List otráveného študenta

Vybraté z korešpondencie Moseho Herzoga)

O „tomto“ texte

Tento text je úplne „subjektívny“ – nenárokujem si postihnúť daný problém objektívne a v celej jeho šírke. Tento text nechce na nikoho útočiť, nikoho nechce osočovať, ani uraziť. Tento text má aj v tretej vete na začiatku zámeno „tento“ a nikto ma neopraví: pred rokom som vyštudoval jednoodbor slovenský jazyk a literatúra a v týchto dňoch končím so štúdiom filozofie v piatom ročníku a chcem len formulovať svoje sklamané myšlienky, môj otrávený pocit zo štúdia na vysokej škole. Chcem explicitne, nahlas verbalizovať svoj vnútorný hlas - chcem sa počuť, no možno aj keď sa vám bude zdať moje písanie naivné alebo banálne (že totiž nehovorím o ničom novom), tak tieto skutočnosti sú pre mňa týmto zviditeľnením až ohurujúce.

Musím ešte na začiatok napísať, že moja skúsenosť zo štúdiom na vysokej škole sa spája s Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity v Prešove – to píšem len v rámci zachovania korektnosti. Zároveň v záujme zachovania rovnakej korektnosti chcem upozorniť, že tento list nepíšem až po skončení vysokej školy (čo by bolo možno ľahké, ale zároveň zbabelé): v Prešove študujem ďalej („zatiaľ“). V „skutočnosti“ nebudem v tomto krátkom liste písať len o tejto inštitúcii, ale viac o systéme, ktorý je obdobný takmer na všetkých ostatných vysokých školách. Stretnutia s mojimi priateľmi z Výberového vzdelávacieho spolku (VVS) ma presviedčajú o tom, že tento obraz je uniformný takmer „všade“. Budem teda písať o systéme a o ľuďoch – učiteľoch a študentoch – a čo s nimi/z nich tento systém robí.

Upozorňujem: toto je kritika a preto by som chcel, aby môj postoj sa aspoň trošku priblížil k postoju rortyovského liberálneho ironika: chcem pomôcť, upozorniť, varovať, ale zároveň mať aj nádej!

Anekdota

V prvom ročníku mi vysvetľoval na chodbe školy istý docent drobnú anekdotu, ktorá, ak si dobre spomínam, znela: v prvom ročníku je študent samé hi-hi-hi; hu-hu-hu (teda je plný entuziazmu), v druhom ročníku študent chodí po chodbe školy vystretý a vážny, v treťom ročníku sedí za stolom a škrabe sa po hlave, vo štvrtom chodí po chodbe už sklonený a v piatom ročníku „už vie, na čom je“. Tento „chorobopis“ postihol aj mňa, ibaže ja som tieto zmeny sledoval na sebe postupne, už som vedel, keď že som počul túto historku už v prvom ročníku, čo sa zo mnou deje, a preto som sa pokúsil s touto chorobou bojovať – samozrejme naivita mi nechýbala. Ale vráťme sa na začiatok. Aké sú vôbec symptómy tejto choroby?

Tautológia

Najbadateľnejšie a najvýstižnejšie by som formuloval svoje pochmúrne myšlienky do pojmov ako tautológia a nuda, pričom jedno vychádza z druhého. Keď sa pozerám na dnešný stav, už ani neviem, kto je vinný, kto je za to zodpovedný, kto je v tejto hre dobrý a kto je zlý.

O učiteľoch

Tautológia vychádza zo spolupráce medzi učiteľmi a študentmi. Mám tú skúsenosť, že táto spolupráca produkuje spomínanú tautológiu. Učitelia často krát svoje prednášky nemenia niekoľko rokov, nemajú záujem spolupracovať so študentmi (iba ak to predstierajú), mnohé akcie na školách alebo konferencie, sú robené len pre samotné akcie a konferencie – totiž aby sa nám zarátal červený bod za aktivitu. Učitelia svojich študentov ani nepočúvajú. A čo je najviac zlé: chýba tu akékoľvek kultúra kritiky: učiteľ nekritizuje prácu študenta, ale jeho osobnosť, čo je neprípustné. Ale ako som si všimol táto situácia je „normálna“ aj na literárnych konferenciách, či diskusiách. Ľudia nekritizujú navzájom svoju prácu, ale doslova „idú po sebe“, ľudia - teda ja aj vy, teda my - nevedia prijať kritiku, vždy ju berú osobne a vzťahovačne ako osobnú invektívu. Ak niekoho kritizujem, to znamená, že si všímam „chyby“ v jeho práci, „v jeho metóde“, tým mu chcem pomôcť, aby sa zlepšil, a takto by mal kritiku poňať aj kritizovaný.

O študentoch

Drvivá väčšina študentov chodí do školy ako do „roboty“, akoby ste ich nútili chodiť do „bane“ – už im dať do ruky iba časovú kartu! Väčšine študentom, tomuto chorému stádu, stačí do školy skutočne len chodiť a doslova si „vyšku“ odchodiť, či „odkrútiť“. Medzi študentmi vládne neskutočná pohoda z dobre vykonanej práce – velebia si zo svojej priemernosti. Nedaj bože, ak by si tu objavil nejaký snaživý vysokoškolský učiteľ, dýchajúci čistý a ostrý horský vzduch, ktorý by chcel nie len to „čosi naviac“, ale aj to „vôbec základné“. Ihneď je takýto učiteľ klasifikovaný ako verejný nepriateľ (Co je filosofií této generace? Ne že bůh je mrtev – tato zaležitost je už dávno vyřízená. Snad by bylo třeba konstatovat, že smrt je bůh. Tato generace se domnívá – že nic, co je věrné, zranitelné a křehké, nemůže mít trvání ani žádnou sílu. Smrt čeká na tyto věci tak, ako cementová podlaha čeká, že na ni spadne žárovka).

Princíp „ňumero uno“

Základná tautologická axióma tautológie produkujúcej nudu: študenti nemajú motiváciu ani chuť do štúdia, ak vidia znudeného učiteľa, učiteľa, ktorý ani nechodí na prednášky, z ktorého cítia strach, alebo naopak nezáujem, či pretvárku – a zas učiteľ nemá motiváciu lepšie sa pripravovať na prednášky alebo semináre, keď vidí, že študenti sú neschopní zvládnuť vôbec základné požiadavky, keď vidí, že jeho práca a snaženie musí si preraziť cestu cez pancier lenivosti a nezáujmu zo strany študentov. Vládne tu nuda, letargia, zvyk a netvorivosť – medzi študentmi a medzi vysokoškolskými profesormi (teda vo vnútri týchto dvoch „táborov“) jednoducho chýba rivalita, konkurencia (Vážený pane profesore Heideggere, rád bych věděl, co míníte pojmem „upadnout do každodennosti“. Kdy tento pád nastal? Kde jsme stáli, když k němu došlo?).

O menšine

Na vysokých školách študujú aj študenti a učia učitelia prekypujúci zdravým, pretože si zvolili svoj odbor ako problém, ktorým sa chcú zaoberať, o ktorom chcú diskutovať, o ktorom chcú počúvať a o ktorom chcú vedieť viac, aj keď už nie sú v škole, ktorému chcú venovať aj zvyšky svojho voľného času – len preto, že to je „ich problém“. A v skutočnosti je takýchto ľudí na vysokých školách veľmi málo, - možno sa na nich pozerá s nedôverou ako na čudákov, veď to nie je „normálne“, však?

Títo vznešení duchovia nebojujú v pozitívnom zmysle slova len so svojim problémom, ale aj musia negatívne bojovať aj s letargiou a nudou, teda chorobou, ktorá ich na vysokej škole obklopuje, s tou „kafkovskou“ atmosférou, že „všetko je dobré tak, ako je“. Pre pohodlných a znudených ľudí sú „títo draví slobodní duchovia s ostrými lakťami sekajúci do živého“ veľmi nebezpeční: robia kruhy a vlny v ich plytkom bazéne pokoja a stereotypu, kde je „všetko isté a zaškatuľkované“. Nikdy nezažijú ten pocit neistoty a tvorivosti, ktorý opísal Leibniz a ktorý tak rád po ňom opakoval Deleuze: „mysleli sme si, že sme doplávali do prístavu a pritom sme sa ocitli na rozbúrenom mori“.

O literatúre

Literatúra na vysokej škole sa učí takým spôsobom, aby to bolo dostačujúce a adekvátne pre potreby školstva na základných a stredných školách.

Literatúra na základných a stredných školách sa učí zas tak, aby to bolo postačujúce pre maturitnú skúšku, respektíve skúšku na vysokej škole. Tento stav nemá kto zmeniť: kto by začal a kde? Je vôbec vôľa po reforme vysokého školstva?

Záver: opäť zas tautológia: v celom našom školstve sa štúdium literatúry opevnilo hrubým pancierom historizmu, opisného dejepisectva a politických dejín, takže literatúra sa učí do veľkej miery memorovaním ohromného množstva údajov spôsobom: „autor-dielo“, „dielo-autor“. Študent nemá v skutočnosti vôbec dostatok času, aby si prečítal alebo preštudoval celé dielo toho-ktorého konkrétneho autora. Niekedy dokonca „nie je čas“ na prečítanie čo i len jednej knižky. Literatúra sa takto stáva pre žiakov a študentov „nenávidenou disciplínou“, alebo únavným driblingom ako sa preskákať cez skúšku (Na liečení v Štóse, keď som sa priznal, že som vlastne učiteľom literatúry, sedemnásťročná mládež ma zo „svojho kolektívu“ skoro vyobcovala. Jsem nesmírně unaven soudobou formou historického bádání, které vidí v naši civilizaci porážku nejlepších nadějí západního náboženství a myšlení, to, co Heidegger nazývá druhým pádem člověka do hříchu každodennosti a obyčejnosti. Žádný filosof neví, co to všednost je, protože do ní nikdy dost hluboko neupadl).

Semináre alebo prednášky o svetových literárnych teóriách vôbec chýbajú, sú v tichosti ponechané na samoštúdium (pre naivných nadšencov): keďže ako stredoškolský učiteľ to nemám ani kde „využiť“, tak to nemusím ani poznať, však? Celé päťročné štúdium slovenskej literatúry na vysokej škole je zbytočne „roztiahnuté“ od „Cyrila a Metoda až po Michala Hvoreckého“: učí nás to pozerať sa univerzálnym, totalizujúcim a zovšeobecňujúcim pohľadom na literatúru, či skôr na jej dejiny vo vývine a v celku, takže všetky detaily sú v nedohľadne. Mám ďalej pokračovať vo vymenúvaní týchto stupidít, ktoré nasiakli počas komunistického režimu a pokračujú i naďalej…? (Ale koho vlastně chceš, Herzogu? Anděla z nebe? Vždyť by ho tenhle vlak přejel!)

Prečo nemôžem po treťom ročníku, do ktorého by som zvládol tento dejepis, upriamiť svoju pozornosť len na jedno literárne obdobie, na literárny problém či autora? Takto by som vzal ako študent svoje štúdium do „vlastných rúk“, s celou zodpovednosťou a úplnou vážnosťou… To by už nebolo len štúdium, ale i tvorivosť, prepletená s heuristickým bádaním, mali by sme možnosť preniknúť do dimenzii, kde ešte nik nebol. Toto štúdium by sa mohlo stať aj podkladom pre diplomovú prácu, takže tá by už nemusela byť zniekadiaľ opísaná, alebo „zbúchaná z klincov“, alebo by nemala čisto referujúci a opisný ráz. Ale to je len moja utópia! Len jedna črepinka, kamienok z mozaiky! Výkrik! (V každým intelektuálovi vězí vespod docela pitomej ťulpas. Vždyť vy chlapi si nevíte rady ani s vlastními problémy – ale ty máš ještě naději, Mose.)

Post scriptum

Drvivá väčšina mojich spolužiakov skončila vysokú školu so sebazapretím, doslova so zatnutými zubami, drvivá väčšina nechce literatúru ani vidieť, drvivá väčšina nebude ani v školstve pracovať, drvivá väčšina ide do zahraničia „zadky deťom utierať“, alebo „taniere umývať“, drvivá väčšina ani omylom „nazakopne“ o víziu „akademickej dráhy“ (rozumej – „robota skoro zadarmo robená“), či doktorandského štúdia.

No, ja chcem na túto kartu vsadiť. Ja literatúru milujem… medzi drvivou väčšinou mojich spolužiakov sa cítim ako zdrvený Don Quijote.

Prečo je to tak? (Osobní stesky jsou leda pro smích!)

29. augusta 2002