dostihnúť spleťou uličiek a hmýriacej sa masy, som ho raz strácal, raz objavoval. Znenazdajky sa predo mnou otvoril poklop kanála a z neho vystúpil muž s kuchárskou čiapkou na hlave a spýtal sa ma: - „Prosím, objednali ste si veterník alebo krémeš?“ - Podráždene a s nezáujmom som sa otočil a chcel som pokračovať v sledovaní tieňa, ale zistil som, že stojím na ulici, kde bývam. Neskôr som videl utekať niekoho dole ulicou, bol to môj tieň, chcel som ho dostihnúť, avšak bol rýchlejší, rýchlejší ako vietor. )
modrá /idol divadla/
Poberáš sa z domu. Nastupuješ do výťahu, tvoja tvár bliká na každom poschodí v okienku dvier… tvoja tvár…. tvoja tvár…. Lienka. Vystupuješ zo svojho tepla do chladného prázdna, ponáhľaš sa, tvoj dych, mraky sa zoskupujú, rýchlo bežia a neustále menia svoj tvar. Slnko (modré) sa škerí. Prichádzajúci autobus ťa prinútil do behu, spod tvojich topánok odlietavajú unavené kamienky a s ohromným rámusom, drganím a provokačnými poznámkami sa snažia zaujať čo najlepšiu polohu na chodníku, pred čoraz sa väčšmi guľatejúcim slnkom. Vchádzaš do autobusu a ako každý iný dostávaš do rúk knihu a sadáš si vedľa čítajúceho k oknu. V autobuse bolo počuť ticho. Dostala si Baconove Nové Organon, otváraš knihu, avšak skôr než sa dáš do čítania, rozhliadaš sa po autobuse, ktorý sa vkráda do ranných ulíc mesta – tak jemne, všade vôkol ľudia stratení v reči. Vidíš ticho. Pozeráš sa von cez okno, ľudia v uliciach sa hmýria a držia transparenty s nápismi USEU, MOWAL DEK, alebo VYTWAR a kadejaké iné.
Kroky mlčia, tiene zostávajú. Kroky, tiene… vraveli mi, keď som opúšťal…. Zabudol som svoj dáždnik, zatvoril som dvere a teraz prší. Vonku. Tiene mlčia a kroky zostávajú.
Stále som schádzal dole. Po schodoch. Dole a dole. Stochliny. Machy. Schody. Obavy sa prevtelili do teplých múrov. Za dverami. V podzemí som našiel vytúženú čakáreň, kde sedelo zopár ľudí. Páni mali klobúky na kolenách, trpezlivo čakal každý na svoj; v úzkom tunely, ktorý spájal jednotlivé kancelárie bolo nesmierne teplo, nejaká žena s mužom odprevádzali omdletého mladí-ka. Našiel som si konečne súkromie v izbe, v ktorej som predpokladal, že bude kancelária. Izba bola však úplne prázdna, len na stene viselo červené zrkadlo. Na druhej strane zrkadla sa nervózne prechádzali dvaja páni, v strede miestnosti sedel na stoličke zviazaný muž; do tváre som mu nevidel. Prvý sa naklonil k zvíjajúcej sa osobe a prehovoril: - „Priateľu, neberte to v zlom, že sme vás zviazali, ale vy ste odsúdený. Ste odsúdený na slobodu. Odsúdený lebo ste sa nestvoril sám a jednako ste slobodný, lebo keď ste už raz vrhnutý na svet, ste zodpovedný za všetko, čo robíte…. To všetko, čo robíte je, že žijete. No aj keď ste spáchali strašný zločin, totiž akými životom ste žili - je strašný zločin, stojím pri vás a chcem vám pomôcť. Pomôcť pri vašej voľbe.“ - Druhý pohnedý si zapálil cigaretu: - „Milý priateľu, my vám chceme naozaj pomôcť. Váš život je zločin. Váš nadradený M.H. vravieval, že človek môže život uchopiť alebo premeškať. Vám sa rozplynul. Ja vás v podstate chápem, uvedomujete si zbytočnosť svojho konania, márnosť boja proti osudu a predsa v tomto boji pokračujete. Prehrávate. Dnes stojíte pred voľbou a tou je samovražda.“ - Muž sediaci na stoličke sa mykal a cez ústa zapchaté handrou sa vydieral škrekot čajok. Muž s cigaretou pokračoval: - „Viete, človek sa zabije, pretože život nestojí za to, aby ho žil. Je to síce pravda, ale pravda jalová, pretože je to banalita. Ale vo vašom prípade by som povedal, že váš život je tá najväčšia banalita a najmenšie alibi pre smrť. Ste neschopný, celý život ste sa pokúšali uzdravieť, ale dôležité je naučiť sa žiť so svojimi chorobami.“ - Druhý sa k nemu naklonil a zaškeril sa. - „Váš úbohý život má však šancu, aby dosiahol svoj vrchol, byť sebou samým, byť svojou vlastnou podstatou, v mojom slovníku esenciou a tým sa stanete vo svojej smrti, len vtedy budete niečím hotovým, dokončeným. Dokiaľ nežijete, život nie je nič, ale to vy sami mu musíte dať zmysel. Darujte svojmu životu vlastnú zavŕšenosť.“ - Prvý podišiel k mužovi na stoličke, pridržal revolver na spánku, druhý stlačil spúšť. S ohromným rachotom vyšľahla strela a mužovu hlavu zaliala krv. Tí dvaja začali do neho kopať. Tak muž priviazaný so stoličkou dopadol na zem, kde jeho strieborná hlava narazila na kamennú dlážku.
Indigová
Vystúpila na okraji mesta, kde skalnaté domy obrusovali jesenný les. Les, maličký ostrov, cez ktorý sa tiahla jediná úzka cesta. Priblížila sa k červenému kabrioletu, ktorý tu na ňu čakal ako každý iný deň spolu aj s vodičom, ktorý s pravidelným rytmom prechádzal prstami po volante auta. Porozhliadla sa po okolí. Vietor sypal na ňu ružové lístie, malé dievčatko s červenou šatkou na hlave s košíkom sa zakrádalo do lesa. Po chvíli sa za dievčatkom začal plížiť po špičkách veľký čierny vlk. Chcela si už sadnúť do auta, avšak pristúpil k nej milý červený tulipán a vtisol jej do rúk šálku s modrou horúcou kávou.
Sadla si do auta. Váhavo a pokojne sa rozbiehalo, jemne narúšalo vodné kruhy, z ktorých bola vydláždená cesta. Znovu vietor. Prechádzali lesom. Prechádzali lesom a cesta bola kľukatá. Prechádzali tadiaľ každý deň, rada objavovala nové zákutia, ktoré už dávno pred ňou objavili iní. So šálkou v ruke sledovala pohyb v priestore, staticky, rada vnímala vždy akoby trucovito dvanásť mužov, ktorí sedeli tu pri ohni pri jazierku v každej ročnej dobe, alebo ako muž sleduje spoza stromu vílu v ligotavých šatách. Neznášala tú časť lesa, ktorej farba sa zmenila na indigovú, vzduch sa presýtil drevom. Tu viselo tridsať obesených, ktorých žlté telá nikdy nehnili. Na tomto mieste si lienka s utajeným dychom zakryla oči a vplietla sa hlbšie do jej voňavých vlasov.
fialová
Už som stála pri budove, kde pracujem. Cítila som, že za dverami ma pohltí. Rutina. Ono to tiež vedelo. Vedelo, čo ma čaká. Ono však nevedelo, že o ňom viem. Alebo možno skrz Neho sa to dozvedelo. Len tak nenápadne som sa za ním obzrela, keď som vchádzala dnu. Liezlo to von, destilovalo, blížilo sa k okraju a zaliezlo za roh. Neskôr, keď som sedela za stolom svojej kancelárie, pozrela som sa von na ulicu, kde ponáhľajúca sa matka vliekla za ruku svojho syna, ktorý s hravou detskou trucovitosťou skúšal, kedy sa matka poddá. Potom sa zahľadel na druhú stranu ulice a s veľkým ohúrením niečo matke vysvetľoval. Tá však pre svoj krik iste nič nepočula. Pozrela som sa tam, stálo tam ono. Svetlý, priesvitný tancujúci mužík s bodkovanými krídlami.
Co to je za tím závojem,
je to ohavné, je to krásné?
Třpití se to, má to prsa,
má to hrany?
Vím jistě, že je to něco jediněčného,
že je to přesně to, co chci.
Když jsem klidná a vařím, cítím,
že se to dívá, že si to myslí:
“Tak tohle je ta, které se mám zjevit,
tohle ta vyvolená,
ta s černými důlky a jizvou?
Ta, co odměří mouku,
odkrojí přebytečné těsto
a drží se receptů,
receptů, samých receptů.
Milý priateľu, možno si povieš, že táram, ale ja poznám J veľmi dobre. Minule (vtedy to bolo) sme po dusnom a opálenom oranžovom dni zapadli v jednej z niektorých mestských krčmičiek. (v duchu) Vzývajúc studené pivo pozeral som sa ako si pripravuje svoju dennú dávku nikotínu, tá krásna fajka (celkom drevene obyčajná) a voňavý jablkový tabak vniesol do jeho príbehu nádych jesennej atmosféry teplých dní
(Ocitol som sa ako každý iný deň pred budovou, v ktorej pracujem. Vošiel som dnu, spleťou úzkych, tmavých a dlhých chodieb som sa dostal ku šedej kancelárií môjho nadradeného pána M.H. Zaklopal a otvoril som ťažké dvere. Stál pri drevenom stole, očakával ma, akoby v tieni a tak som mu do tváre nevidel, vlastne som nevidel celú pravú polovicu tela. Po chvíli šedý mrak prehovoril: „Die Sprache spricht. Der Mensch spricht, insofern er der Sprache entspricht. Das Entsprechen ist Horen. Es hort, insofern es dem Geheiss der Stille gehort.“* Dopovedal. Stáli sme vedľa seba a počúvali výzvu ticha.
som rád že nemusím zdôrazňovať to ticho konečne fata morgána si so mnou robí čo chce robí divy každodenné znovu znovu a znovu to musím zdôrazniť je pekne modré kabrio sa vkráda na dlhú rovnú medzi košatými stromami osadenú cestu je tu tak pekne 1 2 3 4 obláčiky rozptyľujeme sa v diaľke diaľavej vlníme sa prcháme plynieme zlatou ožiarenou alejou jazdíme po ceste si úzka si kľukatá si fata morgána veď vieš na čo myslím to keď je jazda fata morgána a všetci nás obehujú idú na plný plyn znovu ten ožiarený zlatý kraj všetko je zdrúzgané a malé a obchod plný ľudí v dedinke sme fata a všetko ostatné je morgána sme infrakrásneusmievaví po horúcom dni si dám krúžiacu sa kávu v šálke nad ňou je krásny mráčik nechce sa rozplynúť
Jesenné počasie. Cítil som sa voľný, rýchly, rýchlejší ako vietor. Po chvíli som spozoroval pred sebou vzdušný vír. Pretancoval sa cez obilné polia k pivovaru, zhltol ho a pokračoval smerom k ceste. Autá sa predo mnou dvíhali, krúžili, inokedy z nich čosi vypadlo. Tento huriavk sa prepracoval až ku mne, bol som vo vzduchu, v spleti ničivých kruhov som cítil blížiaci sa záver
stál som na hlavnej, opretý o auto slnil som sa na letnom slniečku. Mesto bolo plné ľudí vracajúcich sa z práce. Bol som belasý ostrov, ktorého brehy obmývala masa ľudí pohrúžených do seba, sklonených, nevidel som im do tváre. Položil som sako do auta, zamkol som dvere a tak znudene som sa pohrával s kľúčmi. Avšak zrazu z davu vystrelený tieň mi kľúče zobral a bežal smerom k fontáne. Chcel som ho dostihnúť spleťou uličiek a hmýriacej sa masy, som ho raz strácal, raz objavoval. Znenazdajky sa predo mnou otvoril poklop kanála a z neho vystúpil muž s kuchárskou čiapkou na hlave a spýtal sa ma: - „Prosím, objednali ste si veterník alebo krémeš?“ - Podráždene a s nezáujmom som sa otočil a chcel som pokračovať v sledovaní tieňa, ale zistil som, že stojím na ulici, kde bývam. Neskôr som videl utekať niekoho dole ulicou, bol to môj tieň, chcel som ho dostihnúť, avšak bol rýchlejší, rýchlejší ako vietor. )
modrá /idol divadla/
Poberáš sa z domu. Nastupuješ do výťahu, tvoja tvár bliká na každom poschodí v okienku dvier… tvoja tvár…. tvoja tvár…. Lienka. Vystupuješ zo svojho tepla do chladného prázdna, ponáhľaš sa, tvoj dych, mraky sa zoskupujú, rýchlo bežia a neustále menia svoj tvar. Slnko (modré) sa škerí. Prichádzajúci autobus ťa prinútil do behu, spod tvojich topánok odlietavajú unavené kamienky a s ohromným rámusom, drganím a provokačnými poznámkami sa snažia zaujať čo najlepšiu polohu na chodníku, pred čoraz sa väčšmi guľatejúcim slnkom. Vchádzaš do autobusu a ako každý iný dostávaš do rúk knihu a sadáš si vedľa čítajúceho k oknu. V autobuse bolo počuť ticho. Dostala si Baconove Nové Organon, otváraš knihu, avšak skôr než sa dáš do čítania, rozhliadaš sa po autobuse, ktorý sa vkráda do ranných ulíc mesta – tak jemne, všade vôkol ľudia stratení v reči. Vidíš ticho. Pozeráš sa von cez okno, ľudia v uliciach sa hmýria a držia transparenty s nápismi USEU, MOWAL DEK, alebo VYTWAR a kadejaké iné.
Kroky mlčia, tiene zostávajú. Kroky, tiene… vraveli mi, keď som opúšťal…. Zabudol som svoj dáždnik, zatvoril som dvere a teraz prší. Vonku. Tiene mlčia a kroky zostávajú.
Stále som schádzal dole. Po schodoch. Dole a dole. Stochliny. Machy. Schody. Obavy sa prevtelili do teplých múrov. Za dverami. V podzemí som našiel vytúženú čakáreň, kde sedelo zopár ľudí. Páni mali klobúky na kolenách, trpezlivo čakal každý na svoj; v úzkom tunely, ktorý spájal jednotlivé kancelárie bolo nesmierne teplo, nejaká žena s mužom odprevádzali omdletého mladí-ka. Našiel som si konečne súkromie v izbe, v ktorej som predpokladal, že bude kancelária. Izba bola však úplne prázdna, len na stene viselo červené zrkadlo. Na druhej strane zrkadla sa nervózne prechádzali dvaja páni, v strede miestnosti sedel na stoličke zviazaný muž; do tváre som mu nevidel. Prvý sa naklonil k zvíjajúcej sa osobe a prehovoril: - „Priateľu, neberte to v zlom, že sme vás zviazali, ale vy ste odsúdený. Ste odsúdený na slobodu. Odsúdený lebo ste sa nestvoril sám a jednako ste slobodný, lebo keď ste už raz vrhnutý na svet, ste zodpovedný za všetko, čo robíte…. To všetko, čo robíte je, že žijete. No aj keď ste spáchali strašný zločin, totiž akými životom ste žili - je strašný zločin, stojím pri vás a chcem vám pomôcť. Pomôcť pri vašej voľbe.“ - Druhý pohnedý si zapálil cigaretu: - „Milý priateľu, my vám chceme naozaj pomôcť. Váš život je zločin. Váš nadradený M.H. vravieval, že človek môže život uchopiť alebo premeškať. Vám sa rozplynul. Ja vás v podstate chápem, uvedomujete si zbytočnosť svojho konania, márnosť boja proti osudu a predsa v tomto boji pokračujete. Prehrávate. Dnes stojíte pred voľbou a tou je samovražda.“ - Muž sediaci na stoličke sa mykal a cez ústa zapchaté handrou sa vydieral škrekot čajok. Muž s cigaretou pokračoval: - „Viete, človek sa zabije, pretože život nestojí za to, aby ho žil. Je to síce pravda, ale pravda jalová, pretože je to banalita. Ale vo vašom prípade by som povedal, že váš život je tá najväčšia banalita a najmenšie alibi pre smrť. Ste neschopný, celý život ste sa pokúšali uzdravieť, ale dôležité je naučiť sa žiť so svojimi chorobami.“ - Druhý sa k nemu naklonil a zaškeril sa. - „Váš úbohý život má však šancu, aby dosiahol svoj vrchol, byť sebou samým, byť svojou vlastnou podstatou, v mojom slovníku esenciou a tým sa stanete vo svojej smrti, len vtedy budete niečím hotovým, dokončeným. Dokiaľ nežijete, život nie je nič, ale to vy sami mu musíte dať zmysel. Darujte svojmu životu vlastnú zavŕšenosť.“ - Prvý podišiel k mužovi na stoličke, pridržal revolver na spánku, druhý stlačil spúšť. S ohromným rachotom vyšľahla strela a mužovu hlavu zaliala krv. Tí dvaja začali do neho kopať. Tak muž priviazaný so stoličkou dopadol na zem, kde jeho strieborná hlava narazila na kamennú dlážku.
Indigová
Vystúpila na okraji mesta, kde skalnaté domy obrusovali jesenný les. Les, maličký ostrov, cez ktorý sa tiahla jediná úzka cesta. Priblížila sa k červenému kabrioletu, ktorý tu na ňu čakal ako každý iný deň spolu aj s vodičom, ktorý s pravidelným rytmom prechádzal prstami po volante auta. Porozhliadla sa po okolí. Vietor sypal na ňu ružové lístie, malé dievčatko s červenou šatkou na hlave s košíkom sa zakrádalo do lesa. Po chvíli sa za dievčatkom začal plížiť po špičkách veľký čierny vlk. Chcela si už sadnúť do auta, avšak pristúpil k nej milý červený tulipán a vtisol jej do rúk šálku s modrou horúcou kávou.
Sadla si do auta. Váhavo a pokojne sa rozbiehalo, jemne narúšalo vodné kruhy, z ktorých bola vydláždená cesta. Znovu vietor. Prechádzali lesom. Prechádzali lesom a cesta bola kľukatá. Prechádzali tadiaľ každý deň, rada objavovala nové zákutia, ktoré už dávno pred ňou objavili iní. So šálkou v ruke sledovala pohyb v priestore, staticky, rada vnímala vždy akoby trucovito dvanásť mužov, ktorí sedeli tu pri ohni pri jazierku v každej ročnej dobe, alebo ako muž sleduje spoza stromu vílu v ligotavých šatách. Neznášala tú časť lesa, ktorej farba sa zmenila na indigovú, vzduch sa presýtil drevom. Tu viselo tridsať obesených, ktorých žlté telá nikdy nehnili. Na tomto mieste si lienka s utajeným dychom zakryla oči a vplietla sa hlbšie do jej voňavých vlasov.
fialová
Už som stála pri budove, kde pracujem. Cítila som, že za dverami ma pohltí. Rutina. Ono to tiež vedelo. Vedelo, čo ma čaká. Ono však nevedelo, že o ňom viem. Alebo možno skrz Neho sa to dozvedelo. Len tak nenápadne som sa za ním obzrela, keď som vchádzala dnu. Liezlo to von, destilovalo, blížilo sa k okraju a zaliezlo za roh. Neskôr, keď som sedela za stolom svojej kancelárie, pozrela som sa von na ulicu, kde ponáhľajúca sa matka vliekla za ruku svojho syna, ktorý s hravou detskou trucovitosťou skúšal, kedy sa matka poddá. Potom sa zahľadel na druhú stranu ulice a s veľkým ohúrením niečo matke vysvetľoval. Tá však pre svoj krik iste nič nepočula. Pozrela som sa tam, stálo tam ono. Svetlý, priesvitný tancujúci mužík s bodkovanými krídlami.
Co to je za tím závojem,
je to ohavné, je to krásné?
Třpití se to, má to prsa,
má to hrany?
Vím jistě, že je to něco jediněčného,
že je to přesně to, co chci.
Když jsem klidná a vařím, cítím,
že se to dívá, že si to myslí:
“Tak tohle je ta, které se mám zjevit,
tohle ta vyvolená,
ta s černými důlky a jizvou?
Ta, co odměří mouku,
odkrojí přebytečné těsto
a drží se receptů,
receptů, samých receptů.
Tak téhle se má dostat zvěstování?
Proboha, vždyť je to k smíchu!”
Ale třpití se to, třpití dál,
a mám dojem, že to o mne stojí.
Mně by nevadilo, kdyby to byli kosti
nebo perleťový knoflík.
* Řeč mluví. Člověk mluví, pokud odpovídá řeči. Odpovídáni je nasloucháni. Odpovídáni naslouchá, poslouchá-li výzvu ticha.
Proboha, vždyť je to k smíchu!”
Ale třpití se to, třpití dál,
a mám dojem, že to o mne stojí.
Mně by nevadilo, kdyby to byli kosti
nebo perleťový knoflík.
* Řeč mluví. Člověk mluví, pokud odpovídá řeči. Odpovídáni je nasloucháni. Odpovídáni naslouchá, poslouchá-li výzvu ticha.
Hudymač, M.: Zajtra ráno, in: Slovakia2/Radio Devin, 27. 4. 2000.
Hudymač, M.: Demain matin, in: Romboid, 2002, č.1, s.23-s.26.
Hudymač, M.: Demain matin, in: Romboid, 2002, č.1, s.23-s.26.