Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya. Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...
Shusterman v mojom kontexte
(prekladová udalosť na Slovensku)
Pokúsim sa v krátkosti predložiť niekoľko vybraných poznámok z mojej recepcie Estetiky pragmatizmu (org. 1992) Richarda Shustermana, ktoré sa týkajú interpretácie a Rortyho pragmatizmu. Myslím si, že rovnako dôležitými vo vzťahu k tejto knihe sú i iné dve rozsiahle Shustermanove štúdie: Logika interpretácie (1978) vo vzťahu k interpretácii a Pragmatizmus a liberalizmus medzi Deweym a Rortym (1994) vo vzťahu k Rortymu mysleniu.
Chcem tým ukázať, čo môže byť pre nás na Shustermanovom uvažovaní najužitočnejšie: a to schopnosť viesť dialóg a byť prostredníkom, neustrnúť dogmaticky na svojich presvedčeniach a túžbach, a snaha o korektnú argumentáciu a výklad.
V štúdii Logika interpretácie (The Philosophical Quarterly, 1978, Vol. 28, č. 113, s. 310-324) z ešte Shustermanovho „analytického obdobia“, autor, ako vystihla Zdeňka Kálnická v doslove knihy (a preto sa tejto štúdie dotknem len okrajovo) si zvolil prostú stratégiu, totiž, tak ako kritik interpretuje zmysel pôvodného literárneho diela, tak on, estetik bude rovnako interpretovať interpretácie týchto kritikov. Prostredníctvom tejto techniky nám Shusterman ukazuje nielen že je mnoho ciest ako interpretovať jeden a ten istý text, ale aj že tieto interpretačné modely, schémy sú vlastne rozličné druhy slovníkov. Tieto slovníky majú odlišný logický status svojich výrokov a to, či a) pracujú s pojmom pravdy a nepravdy; b) s pojmom správnosti a nesprávnosti alebo c) s pojmom úspešnosti a neúspešnosti interpretačného výroku.
Autor brilantne predvádza ako si rozličné interpretačné modely kladú iné otázky a zaujímajú sa o odlišné okruhy problémov sledujúc celkom iné ciele a teda paralelne môžu vedľa seba existovať interpretácie, ktoré budú očividne vždy v konflikte. Shusterman sa týmto prikláňa nepriamo k interpretačnému modelu sily. Estetik takto identifikuje a analyzuje rozličné interpretačné hry, ale ponecháva ich voľnému vzájomnému pôsobeniu v interpretačnej praxi, kde sa počíta s právom silnejšieho (s. 324), alebo ako píše Kálnická, život ukáže, ktorý model bude životaschopnejší.
V Estetike pragmatizmu Shusterman práve takto a možno inak (už ako pragmatista) analyzuje a identifikuje rovnako tri interpretačné stratégie vo vzťahu k pragmatizmu a to a) teóriu Knappa a Michaelsa; b) Rortyho „neautorské čítanie“ a c) „teóriu“ Stanlyho Fisha.
Tu sa preukazuje Shustermanova majstrovská schopnosť argumentovať a zároveň neostať ustrnulo pri svojich presvedčeniach, že tým by zmaril šancu k dialógu. Autorove analýzy ešte viacej zostrujú trecie plochy medzi spomínanými koncepciami a tak Shusterman môže prvým vyčítať a) interpretačnú konvergentnosť a homogénnosť vo vzťahu k preferovaní autorskej intencie, čo má za následok stratu pluralitného hľadiska; b) Rortymu vyčíta hmlisté rozdelenie na „súkromné“ a „verejné“ a neadekvátnosť jeho elitárskeho inovačného „súkromného čítania“, ktoré sa napokon samo popiera až samodeštruuje; a c) Fishovi vyčíta až prílišné sa spoliehanie a vyzdvihovanie úlohy inštitúcií a akademického sveta pri samotnom procese interpretácie, pričom upozorňuje na kontrolné mechanizmy, ktoré nás pri interpretácii determinujú.
Shusterman prichádza tak až na samé „dno interpretácie“, kde zdôrazňuje moment tela pri interpretovaní. Úvahu o interpretácii uzatvára vytvorením diferencie medzi chápaním a interpretáciou. Chápanie (nereflexívne, nekritické, nevedomé, neproblematické) zakladá a vedie interpretáciu, kým interpretácia (vedomé, zámerné myslenie vychádzajúce z identifikovania problému) rozširuje, potvrdzuje a opravuje chápanie.
Kým v štúdii Logika interpretácie, t.j. na prechode medzi analytickou filozofiou a pragmatizmom, si Shusterman všíma logický status výrokov vo výpovediach a teda sleduje „vnútorné“ „zákonitosti“ interpretácie, tak v knihe Estetika pragmatizmu, ovplyvnený W. Jamesom ale hlavne Deweym, sa zaujíma o rolu interpretácie v spoločnosti (častokrát zdôraznený sociálny aspekt), čo jednak potvrdzuje jeho záujem o „dialektickú“ dištinkciu chápanie vs. interpretácia, ktorú funkčne zapája do svojich čítaní textu T. S. Elliota Portrét dámy a rapového textu (!) skupiny Stetsasonic Slovný džez, v druhej časti knihy.
Shustermanova kritika Rortyho pragmatizmu sa v Estetike pragmatizmu dotýka predovšetkým Rortyho odmietnutia stabilného Ja a v jeho preferovaní meniacich sa a mnohopočetných subjektov alebo sebaopisov. Shusterman tak preukazuje, že rortyovský estetický život sebaobohacovania sa stáva nezmyselným. Bez súdržnosti a jednoty potom neexistuje nijaké zrozumiteľné Ja, ktoré by estetický ironik obohacoval alebo zdokonaľoval (s. 386). Shusterman podozrieva „liberálneho ironika“, že sa správa podobne ako konzument kapitalistickej spoločnosti: nadobudnúť stále viac a viac slovníkov je filozofickým doplnkom konzumentského hľadania maximalizácie spotreby.
Autor je podozrivý voči Rortyho diferencii „súkromného“ a „verejného“ slovníka, pretože aby existovalo „súkromné“ musí si požičiavať z „verejného“, a neskôr byť i „verejným“ pochopiteľné a zrozumiteľné, akceptovateľné - pretože chce byť verejne uznané (s. 397). Ideál súkromnej sebatvorby a túžba po individuálnej výnimočnosti je aj produktom tlakov spoločenskej sféry.
Shustermanova neskoršia kritika v štúdii Pragmatizmus a liberalizmus medzi Deweym a Rortym (Political Theory, 1994,Vol. 22, č. 3, s. 391-413) je v mnohom umiernenejšia. Autor obraňuje Rortyho a jeho poňatie deweyovského liberalizmu a pragmatizmu pred radikálnymi pragmatistami akými sú Thomas McCarthy a Richard Bernstein, pretože vidí, že Rortyho delenie na „súkromné“ a „verejné“ má zmysel, lebo postavenie filozofa v dobe Deweyho a v súčasnosti je radikálne iné. Rorty dáva prednosť „osobnej negatívnej slobode“, pretože sa obáva, že verejné zaujatie, čo majú indivíduá robiť, môže im byť nakoniec násilne vnútené. Rorty privileguje „negatívnu slobodu“ pred každou pozitívnou koncepciou sebarealizácie, pretože si myslí, že by sme mali nechať ľudí samých sa pokúsiť realizovať ich súkromné vízie (s. 395). Ako uznáva aj Shusterman, filozofi dnes nemajú takú prominentnú verejnú úlohu akú mal Dewey - a v tomto je Rortyho postoj pravdivý vo vzťahu k spoločenskej realite, v ktorej žije.
Shusterman „berie späť“ svoju poznámku z Estetiky pragmatizmu, že „súkromné“ je vždy už nejako i „verejné“. To Rorty nikdy nepopieral a o takúto striktnú „pozitivistickú“ čistotu nikdy nestál. Ako upozorňuje teraz Shusterman, Rorty touto dištinkciou skôr chce poprieť, že by si sebarealizácia vyžadovala aktívnu participáciu na verejnom živote ako časť na celku (v tom je jeho postoj odlišný od Deweyho). Rorty sa tomuto bráni aj preto, že je to podľa neho zbytočné; zbytočné vo formulovaní nášho hľadania sebarealizácie v termínoch verejného hľadania pre zväčšenie demokracie a spoločného dobra, pretože „verejné“ sa tak zdá príliš abstraktné, vzdialené a nevyspytateľné, ktoré len ťažko môže dať bohatý a konkrétny obsah našim osobným životom (s. 402). Rorty argumentuje nasledovne: ak filozofia slúži týmto účelom priamo tým, že ponúka slovníky a príklady sebatvorby, prečo by mala slúžiť nepriamo tým, že sa bude starať o verejné prostriedky? Pre Rortyho dnes nebude viac užitočnejšie sa zaujímať o filozofiu ako o tú, ktorá zlepšuje verejné prostriedky, ale skôr ako o tú, ktorá môže poslúžiť našom súkromným účelom (s. 405).
Autor stále kritizuje Rortyho za to, že sa vzdal jednoty Ja (s. 399) a znova ukazuje, že Rortyho ideál sa stáva skôr ideálom postmodernej konzumnej spoločnosti a jeho fragmentárneho, zmäteného Ja, bažiaceho stále po iných a nových tovaroch (slovníkoch).
Shusterman dáva nakoniec Deweyho a Rortyho dokopy, teda ukazuje možný prienik medzi „verejným“ a „súkromným“. Medzi veľkou spoločnosťou (akými sú napr. štátne usporiadania) a súkromným indivíduom, Shusterman vidí malé komunity, ktoré sú dosť malé na to, aby boli reálnou komunitou so zmysluplnými interpersonálnymi vzťahmi a dosť veľké a mocné na to, aby spojili indivíduum so širokým sociálnym svetom, ako pravdivou arénou, ktorá obohatí jeho slobodu. Stelesnením tejto Shustermanovej vízie je univerzitná akademická komunita (s. 406). Tu sa odohrala ďalšia korekcia vo vzťahu k Estetike pragmatizmu, v ktorej Shusterman kritizoval Stanleyho Fisha a iných za to, že vo vzťahu k interpretácii literárneho diela elitársky absolutizujú rolu inštitúcií a akademického sveta. Ako je vidieť, Shusterman rovnako naposledy, hoci iným spôsobom, vyzdvihuje úlohu univerzity v dnešnom svete.
Richard Rorty v knihe Budovanie našej krajiny (1997) si všíma ako v posledných rokoch prispela „kultúrna ľavica“ (A Cultural Left) na univerzitách v Spojených štátoch k pestrosti a rozmanitosti nielen nových akademických disciplín, ale aj k zníženiu poníženia a brutality v spoločnosti. Akoby v odpovedi Shustermanovi Rorty presvedčivo tvrdí, že tieto zmeny nie sú výsledkom „programu“ alebo „teórie“ „kultúrnej ľavice“, ale skôr interpersonálnych vzťahov a teda toho, čo dokáže spraviť jedinec pre spoločnosť svojou vlastnou sebakultiváciou.
Presadzovanie svojich vlastných presvedčení a túžob, v používaní radikálnych teórií „ako to má byť“ alebo v používaní myšlienok filozofov na verejnosti, ktorí sa skôr hodia pre naše súkromné slovníky (Nietzsche, Heidegger, Foucault, Derrida) viedlo inú vetvu „kultúrnej ľavice“, ktorú Harold Bloom nazýva multikulturalizmus a ktorých Rorty identifikuje menami ako Paul de Man, Frederic Jameson alebo Richard Bernstein - že sa stali natoľko radikálnymi a militantnými, že v konečnom dôsledku ničili „inakosť“, o ktorú sa tak pôvodne usilovali.
Richard Shusterman dáva prednosť argumentu, kým Richard Rorty sa nám usiluje po celý čas rozprávať príbeh. Avšak ako sme videli, ani jedna cesta ako viesť dialóg sa nezaobíde bez korekcií „pôvodných“ tvrdení (Shusterman), alebo v premyslení „starších“ presvedčení a túžob vo vzťahu k aktuálnemu kontextu a úrovni myslenia, na ktorej sa práve nachádzam (Rorty). Príjemným dôsledkom toho je, že dialóg tak stále trvá...
Ak by mal intelektuál v Čechách siahnuť po súčasnej odbornej prekladovej literatúre na Slovensku, rozhodne by nemal opomenúť túto „prekladovú udalosť“. Pri príležitosti vydania slovenského prekladu Estetiky pragmatizmu sa Shusterman prihovára cestou niekoľkých poznámok o Mukařovskom i publiku v širšom, „česko-slovenskom“ kontexte.
pondelok, 21. februára 2005
Pokúsim sa v krátkosti predložiť niekoľko vybraných poznámok z mojej recepcie Estetiky pragmatizmu (org. 1992) Richarda Shustermana, ktoré sa týkajú interpretácie a Rortyho pragmatizmu. Myslím si, že rovnako dôležitými vo vzťahu k tejto knihe sú i iné dve rozsiahle Shustermanove štúdie: Logika interpretácie (1978) vo vzťahu k interpretácii a Pragmatizmus a liberalizmus medzi Deweym a Rortym (1994) vo vzťahu k Rortymu mysleniu.
Chcem tým ukázať, čo môže byť pre nás na Shustermanovom uvažovaní najužitočnejšie: a to schopnosť viesť dialóg a byť prostredníkom, neustrnúť dogmaticky na svojich presvedčeniach a túžbach, a snaha o korektnú argumentáciu a výklad.
V štúdii Logika interpretácie (The Philosophical Quarterly, 1978, Vol. 28, č. 113, s. 310-324) z ešte Shustermanovho „analytického obdobia“, autor, ako vystihla Zdeňka Kálnická v doslove knihy (a preto sa tejto štúdie dotknem len okrajovo) si zvolil prostú stratégiu, totiž, tak ako kritik interpretuje zmysel pôvodného literárneho diela, tak on, estetik bude rovnako interpretovať interpretácie týchto kritikov. Prostredníctvom tejto techniky nám Shusterman ukazuje nielen že je mnoho ciest ako interpretovať jeden a ten istý text, ale aj že tieto interpretačné modely, schémy sú vlastne rozličné druhy slovníkov. Tieto slovníky majú odlišný logický status svojich výrokov a to, či a) pracujú s pojmom pravdy a nepravdy; b) s pojmom správnosti a nesprávnosti alebo c) s pojmom úspešnosti a neúspešnosti interpretačného výroku.
Autor brilantne predvádza ako si rozličné interpretačné modely kladú iné otázky a zaujímajú sa o odlišné okruhy problémov sledujúc celkom iné ciele a teda paralelne môžu vedľa seba existovať interpretácie, ktoré budú očividne vždy v konflikte. Shusterman sa týmto prikláňa nepriamo k interpretačnému modelu sily. Estetik takto identifikuje a analyzuje rozličné interpretačné hry, ale ponecháva ich voľnému vzájomnému pôsobeniu v interpretačnej praxi, kde sa počíta s právom silnejšieho (s. 324), alebo ako píše Kálnická, život ukáže, ktorý model bude životaschopnejší.
V Estetike pragmatizmu Shusterman práve takto a možno inak (už ako pragmatista) analyzuje a identifikuje rovnako tri interpretačné stratégie vo vzťahu k pragmatizmu a to a) teóriu Knappa a Michaelsa; b) Rortyho „neautorské čítanie“ a c) „teóriu“ Stanlyho Fisha.
Tu sa preukazuje Shustermanova majstrovská schopnosť argumentovať a zároveň neostať ustrnulo pri svojich presvedčeniach, že tým by zmaril šancu k dialógu. Autorove analýzy ešte viacej zostrujú trecie plochy medzi spomínanými koncepciami a tak Shusterman môže prvým vyčítať a) interpretačnú konvergentnosť a homogénnosť vo vzťahu k preferovaní autorskej intencie, čo má za následok stratu pluralitného hľadiska; b) Rortymu vyčíta hmlisté rozdelenie na „súkromné“ a „verejné“ a neadekvátnosť jeho elitárskeho inovačného „súkromného čítania“, ktoré sa napokon samo popiera až samodeštruuje; a c) Fishovi vyčíta až prílišné sa spoliehanie a vyzdvihovanie úlohy inštitúcií a akademického sveta pri samotnom procese interpretácie, pričom upozorňuje na kontrolné mechanizmy, ktoré nás pri interpretácii determinujú.
Shusterman prichádza tak až na samé „dno interpretácie“, kde zdôrazňuje moment tela pri interpretovaní. Úvahu o interpretácii uzatvára vytvorením diferencie medzi chápaním a interpretáciou. Chápanie (nereflexívne, nekritické, nevedomé, neproblematické) zakladá a vedie interpretáciu, kým interpretácia (vedomé, zámerné myslenie vychádzajúce z identifikovania problému) rozširuje, potvrdzuje a opravuje chápanie.
Kým v štúdii Logika interpretácie, t.j. na prechode medzi analytickou filozofiou a pragmatizmom, si Shusterman všíma logický status výrokov vo výpovediach a teda sleduje „vnútorné“ „zákonitosti“ interpretácie, tak v knihe Estetika pragmatizmu, ovplyvnený W. Jamesom ale hlavne Deweym, sa zaujíma o rolu interpretácie v spoločnosti (častokrát zdôraznený sociálny aspekt), čo jednak potvrdzuje jeho záujem o „dialektickú“ dištinkciu chápanie vs. interpretácia, ktorú funkčne zapája do svojich čítaní textu T. S. Elliota Portrét dámy a rapového textu (!) skupiny Stetsasonic Slovný džez, v druhej časti knihy.
Shustermanova kritika Rortyho pragmatizmu sa v Estetike pragmatizmu dotýka predovšetkým Rortyho odmietnutia stabilného Ja a v jeho preferovaní meniacich sa a mnohopočetných subjektov alebo sebaopisov. Shusterman tak preukazuje, že rortyovský estetický život sebaobohacovania sa stáva nezmyselným. Bez súdržnosti a jednoty potom neexistuje nijaké zrozumiteľné Ja, ktoré by estetický ironik obohacoval alebo zdokonaľoval (s. 386). Shusterman podozrieva „liberálneho ironika“, že sa správa podobne ako konzument kapitalistickej spoločnosti: nadobudnúť stále viac a viac slovníkov je filozofickým doplnkom konzumentského hľadania maximalizácie spotreby.
Autor je podozrivý voči Rortyho diferencii „súkromného“ a „verejného“ slovníka, pretože aby existovalo „súkromné“ musí si požičiavať z „verejného“, a neskôr byť i „verejným“ pochopiteľné a zrozumiteľné, akceptovateľné - pretože chce byť verejne uznané (s. 397). Ideál súkromnej sebatvorby a túžba po individuálnej výnimočnosti je aj produktom tlakov spoločenskej sféry.
Shustermanova neskoršia kritika v štúdii Pragmatizmus a liberalizmus medzi Deweym a Rortym (Political Theory, 1994,Vol. 22, č. 3, s. 391-413) je v mnohom umiernenejšia. Autor obraňuje Rortyho a jeho poňatie deweyovského liberalizmu a pragmatizmu pred radikálnymi pragmatistami akými sú Thomas McCarthy a Richard Bernstein, pretože vidí, že Rortyho delenie na „súkromné“ a „verejné“ má zmysel, lebo postavenie filozofa v dobe Deweyho a v súčasnosti je radikálne iné. Rorty dáva prednosť „osobnej negatívnej slobode“, pretože sa obáva, že verejné zaujatie, čo majú indivíduá robiť, môže im byť nakoniec násilne vnútené. Rorty privileguje „negatívnu slobodu“ pred každou pozitívnou koncepciou sebarealizácie, pretože si myslí, že by sme mali nechať ľudí samých sa pokúsiť realizovať ich súkromné vízie (s. 395). Ako uznáva aj Shusterman, filozofi dnes nemajú takú prominentnú verejnú úlohu akú mal Dewey - a v tomto je Rortyho postoj pravdivý vo vzťahu k spoločenskej realite, v ktorej žije.
Shusterman „berie späť“ svoju poznámku z Estetiky pragmatizmu, že „súkromné“ je vždy už nejako i „verejné“. To Rorty nikdy nepopieral a o takúto striktnú „pozitivistickú“ čistotu nikdy nestál. Ako upozorňuje teraz Shusterman, Rorty touto dištinkciou skôr chce poprieť, že by si sebarealizácia vyžadovala aktívnu participáciu na verejnom živote ako časť na celku (v tom je jeho postoj odlišný od Deweyho). Rorty sa tomuto bráni aj preto, že je to podľa neho zbytočné; zbytočné vo formulovaní nášho hľadania sebarealizácie v termínoch verejného hľadania pre zväčšenie demokracie a spoločného dobra, pretože „verejné“ sa tak zdá príliš abstraktné, vzdialené a nevyspytateľné, ktoré len ťažko môže dať bohatý a konkrétny obsah našim osobným životom (s. 402). Rorty argumentuje nasledovne: ak filozofia slúži týmto účelom priamo tým, že ponúka slovníky a príklady sebatvorby, prečo by mala slúžiť nepriamo tým, že sa bude starať o verejné prostriedky? Pre Rortyho dnes nebude viac užitočnejšie sa zaujímať o filozofiu ako o tú, ktorá zlepšuje verejné prostriedky, ale skôr ako o tú, ktorá môže poslúžiť našom súkromným účelom (s. 405).
Autor stále kritizuje Rortyho za to, že sa vzdal jednoty Ja (s. 399) a znova ukazuje, že Rortyho ideál sa stáva skôr ideálom postmodernej konzumnej spoločnosti a jeho fragmentárneho, zmäteného Ja, bažiaceho stále po iných a nových tovaroch (slovníkoch).
Shusterman dáva nakoniec Deweyho a Rortyho dokopy, teda ukazuje možný prienik medzi „verejným“ a „súkromným“. Medzi veľkou spoločnosťou (akými sú napr. štátne usporiadania) a súkromným indivíduom, Shusterman vidí malé komunity, ktoré sú dosť malé na to, aby boli reálnou komunitou so zmysluplnými interpersonálnymi vzťahmi a dosť veľké a mocné na to, aby spojili indivíduum so širokým sociálnym svetom, ako pravdivou arénou, ktorá obohatí jeho slobodu. Stelesnením tejto Shustermanovej vízie je univerzitná akademická komunita (s. 406). Tu sa odohrala ďalšia korekcia vo vzťahu k Estetike pragmatizmu, v ktorej Shusterman kritizoval Stanleyho Fisha a iných za to, že vo vzťahu k interpretácii literárneho diela elitársky absolutizujú rolu inštitúcií a akademického sveta. Ako je vidieť, Shusterman rovnako naposledy, hoci iným spôsobom, vyzdvihuje úlohu univerzity v dnešnom svete.
Richard Rorty v knihe Budovanie našej krajiny (1997) si všíma ako v posledných rokoch prispela „kultúrna ľavica“ (A Cultural Left) na univerzitách v Spojených štátoch k pestrosti a rozmanitosti nielen nových akademických disciplín, ale aj k zníženiu poníženia a brutality v spoločnosti. Akoby v odpovedi Shustermanovi Rorty presvedčivo tvrdí, že tieto zmeny nie sú výsledkom „programu“ alebo „teórie“ „kultúrnej ľavice“, ale skôr interpersonálnych vzťahov a teda toho, čo dokáže spraviť jedinec pre spoločnosť svojou vlastnou sebakultiváciou.
Presadzovanie svojich vlastných presvedčení a túžob, v používaní radikálnych teórií „ako to má byť“ alebo v používaní myšlienok filozofov na verejnosti, ktorí sa skôr hodia pre naše súkromné slovníky (Nietzsche, Heidegger, Foucault, Derrida) viedlo inú vetvu „kultúrnej ľavice“, ktorú Harold Bloom nazýva multikulturalizmus a ktorých Rorty identifikuje menami ako Paul de Man, Frederic Jameson alebo Richard Bernstein - že sa stali natoľko radikálnymi a militantnými, že v konečnom dôsledku ničili „inakosť“, o ktorú sa tak pôvodne usilovali.
Richard Shusterman dáva prednosť argumentu, kým Richard Rorty sa nám usiluje po celý čas rozprávať príbeh. Avšak ako sme videli, ani jedna cesta ako viesť dialóg sa nezaobíde bez korekcií „pôvodných“ tvrdení (Shusterman), alebo v premyslení „starších“ presvedčení a túžob vo vzťahu k aktuálnemu kontextu a úrovni myslenia, na ktorej sa práve nachádzam (Rorty). Príjemným dôsledkom toho je, že dialóg tak stále trvá...
Ak by mal intelektuál v Čechách siahnuť po súčasnej odbornej prekladovej literatúre na Slovensku, rozhodne by nemal opomenúť túto „prekladovú udalosť“. Pri príležitosti vydania slovenského prekladu Estetiky pragmatizmu sa Shusterman prihovára cestou niekoľkých poznámok o Mukařovskom i publiku v širšom, „česko-slovenskom“ kontexte.
pondelok, 21. februára 2005
Komentáre
Zverejnenie komentára