Lineárnosť

Jednou z paradigiem, ktorá vládne Západnému svetu, je lineárnosť. Alebo viac hovorovo povedané, to ako vnímame život okolo seba, teda ako vedome ale viac podvedome štrukturujeme každodenné rituály, ako hovoríme príbeh o sebe alebo iných, ako chápeme realitu okolo seba, je lineárnosť nástroj, ktorý nám pomáha „vyznať sa“ a „chápať“ každú udalosť, ktorá sa nám pripletie do cesty a v konečnom dôsledku prijať ju „za svoju“.

Po detstve nasleduje mladosť, potom stredný vek a staroba. Po detskej škôlke, nasleduje prípravka, základná škola, stredná škola, možno vysoká škola, práca a dôchodok. Po raňajkách ide desiata a obed, olovrant a večera. Po prvej kapitole nasleduje druhá, potom tretia, atď. Encyklopédia sa začína písmenom A a končí niekde pri písmene Z.

Akékoľvek vybočenie z linearity a s ňou spojenej kauzality má za následok vybočenie z rámca a zo stereotypu a teda pohodlia, na ktoré sme si zvykli. Sme konftontovaní zo silnejúcim pocitom chaosu, neporiadku a neporozumenia vecí, ktoré sa zrazu objavujú v inom svetle. A to všetko má za následok aj silnejúci pocit frustrácie, či zlyhania.

Ak ste sa niekedy pokúsli čítať Joycovho Odysea alebo knihu Tisíc plošín od dvojice filozofov Deleuze/Guattari, tak potom presne viete, čo mám na mysli. Lineárnosť je neviditeľná a samozrejmá, jej opak má za následok jej zviditeľnenie a stáva sa predlohou pre film (The Curious Case of Benjamin Button, 2008).

Čo je však v tejto chvíli dôležitejšie a prečo práve tu a teraz spomínam lineárnosť: to ona ovláda naše životy, vytrhnúť sa z jej područia stojí veľa námahy. V Západnej kultúre sme naučení, že to, čo sme si vysnívali ako zamestnanie na strednej škole, a ďalej pokračovali na univerzite, musíme robiť celý život. Akékoľvek vybočenie je brané ako zlyhanie.

Lineárnosť neberie do úvahy kontext. Kontext je sumou všetkých vecí ako sú priatelia, naše záujmy (film, hudba, literatúra), náš vek a skúsenosť a naša ctižiadosť. Kontext sa mení vzhľadom na strednú školu, univerzitu, jedno alebo druhé zamestnanie.

Mnohí ľudia, ktorí pracujú v jednom zamestnaní celý život sú frustrovaní, lebo pominuli kontext. Zamestnanie, ktoré si vyberali pred 30 rokmi nekorešponduje s ich terajšími túžbami a záujmami. A nemajú dostatok odvahy vybočiť z rámca, pretože ich život je už príliš prepletený všakovakými nitkami.

Približne 10 rokov som sa profesionálne venoval literatúre. Od mojej 20tky do mojej 30tky bola literatúra celým svetom, celým životom. To, že dnes nepokračujem v akademickej kariére nepovažujem za zlyhanie. Porozumel som tomu tak, že v danom období (kontexte) to bola jediná vec, ktorá ma robila šťastným, bola najdôležitejšou perspektívou, ktorú som chcel robiť čo najlepšie. Spätne moje rozhodnutie môžem interpretovať tak, že som porozumel, že nikdy literárnu kritiku nebudem robiť najlepšie, pretože okrem tvrdej práce je tu potrebné aj prirodzené nadanie. Iste, je to pravda, ale pravdivejší možno bude iný fakt a to, že v 30tke som pocítil túžbu usadiť sa a založiť si rodinu a zrazu, ten celý svet, ktorý som vnímal cez literatúru, sa jednoducho rozplynul.

Pritakávači metafyziky a teda lineárnosti majú tiež v obľube konzistentnosť. Sú to nesmierne hlúpi ľudia, ignorujúci kontext. Vaše názory na otca sú a budú predsa vždy iné, iné v čase puberty, iné v čase vašho vysokoškolského štúdia a iné v čase, keď budete sám vychovávať vlastného syna. Vaše názory budú nekonzistentné, akoby boli vždy od iného človeka.

Tak ako čítame knihy samozrejme od prvek kapitoly po poslednú, rovnako (až príliš) samozrejme žijeme v systéme, ktorý nám podsúva hotové modely a stereotypy. Vo svojom živote som sa stretol s mnohými krásnymi, kreatívnymi a inšpirujúcimi ľuďmi, ktorí „nepríjímajú“, ale „vytvárajú“ a „vyberajú“ udalosti vzhľadom na svoju životnú situáciu. Sú to nesmierne slobodní ľudia. Veľmi im závidím.

(K napísaniu tohto textu ma v poslednom čase inšpirovali kniha Kena Robinsona Out Of Our Minds a jeho prednášky na TEDe.)

Kraków, 21.05.2012