Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
Poetika rozprávania a jej možnosti
Meno Tzvetana Todorova je nepochybne späté s kultovým časopisom Poétique, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov spoluredigoval s Gérardom Genettom a s Hélene Cisouxouvou. Poetika prózy vychádzajúca v českom preklade Jiřího Pelána a Libuše Valentovej zahŕňa dve pôvodné knihy Tzvetana Todorova: Poetiku a Poetiku prózy. Spomenutými textami sa Todorov zaradil do formujúcej sa takzvanej vlny „novej kritiky“.
Poetika sa najprv objavuje ako štúdia v zborníku Čo je štrukturalizmus? (1968) a neskôr v prepracovanej verzii v podobe knihy (1974).Todorovova Poetika je teóriou rozprávania pokúšajúca sa o systematizáciu problematiky narácie v rámci jednotnej metodológie. To sa prejavuje v autorovom rozmanitom inšpiračnom zdroji, kde nájdeme na jednej strane ruských formalistov ( V.Šklovskij, B.Tomaševskij a ďalší) a na druhej strane „protiformalistu“ Bachtina, alebo anglosaský pohľad (H. James, M.Forster) vedľa francúzskych semiotikov (R.Barthes, G. Genette a iní) Originálna syntéza Poetiky však bola možná len rozbitím symetrického vzťahu interpretácie a vedy na pôde literatúry, prostredníctvom ktorej sa Todorov snaží preklenúť klasickú dichotómiu: „Předmětem poetiky není literární dílo samo o sobě: to nač se ptá, jsou vlastosti onoho specifického diskursu, jímž je literární diskurs.....Jiními slovy: zajíma ji ona abstraktní vlastnost, která vytváří specifiku literární faktu: jeho literárnost.“ (s.15) Todorov vytvára teórie štruktúry a funkcie literárneho diskurzu, teda abstrakciu alebo syntetickú schému. Tak vzniká Poetika, na pozadí ktorej sa stáva konkrétne dielo jednou z jej možných realizácii. Sémanticky hutný text je zobrazený cez lingvistickú kompozíciu: sémantický aspekt pojednáva o nadvetných útvaroch (trópy a symboly), problém transformácie jazykového diskurzu do fiktívnych svetov podáva verbálny aspekt (modus, čas, pohľady, hlas) a napokon syntaktický aspekt skúma základné naratívne jednotky (veta, sekvencia, text).
Poetika prózy je súbor štúdii, ktoré vznikali v rokoch 1964 a 1969 a preto ju môžeme na jednej strane považovať aj za akúsi prehliadku autorových teoretických reflexií Poetiky. Na druhej strane sa Todorov nikdy príliš nevzdiaľuje od konkrétneho textu, ktorý práve analyzuje. Môžeme mať preto dojem, akoby sme vždy nanovo vstupovali do miestnosti s bohato zdobenou barokovou klenbou, kde autor využije každé voľné miesto, ktoré naplní významom. No nielen významom. Todorov sa opäť sústreďuje na problém narácie a zobrazuje ho v dejinnom kontexte. Todorovove impresie zamerané na detail hlavne pri skúmaní primitívneho rozprávania v Odysseie (s.112) v mnohom pripomínajú Auerbachovu Mimesis. Avšak vplyvom ruských formalistov Todorov kladie väčší dôraz na formu, čím sú jeho postrehy prenikavejšie a ostrejšie. Typológiou detektívnych románov (s.99) Todorov prichádza k zaujímavému paradoxu: „Detektívní román má své normy, a proto psát ,lépe´ , než to příslušné normy vyžadují, znamená vlastně psát ,hůře´. Ten, kdo chce ,vylepšit´ detektivní román, píše ,literaturu´, nikoli detektivku.“ (s.101) Naratívne stratégie sa autor všíma v Tisíc a jednej noci (s.126), v jej postupnom vkladaní príbehu do príbehu, alebo v Putovaní za svätým grálom (s.155), kde autor odhaľuje dualitu naratívneho textu. Gramatika rozprávania (s.142) Boccacciovho Dekameronu je akousi zhustenou verziou slávnej Todorovovej knihy Gramatika Dekameronu (1969). Todorov svojím oceľovomodrým písaním znovuobjavuje tajomstvo rozprávania „poviedok“ Henryho Jamesa (s.180), ktorý bol nielen skvelý spisovateľ, ale aj teoretik. Opisom Naratívnych transformácii (s.221) akoby sme sa na okamžik znovu vrátili k teoretickej Poetike, no naozaj len na chvíľu. V štúdii Hra s inakosťou (s.239) Todorov skúma dialektiku „pána a rába“ v Dostojevského Zápiskoch z podzemia a v texte Poznanie prázdna (s.270) spoznávame Conradovo Srdce temnoty cez rovnako temný Todorovov text. Záverečná esej Čítanie ako konštrukcia (s.285) len potvrdzuje originálne myslenie Tzvetana Todorova, v ktorom sa spája cit pre kadlub textu a jemnosť tkaniny: „To, co existuje napřed, je jen text a nic jiného; teprve podrobíme-li ho určitému typu čtení, konstruujeme na jeho podkladě jakési imaginární univerzum. Román nenapodobuje realitu, nýbrž ji tvoří.“ (s.286)
České vydanie Poetiky prózy obsahuje dve pôvodné knihy Tzvetana Todorova, ktoré by sme mohli zaradiť do prvého obdobia jeho tvorby. Ani v druhom období (90-te roky) sa nevzdiaľuje od literatúry, avšak Todorovov záujem sa presúva na pole „etiky“ a ústrednou témou jeho esejí sa stáva lévinasovská téma „druhého“ (V mezní situaci, Mladá fronta 2000) . Zaujímavou by bola preto akiste paralela s vývinom tvorby Jacquesa Derridu. Avšak s istotou môžeme povedať, že Todorovov príspevok kritického myslenia v Poetike prózy si našiel svoje pevné miesto v teórii literatúry.
26.1.2001