Preskočiť na hlavný obsah

Odporúčaný príspevok

The Lone Ranger (2013) | Filmové skice

Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya.  Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové  príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...

Kapitalizmus ako metafyzika

Ľavicoví intelektuáli mali v minulosti pri kritike buržoázie s ňou aj dostatok skúseností, pretože viacerí z nej práve vyšli (napr. M. Foucault). Ostáva otázkou, na čo sa nám hodí ich ľavicová kritika kapitalizmu dnes, o ktorom takmer “nič” “nevedia”, pretože nemajú s ním priamu skúsenosť, len tú sprostredkovanú. Nezdá sa mi dvakrát úprimné mať ľavicové názory a zároveň po celý čas byť previazaný pupočnou šnúrou so štátom (univerzita, ústav, ministerstvo), teda jeho peniazmi, teda vyzbieranými daňami.

Existuje diametrálny rozdiel medzi kvalitou života, aktom práce a jej efektom, medzi pracovníkom v štátnej inštitúcii a súkromnej firme. Pracovník súkromnej firmy, korporácie, je len položkou excellovej tabuľky a jej sumárom pri položkách ako “výdavok”, “obrat” alebo “zisk”.

Jeho život v kapitalizme sa scvrkáva na zarábanie peňazí a splácaní hypotéky: trávime väčšinu času v práci, aby sme potom cestou domov nakúpili, najedli sa, pozreli TV a išli spať, aby sme "odpočatí" odznova začali ďalší deň “boja o život”. Boj o život s úvodzovkami alebo bez, znamená, že si svoju prácu natoľko uchováme, nakoľko budeme efektívni, nakoľko v účtovných zložkách finančného riaditeľa budeme figurovať ako kladná položka. Nebudem tu rozvíjať ako je na tom pracovník štátnej správy, na to tu nie je priestor, chcem len podotknúť, že jeho sa podobné veci nemusia tak existenciálne dotýkať.

Na čo sa tu chcem pýtať, je, ako môže človek, zajatý v tejto banalite života, tvoriť hodnotu pre svoj život, keďže je zrejmé, že kapitalizmus netvorí trvalé hodnoty, tvorí hodnoty len pre tento “kvartál” alebo “fiškálny rok”.

Nebudeme sa túto otázku pýtať ľavicového intelektuála z univerzity, pretože ten naozaj nemá tú ohromnú kapacitu predstavivosti a teda netuší, ako v kapitalizme funguje sofistikovaný mechanizmus korupcie, a teda ako si veľké korporácie tvoria budget na korupciu a sieť “nezávislých” prostredníkov a ako štát túto korupciu prirodzene očakáva.

Poznajú teóriu a vedia hodiny o kapitalizme “filozofovať”, ale nemajú zdrvujúcu osobnú skúsenosť, ako sa ničí rôznorodosť a to tvorbou kartelových dohôd, a aj preto, že pracovník štátnej správy, ktorý má dozerať nad tvorbou kartelov, je desaťkrát pomalší a stokrát menej flexibilný, ako tí, čo tieto kartely tvoria. Zatiaľ čo pracovník štátnej správy zalieva kvety, obchodník na Wall Streete s napudrovaným nosom rozbieha ďalší špekulatívny “business” len preto, že ho nik nezastaví, lebo skrátka môže.

A je to aj preto, že korporácie výrazným spôsobom už presiahli archaický útvar zvaný štát a dosadzujú doň svojich “zástupcov”, ktorí hlasujú za “ich” zákony. Kapitalizmus netvorí trvalé hodnoty: korporácie neinvestujú, naopak, radšej ideu alebo menšiu firmu kúpia, a tomu hovoria “investícia”. Invencia, talent a idea sú ubyté korporátnymi štandardmi, “dobrý” pracovník, je priemerne mysliaci pracovník, ktorý sa dá “formovať” podľa korporátnych pravidiel, dá sa jednoducho ždímať a poháňať dopredu.

Ak aj boli Marxove filozofické závery utopické a nereálne, nedá sa mu uprieť, že na kapitalizme vystihol, čo je v ňom hlboko zakódované a to, ako veľmi ponižuje človeka a jeho dôstojnosť - a to je reálne a veľmi skutočné. Nie však ako v minulosti, ale vo veľmi jasnom svetle a v čistosti, právne absolútne "nepriestrelné" (nik nemá lepších právnikov ako váš zamestnávateľ), korporácia svojim internými predpismi, regulami a zákonmi ponižuje svojich pracovníkov, čoho výsledkom je minimálne pocit frustrácie. A takto vnútorne zdevastovaných ľudí stretávame na uliciach, bez viery v seba, ako vypláchnuté mátohy, muži si znovu potvrdzuju svoju "mužskosť" doma na manželkách...

Neobstojí argument, že kapitalizmus tvoria ľudia a teda na nich by sa mala upriamiť pozornosť. Práve naopak, mechanizmus kapitalizmu otvára možnosti a príležitosti, kde sa stáva človek človeku vlkom a teda vytvára novú morálku, ktorá takéto správanie ospravedlňuje a schvaľuje. Nie, baránkov tu niet. Ako ukázal Paul Thomas Anderson v There Will Be Blood (2007) náboženstvo tu ide ruka v ruke s manipuláciou potvrdzujúc novú morálku kapitalizmu.

Kvartál čo kvartál, rok čo rok, je prah pre obrat a zisk neustále (umelo) zvyšovaný, lifecycle jedného produktu sa kráti už na rok, ba menej (nový model auta alebo mobilného telefónu), s minimálnou mierou invencie, s maximálnou mierou marketingu, poháňaný speedom produkcie, je čosi, ako produkt na celý život dnes nemysliteľné.

Jedinú možnú pozíciu skadiaľ možno “kritizovať” kapitalizmus, je len pozícia z jeho stredu a teda byť jeho aktívnym účastníkom. Kritika z periférie, z okraja a ešte pritom z bezpečného bunkra štátnych dotácii a grantov sa javí len ako nezmyselné tľachanie. Z prítmia univerzitného kabinetu, v kaviarni pri koňaku alebo pod lampou, všetka kritika kapitalizmu sa javí ako jalová, pretože sa pokúša uchopiť všeobecný pojem, čosi tak efemérne a prchavé, že je až na smiech každý pokus o jeho rozbitie.

Kapitalizmus je ako metafyzika, nemožno nebyť jeho súčasťou, je to západný produkt. Priznať si, že žijeme jeho rytmom a v jeho kolobehu, je úctivý krok a dobrý začiatok. Ďalší krok, ktorý musíme spraviť, aby sme si odpovedali na vyššie položenú otázku, je, že kapitalizmus nebudeme kritizovať, ale budeme mu afirmatívne pritakávať: ak už sme s ním nerozlučne spätý, musíme zvýšiť svoje nároky naň a to aktívnou voľbou, pri všetkom, čo robíme.

Pred metafyzickou túžbou uchopiť kapitalizmus, kritizovať ho a prípadne ho napraviť, kladiem rortyovský dôraz na jednotlivca a jeho aktívnu sebatvorbu. Nenechať sa ani znechutiť ani tým, že tu každé slovo, pojem alebo veta, boli použité ako marketingový slogan.

Voliť AKO budem cestovať a ČÍM, KDE budem nakupovať a ČO, a predovšetkým s KÝM, AKO a KDE budem tráviť voľný čas, aktívne rozhodovať o každom úkone a premýšľať aký to ma súvis s mojou osobnosťou a s tým, čo chcem dosiahnuť. Nekonečný kolobeh života, šedý stereotyp, ktorý nás núti kapitalizmus žiť, môže byť prekonaný našou aktívnou voľbou, ktorá sa stáva hodnotou.

Kraków, 11. 04. 2012 

pošli na vybrali.sme.sk

PS:

I'm ahead, I'm a man
I'm the first mammal to wear pants, yeah
I'm at peace with my lust
I can kill 'cause in god I trust, yeah
It's evolution, baby

I'm at peace, I'm the man
Buying stocks on the day of the crash, yeah
On the loose, I'm a truck
All the rolling hills, I'll flatten them out, yeah
It's herd behavior, uh huh
It's evolution, baby

Admire me, admire my home
Admire my son, he's my clone
Yeah yeah, yeah yeah
This land is mine, this land is free
I'll do what I want but irresponsibly
It's evolution, baby

I'm a thief, I'm a liar
There's my church, I sing in the choir:
Hal-le-lu-jah
Hal-le-lu-jah

Admire me, admire my home
Admire my son, admire my clones
Cause we know, appetite for a nightly feast
Those ignorant Indians got nothing on me
Nothin', why?
Because, it's evolution, baby!

I am ahead, I am advanced
I am the first mammal to make plans, yeah
I crawled the Earth, but now I'm higher
2010, watch it go to fire
It's evolution, baby
It's evolution, baby
Do the evolution!
Come on
C'mon, c'mon!


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

The Lone Ranger (2013) | Filmové skice

Osamelý jazdec (r. Gore Verbinski, 2013) WARNING!!! ACHTUNG!!! Text obsahuje spoilery!!! Píše sa rok 1855, v Cambridge a v Illinois prichádza na svet John R. Hughes. Zatiaľ ešte o tom nevie, ale stane sa texaským rangerom, a to až takým dobrým, že po svojej smrti bude členom Siene slávy texaských rangerov. V roku 1915 vychádza kniha Zana Greya The Lone Star Ranger , ktorá sa hneď stane hitom. Autor knihu venuje postave, ktorá ho inšpirovala, a nie je ňou nikto iný ako John R. Hughes. Rok 1933 v tomto texte nie je náhodný: na vlnách detroitského rádia WXYZ sa prvýkrát objavuje príbeh texaského rangera, ktorého scenáristi sa inšpirovali knihou Zana Greya.  Rozhlasová relácia sa stane takou populárnou, že knižný trh zaplavujú komiksy a vreckové  príbehy o Divokom západe a o texaskom rangerovi. Na pomedzí rokov 1949 – 1957 sa vysiela televízny seriál, ktorého hlavným predstaviteľom je Clayton Moore. V roku 1947, stíhaný samotou a chorobami, umiera z vlastnej vô...

František Švantner | Život bez konca

Rozprávanie bez konca  Román Františka Švantnera Život bez konca je v tom najlepšom slova zmysle obrovskou príležitosťou pre ľudské bytosti1 a zároveň priestorom, spolu s Milanom Kunderom povedané, kde nik z účastnených postáv nevlastní pravdu, ale každý, akokoľvek, má právo na porozumenie. V Živote bez konca sa tým stávajú z ľudských bytostí krajne individualizované postavy z nezameniteľnou tvárou, gestami a pohľadom na svet. To všetko je nám po celý čas prerozprávané prostredníctvom rozprávačskej tretej osoby, pričom výsledný efekt je, že čitateľ sa nakoniec vzdáva „hodnotiť“ jednotlivé postavy a ich skutky. Zdá sa to až nepravdepodobné, keď si spomenieme napríklad na Dickensov Ponurý dom, kde cez rozprávača v tretej osobe (neskôr v prvej osobe) získavame panorámu charakterových typov postáv, odtienených i „hodnotovo“. Život bez konca je predovšetkým epickým dielom: povedané spolu s Oskárom Čepanom , vo všeobecnosti je témou románu (rovnako ako pri Červenom víne) z...

Čitateľský denník | Hrušovský | Pompiliova Madonna

HRUŠOVSKÝ, J. (1923) Pompiliova Madonna. Novely , Bratislava: Nákladom slovenského kníhkupectva, 124 strán. Pompiliova Madonna (s. 3-22) postavy: beznohý starý Pompilio; otec Bernardo; naničhodník Antonio; m iesto: Taliansko, chrám Santa Maria Maggiore v Esquiline; dej: Pompilio vysedáva vo svojom vozíku celých päťdesiat rokov pred chrámom bohorodičky, pretože ho otec Bernardo nechce pustiť dnu sa modliť, lebo je špinavý a zapácha; Veľmi často sa stávalo, že sa u neho zastavili i beadeckermi a fotografickými aparátmi vystrojení cuddzinci, hádajúc v ňom pravý typ lazzaroneho. Skutočne, Pompilio bol skvostným reprezentantom svojej kasty, tak preslávenej v cestopisnej i krásnej literatúre. Hlava tizianovského starca: orlí nos, mäkká biela brada, bohatými prúdmi splývajúca na odhalené prsá, dôstojné, až aristokratické črty v bronzovej tvári... Koľko vrodeného, neuvedomelého granseňorstva v sedemdesiatročnom žobráko...

Rozhovor s Michalom Hvoreckým

Rozhovor vyšiel pôvodne v časopise ROMBOID. Odkiaľ pochádza vaša rodina a kam siaha jej história?  Rodina z maminej strany pochádzala z Levoče. Predkovia sa volali Kirchmayer a Castella, patrili k spišským Nemcom, no vraj tam prišli okľukou cez rumunské Sedmohradsko. Môj starý otec Štefan Kirchmayer bol ešte dvojjazyčný a aj vďaka nemu bola nemčina v rodine bežná a udržala sa, napriek zákazom v stalinských rokoch. Rodina z otcovej strany žila v Bytči a jej okolí a naše priezvisko je vraj pôvodne poľské. Celkom tomu verím, lebo sa tam bežne vyskytuje dodnes, zatiaľ čo u nás len vzácne. Keď žil pradedo, bežné bolo vysťahovalectvo, bol to aj prípad našej rodiny. Máme veľa príbuzných roztrúsených po celých USA. Naša rodina je asi typický stredoeurópsky mix, ale slovenský živel prevážil. Boli to katolíci, ale s tým Kirchmayerom to bolo veľmi zvláštne. Mnohí ho označovali za žida, aj veľmi hanlivo, a s týmto antisemitizmom som bol konfrontovaný aj ja, keď som bol ako dieťa s ním. Bol...

K. R. Popper | Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia

O štýle (vo filozofii) Hneď na začiatok musím povedať, že kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia od rakúskeho novopozitivistu K.R. Poppera je „mimoriadne“ zaujímavá a „čítavá“, avšak..... To pofidérne „avšak“ by malo znamenať, že mi nepôjde v tomto texte o popis Popperovej knihy. Naopak, chcem poukázať na problémy s ktorými som sa stretol pri čítaní Otvorenej spoločnosti, na problémy s ktorými sa potýka Popper, na problémy samotného textu, a napokon na problém v ktorom uviazol sám Popper. Tento text nič nedaruje Popperovi, tak ako on nič nedaroval svojím „hrdinom“ v dvojzväzkovom príbehu, tento text bude cynický, arogantný, hnusný, pretože len tak bude môcť ukázať, ako Popper zneužíva filozofiu pre svoje ciele a ako si paradoxne protirečí. Nie že by nebolo v dejinách filozofie dostatok dogmatikov, ktorí si pomocou filozofického pera riešili svoje osobné problémy, ale Popper to najskôr otvorene priznáva: „Systematické analýze historicismu jde o jakousi vědeckost. Této knize ...