Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
IBA OBRAZY NESTAČIA!
Pôvodne filmový scenár, neskôr prepracovaný do novely - Michaela, by mal byť podľa slov autora v dodatku ku knihe akousi polemikou s Jeanom Baudrillardom (?). Podľa francúzskeho filozofa, boh, ktorý maskuje po sebe stopy, necháva za sebou iné stopy - obrazy: stopy po tomto maskovaní. Novelista tak vedie polemiku s B. (s Bohom alebo s Baudrillardom?). Nakoľko je užitočné v tomto prípade, aby literárne dielo (príbeh, v ktorom všetci a nikto "vlastnia pravdu") "sa rozprávalo" s filozofický diskurzom (teóriou, alebo aspoň pojmovým aparátom, rezolútne hľadajúci "svoju vlastnú pravdu")? Čo keď nám ostanú už iba obrazy?
Debutant Max Unterwasser si zvolil na jednej strane okrajový, menšinový žáner (v klasifikácii Tzvetana Todorova ide o fantastickú literatúru á la M. G. Lewisov Mních), no a na druhej strane nám ponúka silný, ba až strhujúci príbeh (v mojej klasifikácii takzvaný "strmhlav samospádový"), ktorý prečítate na jeden dúšok.
Tak ako pri každej dobrej fantastickej literatúre aj v Unterwasserovom príbehu stoja v centre záujmu túžba, perverzná sexualita, nadprirodzená bytosť a s tým všetkým spojená skúsenosť hranice, limity. Koniec príbehu je generátorom (motivuje) udalostí príbehu. Záblesk očí nadprirodzenej bytosti Michaely (diabol a libido v jednej osobe) s očami zločinca na začiatku novely a koniec rovnako impulzívnych očí tajomného stvorenia zrkadliace sa v mysli zločinca sa vinie celým príbehom: „V očích je vězněn plamen, který odmítá pochybovat. Někdy bývá označován jako láska“ (s. 123). Túžba - ukrutnosť - smrť je prirodzenou a teda neprekvapujúcou schémou fantastickej literatúry. To, čo môže prekvapiť je jazyk. To sa však netýka Unterwasserovho klišé. Autor nepracuje s textom, ale s obrazmi.
Rámovanie príbehu je nasledovné. Zločinec S. na úteku uniká v aute pred políciou. Ocitá sa na osamelej ceste bez benzínu. Neďaleko cesty, na pustatine sa nachádza dom, či malý kláštor. Prijíma ponuku mníšok a prenocuje. Oboznamuje sa s bizarnými udalosťami v dome (sex, sadizmus a zabíjanie medzi mníškami, tajomná bytosť - Michaela) a chtiac nechtiac sa stáva rukojemníkom na celý týždeň. V skutočnosti je pripravovaný na obrad, ktorý ako zisťuje podľa zahrabaných zohavených mužských mŕtvol, podstúpili pred ním už iní. Stretáva sa s Michaelou (padlým anjelom alebo diablom), tajomnou bytosťou (bezpohlavnou, či obojpohlavnou) a skúškou prejde. Skoro. Záver príbehu je nejasný (aspoň sa o to snaží).
Teraz už viete takmer všetko. Stačí si už iba predstavovať. Tak ako je to pri dobrej brakovej literatúre. Unterwasser nám ponúka obrazy a nie literatúru. Nie na spôsob svojho pseudonymu, ale cez povrch. Obrazy sú kruté, no jazyk je banálny. A to je rozdiel medzi Michaelou a Mníchom alebo Rukopisom nájdeným v Zaragoze: „Šebestiána obkročmo nasedla na hřeben, sklonila se k vlečenému tělu, uchopila ho za nohy a za šíji, posadila ho a jako pytel mouky si ho položila na ramena. Pak se s ním na střeše vztyčila a k hrůze toho, kdo tomu ze dvora přihlížel, je posadila na špičaté železo. V tu chvíli sestry zatáhly za provazy, dívce se rozletěly nohy jako loutce a Šebestiána se jí pověsila za bedra.
Ozval se zvuk, jako když se něco páře, a hned nato zvířecí zavytí. Slepice na dvoře se rozprchly, kočka utekla do stodoly a z ovocnice se zvedlo hejno vran.
Železo proniklo rozkrokem, břichem, hrudí a hrdlem, a vyšlo z těla ústy. Bublající krev odtud vystříkla jako voda z tlamy kamenného chrliče. Bonifácie uchopila hrot a zatáhla za něj, v nezmyselné snaze ho ze sebe vyrvat. V tom okamžiku z ní vyprchal život. Sestry shlédly dolů na S., svázaného na víku studny. Začal jim spílat, ale proud jeho nadávek přerušil jejich smích“ (s. 102-103).
Citovaná pasáž pôsobí skôr smiešne a groteskne ako hrôzostrašne. V centre záujmu rozprávača v tretej osobe je aktuálna udalosť mučenia, ktorú popisuje s metodickou postupnosťou ako návod na použitie mlynčeka na mäso. Z tohto celku sa však vymyká prostredný odstavec („Ozval se zvuk, jako když se něco páře, a hned nato zvířecí zavytí. Slepice na dvoře se rozprchly, kočka utekla do stodoly a z ovocnice se zvedlo hejno vran“) štylisticky detailne prepracovaný, opisujúci okrajovú udalosť, ktorá mohla ostať nakoniec celkom nepovšimnutá (a teda virtuálna či nereálna). Udalosť nielen sleduje, ale i opisuje niekto iný (osobne prítomný v prvej osobe a na smrť vystrašený), pričom naznačuje možnosti vnímania, ktoré nám návod na použitie svojou priamosťou vlastne tak znemožňuje. Vyberá si na opis jednu možnosť (splašené sliepky, mačka a vrany, - ale mohlo to byť napríklad v tej istej chvíli po dvore práve prebiehajúci veľký tieň mraku, alebo vysoko na oblohe práve nehlučne prelietavajúca stíhačka nechávajúca za sebou typický biely pás).
Pred klišéovitými zábleskmi (obrazmi, okamihmi) mučenia, či sexuálnych scén rozprávača v tretej osobe (nezaujaté oko kamery), by som bol dal prednosť rozprávaniu trebárs zločinca S. v prvej osobe, ktoré je tak či onak v texte prítomné pre štylistickú nedôslednosť autora. Rozprávanie v prvej osobe by nám snáď poskytlo viacej decentného a detailného rozprávania na spôsob zadržiavania a hromadenia nielen strachu a hrôzy, ale i túžby. Banálnosť Unterwasserovej štylistiky je dôsledkom "predčasnej erekcie". Krutosť jazyka je však v jeho nevypovedaní, keď na rad prichádzajú nepodstatné (ale pre stupňovanie strachu a atmosféry príbehu nevyhnutné) splašené sliepky, mačka a vrany.
Štylistika Maxa Unterwassera je konvenčná, aké sú konvenčné i obrazy (zločinec na úteku; auto a osamelá nočná cesta á la David Lynch; pustatina a kláštor). Ostali nám však len obrazy. Iba tie však nestačia.
19. VIII. 04 HOST