Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
Vydavateľstvo Sofa nám ponúka prostredníctvom knihy Alexandra Vialatta Kafka alebo diabolská nevinnosť pohľad na Franza Kafku cez typicky francúzsky „priezor“. Špecifický uhol pohľadu, príznačný pre Francúzov, sa zakladá na voľnejšom štýle písania a akomsi prirodzenom prekračovaní hraníc žánrov. To sme si mohli tohto roku všimnúť už pri českom preklade knihy Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho Kafka. Za menšinovou literaturu, kde skôr dominuje svojrázna práca s filozofickým pojmom. Alexandre Vialatte sa viac približuje k Mauriceovi Blanchotovi, konkrétne k jeho esejistickej polohe písania, ktorú nachádzame v knihe Literární prostor (Blanchot napísal aj samostatnú knihu o Kafkovi). Alexandre Vialatte má v istom zmysle primát aj pred týmito Francúzmi: bol vôbec prvým, ktorý objavil a preložil diela Franza Kafku pre francúzske „publikum“.
Kniha Kafka alebo diabolská nevinnosť je „zmesou“ jedenástich publikovaných textov i nepublikovaných rukopisov balansujúcich na rozhraní recenzie, kritiky, eseje, výkladu či interpretácie. Jedno je však „isté“: ide o výpoveď, alebo lepšie, o pokus o výpoveď človeka, ktorý sa „celý“ život zaoberal tvorbou Franza Kafku a prostredníctvom písania sa usiluje vyrovnať sa s Kafkovými textami. Vialatte sa snaží „nahlas“ artikulovať svoj vlastný, „intímny“ postoj, zaujať pozíciu voči Kafkovmu dielu. Preto jeho písanie je do značnej mieri podobné pohybu nomáda, alebo pohybu zamemerača K. „krúžiaceho“ neúnavne okolo Zámku. Vialatte sa cez pohyb po elipse alebo po špirále zdanlivo vzdiaľuje Kafkovi, inokedy ho opäť náhodne „nachádza“, no Vialattov obraz o Kafkovi nikdy nezostáva definitívny alebo ideálny. Vialatte sa v jednotlivých esejach navonok opakuje, no v skutočnosti ide len o spomínaný pohyb. Napríklad, Vialatte si často vybavuje svoje prvé „stretnutie s Kafkom“, teda stretnutie s poštárom, ktorý mu doniesol Kafkové knihy. V texte Kafka alebo škandál dobrej vôle z roku 1947 píše: „Ten prekvapený poštár mal na chrbte práve ten Kafkov sneh; položil mi knihy na stôl; ponášal sa na vianočnú jedličku, mal veľké fúzy ovísajúce ako smrekové haluze, mal zložitú uniformu s orlicami, s plieškami; mal zoznamy, násadky na perá, ceruzky, uhlíky, ozdobne vypracovaný švabach, pestrofarebné písacie podložky a označenia hodnosti (…)“ (s.52) O desať rokov neskôr, v roku 1957, sa Alexandre Vialatte vracia k motívu poštára v texte Stretnutie s Kafkom : „Bol to skutočný nemecký poštár. Mal fúzy ovísajúce ako smrekové vetvy; celý bol pokrytý snehom a vypínal sa ako ihličnan zo Schwarzwaldu. Červené a zlatisté predmety na jeho kabáte sa ligotali, no nedalo sa povedať, či mali nejaký praktický význam, alebo to boli nejaké ľudové ozdoby: šnúrky, gombíky, medené nádobky, plechové nástroje a symbolické zvieratá. Zdobili ho odznaky, násadky na perá, hrubé aj tenké ceruzky, čierne i farebné; držal ich v rukách, vyberal ich z vreciek i z puzdier.“ (s.17) A akoby už v tejto recenzii nebolo dosť poštárov, uvedieme si aj toho Kafkovho doručovateľa, aby sme usvedčili Vialatta, že v priestore videnia detailu je „skutočným kafkovcom“: „Listonoš mi přinesl dva Tvoje doporučené dopisy, a to tak, že mi je, v každé ruce jeden, podával s nádherně přesným pohybem paží, které se zvedali jako písty parního stroje.“ (Dopisy Felici. Praha, 1999, s.81) Tento „poštársky exkurz“ vôbec nebol pre nás zbytočný ani nadbytočný. Uvedené citáty nám v plnej miere prezentujú poetiku Vialattových esejí z knihy Kafka alebo diabolská nevinnosť.
Kniha Kafka alebo diabolská nevinnosť je „zmesou“ jedenástich publikovaných textov i nepublikovaných rukopisov balansujúcich na rozhraní recenzie, kritiky, eseje, výkladu či interpretácie. Jedno je však „isté“: ide o výpoveď, alebo lepšie, o pokus o výpoveď človeka, ktorý sa „celý“ život zaoberal tvorbou Franza Kafku a prostredníctvom písania sa usiluje vyrovnať sa s Kafkovými textami. Vialatte sa snaží „nahlas“ artikulovať svoj vlastný, „intímny“ postoj, zaujať pozíciu voči Kafkovmu dielu. Preto jeho písanie je do značnej mieri podobné pohybu nomáda, alebo pohybu zamemerača K. „krúžiaceho“ neúnavne okolo Zámku. Vialatte sa cez pohyb po elipse alebo po špirále zdanlivo vzdiaľuje Kafkovi, inokedy ho opäť náhodne „nachádza“, no Vialattov obraz o Kafkovi nikdy nezostáva definitívny alebo ideálny. Vialatte sa v jednotlivých esejach navonok opakuje, no v skutočnosti ide len o spomínaný pohyb. Napríklad, Vialatte si často vybavuje svoje prvé „stretnutie s Kafkom“, teda stretnutie s poštárom, ktorý mu doniesol Kafkové knihy. V texte Kafka alebo škandál dobrej vôle z roku 1947 píše: „Ten prekvapený poštár mal na chrbte práve ten Kafkov sneh; položil mi knihy na stôl; ponášal sa na vianočnú jedličku, mal veľké fúzy ovísajúce ako smrekové haluze, mal zložitú uniformu s orlicami, s plieškami; mal zoznamy, násadky na perá, ceruzky, uhlíky, ozdobne vypracovaný švabach, pestrofarebné písacie podložky a označenia hodnosti (…)“ (s.52) O desať rokov neskôr, v roku 1957, sa Alexandre Vialatte vracia k motívu poštára v texte Stretnutie s Kafkom : „Bol to skutočný nemecký poštár. Mal fúzy ovísajúce ako smrekové vetvy; celý bol pokrytý snehom a vypínal sa ako ihličnan zo Schwarzwaldu. Červené a zlatisté predmety na jeho kabáte sa ligotali, no nedalo sa povedať, či mali nejaký praktický význam, alebo to boli nejaké ľudové ozdoby: šnúrky, gombíky, medené nádobky, plechové nástroje a symbolické zvieratá. Zdobili ho odznaky, násadky na perá, hrubé aj tenké ceruzky, čierne i farebné; držal ich v rukách, vyberal ich z vreciek i z puzdier.“ (s.17) A akoby už v tejto recenzii nebolo dosť poštárov, uvedieme si aj toho Kafkovho doručovateľa, aby sme usvedčili Vialatta, že v priestore videnia detailu je „skutočným kafkovcom“: „Listonoš mi přinesl dva Tvoje doporučené dopisy, a to tak, že mi je, v každé ruce jeden, podával s nádherně přesným pohybem paží, které se zvedali jako písty parního stroje.“ (Dopisy Felici. Praha, 1999, s.81) Tento „poštársky exkurz“ vôbec nebol pre nás zbytočný ani nadbytočný. Uvedené citáty nám v plnej miere prezentujú poetiku Vialattových esejí z knihy Kafka alebo diabolská nevinnosť.
Alexandre Vialatte sa nemohol, samozrejme, vyhnúť ani fundamentálnym motívom viny a spravodlivosti v tvorbe Franza Kafku. Všíma si aj Kafkov „súkromný život“. Vialatte pripomína rovnako už známu Kafkovú neschopnosť oženiť sa, alebo Kafkovo „podriadenie sa“ otcovi. To, čo nám Vialatte hovorí inak o Kafkovi, čo nám nemôže povedať iná kniha o Kafkovi, je pochopiteľne Vialattov uhol pohľadu, teda jeho inakosť postoja voči tvorbe a osobnosti Franza Kafku. Takto Kafku pripodobňuje k Proustovi na jednej strane a k Pascalovi na strane druhej. Príbuznosť s Proustom vidí v subtílnych analýzach a v celostránkových vetách (s.49). Analógia s Pascalom vyvstáva v spoločnej vízii. Vialatte tvrdí, že pre Kafku i pre Pascala bol človek ako pštros, ktorý si skrýva hlavu do piesku, aby nevidel. Avšak kým Pascal tomuto človeku káže, Kafka ho zobrazuje (s.106). V inom prípade Vialatte nachádza v postave Rabana z textu Svadobné prípravy na dedine akýsi Kafkovský „prototyp postavy“, prostredníctvom ktorej uvažuje a hľadá prepojenia s postavami z románov Proces, Zámok a Nezvestný (Amerika).
Alexandre Vialatte ako prekladateľ Kafkových diel do francúzštiny v knihe Kafka alebo diabolská nevinnosť zobrazuje Franza Kafku (mučeného svojimi démonmi) ako bojovníka, ktorý zápasí sám so sebou: s literatúrou, so samotou, so spoločnosťou, s prácou, s otcom atď. Napriek všetkým vážnym témam, ktoré tvoria „podstatu úzkosti“ Kafkových diel, Vialatte nezabúda ani na smiech a iróniu v textoch Franza Kafku.
Celkom na záver odcitujem „už iba“ Vialattové slová, v ktorých sa zračí osobnosť (možno i mýtus) Franza Kafku v maximálne kondenzovanej podobe: „Vytvoril takmer novú kabalu a novú metafyziku; zúfalo hľadá rovnováhu v spravodlivosti, puto so spoločnosťou prostredníctvom ženy, tradície, profesie, puto s Bohom prostredníctvom života. Vrhá sa proti sebe, sám seba kruto prenasleduje. Iba slová mu nestačia. Je spravodlivým človekom. Nemožno ho z ničoho podozrievať.“ (s.78)
streda 19. decembra 2001
domino-fórum