Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
Všetky júlové dni roka 1959
„,A tak som rozpísal túto knihu.´ ,A o čom vlastne je?´ ,Predovšetkým o neumieraní. A potom aj o človeku ako otcovi, o tom, čo znamená byť synom, o čase, o umení, o rozprávaní.´“ (s.124) Kniha amerického spisovateľa arménskeho pôvodu Williama Saroyana Ešte neumieram by sa mohla pokojne nazývať Ešte píšem. Pre Saroyana neumierať znamená písať, teda žiť a zaznamenávať tie zdanlivo najbanálnejšie detaily napríklad jedného slnečného júlového dňa v Paríži roku 1959.
Text Ešte neumieram stojí na pomedzí žánrov vecnej a fiktívnej literatúry. Na jednej strane nás rozprávač oboznamuje s postavou spisovateľa pána S. putujúceho letnou Európou. Sledujeme ako hlavná postava textu prepadá hazardérstvu na Francúzskej riviére, ako sa napokon spisovateľ usadí v Paríži, kde za ním prichádzajú jeho deti stráviť prázdniny. Práve medziľudské vzťahy otca a jeho deti (rozlúčených rozvodom), ich obyčajné každodenné rozhovory a výlety do okolia Paríža stvárňujú beztak chudobnú fabulu textu.
Kniha Ešte neumieram viacej praje častým sujetovým odbočeniam a digresiám. Vsuvky sú dvojakého druhu. Postava textu zvyčajne rozpráva príbeh „všedného“ človeka akými boli neúspešný spisovateľ Owen Frencis (s.71) alebo kamelot pán Huff. Príbehy zobrazené v kapitole textu získavajú tvar poviedky, ktorá sa tak jemne pripája k fabule textu.
Na druhej strane kniha má charakter vecnej literatúry, ktorá je kreovaná v texte prostredníctvom vsuviek a digresií druhého typu. Vsuvky príznačné esejistickým štýlom napokon v texte prevládajú, čo dáva knihe väčšmi ráz vecnosti ako fiktívnosti. Saroyan, cez postavu a jej interview s mladíkom dublinských novín (s.7), s američanom z Paris Review (s.99) a hlavne v rozhovore so synom, prezentuje svoje vlastné úvahy o umení, o Picassovi, o Matissovi. V myšlienkach o literatúre sa môžeme stretnúť s reflexiami rozoberajúcich životy a diela Manna, Dickensa, Bunina, Shawa, D.H.Lawrencea, Čechova a ďalších.
Rozhovory a hlavne odpovede na otázky predstavujú dlhé monológy hlavnej postavy, kde sa dáva priechod esejistickému štýlu. Podobným je aj monológ postavy k Bohu (s.94). Saroyan v monológu, pozbaveného akéhokoľvek pátosu, s nadhľadom a humorom hodnotí svoj život a tvorbu: „Neprosím ťa o pomoc, len sa ti snažím ukázať, aké ťažké je pre človeka písať o Všetkom. Pokús sa o to a zistíš, čo mám na mysli. Alebo žeby si sa už o to pokúsil? Drina, však? Viem, že si čítal tú sériu článkov a že si sa z nej zopár veciam naučil.“ (s.96)
Saroyan veľmi rád prezrádza ako píše knihy. Píše, že je nevyhnutné jesť broskyňu veľmi rýchlo, aby vám neunikla sladká šťava, že ráno, pred písaním, sa osprchuje a cestou do kaviarne si dá na lačno nejaké ovocie, pretože po prvé, ráno ovocie najlepšie chutí a po druhé, ovocie vyrovnáva hladinu vitamínov pre tých, ktorý si denne doprajú cigaretu a čiernu kávu, rovnako ako on. Saroyan spomína na svoje predošlé texty (Tracyho tiger), na stratégie a problémy pri písaní a na záver knihy ironicky ponúka svojim čitateľom manuál na písanie kníh.
Napriek všetkým tým múdrym autorovým slovám o umení a o svojom živote, najviac ma upútali dva odstavce textu, ktoré akoby rezom prerušili prebiehajúcu udalosť, práve tak ako myšlienka človeka, ktorý si náhle uvedomí, že je šťastný a že šťastný bol vlastne vždy, že si len to neuvedomil, že totiž neuvedomil si blízkosť najbližších ľudí, čo Saroyan prezentuje s veľavravnou skromnosťou skúseného, oddýchnutého človeka: „Raz po večery som zrazu deťom povedal: ,Nemáme my šťastie? Zdravie nám slúži, trávime dobre, jesť nám chutí, máme k dispozícii tento príjemne chladný byt a každý z nás veľkú spálňu.´“ (s.85) a „Na ničom inom nám nezáležalo, len na tom, že sme v tom roku, v tom mesiaci a v tom dni v horúcom nedeľňajšom popoludní v Paríži medzi živými.“ (s.110)
Ako ste si už dúfam z môjho písania o Saroyanovej knihe mohli všimnúť, text je do značnej miery roztrieštený nielen žánrovo, ale aj tematicky. S postavou textu sa presúvame z úvah do spomienok, do aktuálneho diania vo fabule textu, ba dokonca sa nám postava vyznáva so svojimi ťažkosťami s písaním tejto knihy o neumieraní: „A hoci nemôžem povedať, že všetko je stratené, rovnako nemôžem nepovedať, že všetko sa mi poriadne zamotalo, znovu zamotalo.“ (s.88) Nuž nečudo potom, že postava textu si spraví z čitateľa dobrý deň. Zatiaľ čo sa čitateľ snaží zoradiť prebiehajúce udalosti, aby si aspoň trochu urobil predstavu o dosiaľ prečítanom, tak postava alebo ak chcete už rozprávač si v rámci svojich vlastných ťažkostí s textom načrtne hutnú fabulu na jednu jedinú stranu textu (s.92). Ale ako som už písal vyššie, poetika písania sa tu neskrýva v chudobnej fabule, ale v častých odbočeniach, v reflexiách, v spomienkach, ktoré spájajú Saroyana v istých detailných aspektoch, ak nepreháňam, s písaním Antona Pavloviča Čechova.
Aj také spisovateľské individuality, podľa môjho názoru, akými sú William Saroyan, Saul Bellow a Vladimir Nabokov napokon spája podobný štýl čechovovského rozprávania . Odhliadnuc od toho, že vlastne všetci spomenutí autori sú v rôznych podobách spätí s „ruským priestorom“, môžeme identifikovať v ich tvorbe značnú dávku autobiografie, častý motív reminiscencie a jemný štýl rozprávania. Motív autobiografie preplietajúci sa s fikciou ako to je práve v tejto knihe Ešte neumieram je častý ako aj u Nabokova (Pnin) tak aj u Bellowa (Herzog). Pamäť a reminiscencia je základným kamienkom Nabokovových románov a poviedok, podobne Saroyanova kniha o neumieraní je zaplavená spomienkami na priateľov a na spisovateľské začiatky. Ani Herzogovo vypisovanie listov významným-bezvýznamným ľuďom a hlavne Bohu nemá tak ďaleko k už spomínanej Saroyanovej sedemnástej kapitole monológu postavy k Bohu.
No najväčšmi všetkých troch spája s Čechovom (napríklad s prózami Nudná história alebo Biskup) melancholický hlas rozprávača a postáv. Saroyanov rozprávač hovorí synovi: „Nuž a teraz je hádam načase prezradiť ti, že celá naša rodina je poznačená akýmsi nie celkom vysvetliteľným smútkom, ktorý je určite prítomný aj v tebe, ktorý musíš spoznať, prijať, pochopiť a snažiť sa ovládnuť, lebo ten smútok, aj keď nie je celkom neužitočný, vie človeka tak dokonale opantať, že ho napokon môže aj zabiť.“ (s.113) Rozprávač textu o neumieraní podobne ako Pnin a Herzog napriek vypätým situáciám, napriek melanchólii ešte neumiera. Naopak, William Saroyan zobrazuje človeka zdanlivo na vrchole života, ktorý predostiera vlastný výpočet života, avšak i naďalej má nesmiernu chuť žiť.
Kniha Williama Saroyana Ešte neumieram je knihou o písaní knihy Ešte neumieram v jeden pekný júl roku 1959 v Paríži. Žiť znamená písať, teda neumierať: „Možno sa mi podarí okabátiť smrť a ponechá ma tu chvíľu dlhšie, aby som ako spisovateľ, ako jediný spisovateľ, ako vôbec jediný človek dokumentoval, že viem robiť niečo, čo očarí alebo aspoň zaujme samu smrť.“ (s.12) Avšak predsa len život nie je literatúra. Zatiaľ čo život je ako proces, v ktorom nevieme čo sa dopredu prihodí, Saroyanov nejednotný text má nakoniec pevný tvar, formu a pre každý prípad „otvorený“ význam. Čítaním knihy Ešte neumieram môžeme sledovať trvanie a sústavné zmeny nielen žánrov, tém, ale aj zmeny v nás a v rozprávačovi: „Moje diela, to, čo som už napísal, ma pravdepodobne zmenili k lepšiemu a čiastočne možno zmenili k lepšiemu aj ľudské pokolenie, ale najväčšia zmena sa odohrala práve počas písania vo mne.“ (s.120)
Táto kniha si bezpochyby zaslúži pozornosť už len kvôli tomu, že sa ustavične pokúša o dialóg s čitateľom. Jednou z mnohých zmien, ktoré by vás mohli zastihnúť, môže byť aj to, že si začnete klásť otázky. Pravda, len u čitateľov, ktorí veria, že literatúra môže čosi zmeniť. Harold Bloom na jednom mieste píše: „Budeme-li číst ty vskutku nejlepší autory, řekněme Homéra, Danta, Shakespeara či Tolstého, neudělá to z nás lepší občany.“ a na inom mieste zas poznamenáva: „Shekespeare nás neučiní lepšími, stejně jako nás neučiní horšími, ale možná nám pomůže, jak se uslyšet, když mluvíme k sobě samým. Tím nás také naučí, jak příjímat změnu, v sobě i v druhých, a možná dokonce jak přijmout onu poslední změnu.“
Kniha Williama Saroyana Ešte neumieram je vyrovnávaním sa s poslednou zmenou. Písaním Saroyan poslednú zmenu odďaľuje, písaním si kladie otázky a pokúša sa na ne odpovedať, písaním neustále mení seba a možno aj nás. Myslím, že literatúra nás skutočne nemôže zmeniť, ale decentne a v tichosti nám neustále ukazuje, že tá možnosť tu je.
30. mája 2001