Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
V čakárni sa krčím s knižkou v ruke; sústrediť sa nemôžem. Na tmavej chodbe samá ordinácia a len v jednej otvorené dvere. Okolo zubárskeho kresla sa čiperne pohybuje „vychytený zubár“ v bielych drevákoch. Čosi si popiskuje a z rozžiarenej miestnosti neustále počuť živý hovor. Na tabuľke na stene vedľa dverí čítam: MUDr. Jaroslav Martiňuk, Stomatológ – Špecialista. Aha, špecialista. Cítim sa akosi nevoľno a tuším môj „blížiaci sa zánik“. Bude so mnou amen.
„Ujo zubár“ ma volá dnu. Vraví, že sa už teší, že sa pozrie na moje zuby. Škoda, že nemôžem zdieľať túto radosť spolu s ním. Už som v kresle. Už mi nik nepomôže. Ale vravím si: dá ti liek preč a založí novú plombu. To nič nie je. Ale „ujo doktor“ asi z radosti z povolania zisťuje, že mám na zuboch zubný kameň. Hovorím mu - aby vedel, čo som ja za rebela -, že moja „teta zubárka“ ma pokladá za najhoršieho pacienta. On akoby ma ani nepočul a hneď predvádza svoj ultrazvukový prístroj na rozbíjanie zubného kameňa. To je sranda. Hudymač sa v kresle obšmieta a doktor mu vysvetľuje výhody ultrazvuku a tých herzov, ktoré „obšťastňujú“ jeho zúbky.
Prišiel na rad zub-krypeľ, ale ja som už teraz akosi grogy. „Ujo zubár“ mi hovorí o nervoch v zube, popiskuje si a dáva mi preč liek - teda vložku. Vyplachujem ústa a so zdesením konštatujem, že mi ide krv. Doktor sa zasmeje a polichotí mi, ako keď starý otec chlácholí chlapča, ktoré si otĺklo koleno. Pozrie na vŕtačku a uznanlivo pokyvuje hlavou múdro vraviac –: „Diamant je diamant“. Ja som však nikdy nedokázal oceniť krásu nerastov. Teraz spoznávam, že už nikdy nedocením ani ich tvrdosť.
„Ujo zubár“ mi dá do prázdneho zuba vatu a sadá si vedľa „tety sestričky“. Asi desať minút so sestričkou absolvujem prednášku o manželstve v starovekom Egypte, ktorú nám „ujo zubár“ číta z historického časopisu. Vychytený špecialista mi zakladá na moju škrupinku čosi železné. Asi preto – dedukujem - aby sa môj zub nerozpadol, keď mi bude dávať amalgán. Vraví sestričke, že veľa amalgánu. Áno, veľa treba na zasypanie tej diery. Počas plombovania s pokrivenou hubou počúvam dialóg medzi „tetou sestričkou“ a „ujom zubárom“ o doktorových vnúčatách. „Teta sestrička“ chce nejakú fotku doktorovho vnúčaťa pripnúť na nástenku, ale „ujo zubár“ to nechce ani počuť. Vraví, že jedine iba vtedy, keby malo vnúča na fotke vycerené zuby. Ja sa zadúšam od smiechu. Ústa plné slín a amalgánu. Krochkám a dusí ma.
Už sa „uja zubára“ nebojím. Smejem sa. A navyše „ujo doktor“ konštatuje: hotovo. Som celý šťastný a moja existencia znova pomaly začína nadobúdať zmysel. Moje slnko vychádza a začína pre mňa nový deň. Predstavujem si, že ešte stále mám pred sebou celý život a kopu nevyužitých možností, ktoré aj tak nevyužijem.
21.8.2003