Čitateľský denník | Bakoš | Avantgarda 38

BAKOŠ, M. (1969) Avantgarda 38. Štúdie, články, eseje. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 291 strán.

Umelecká avantgarda na Slovensku a hnutie A38 (Milukáš Bakoš)

(pôvodne: napísané v auguste 1964. Text z katalógu výstavy Avantgarda 38)

Tieto zásahy orgánov Slovenského štátu nadobudli charakter policajných a cenzúrnych represálií (zastavenie činnosti Vedeckej syntézy r. 1940, zákaz literárneho časopisu Nové slovo roku 1941, kampaň proti výstave Mudrocha a Kostku roku 1941, cenzúrovanie ľudovej rozprávky Slncový kôň, štúdie Jána Mukařovského Dialektické rozpory v modernom umení roku 1941, konfiškácia Teórie literatúry roku 1942, aféra s knižničnou anketou Národných novín roku 1942, hneď potom zákaz písať v tlači nadrealistických publikáciách). s. 37

Nástup básnického nadrealizmu (Milukáš Bakoš)

(pôvodne: Slovenské pohľady, 75, 1959, s. 263-283)

K prvému kolektívnemu vystúpeniu nadrealistických básnikov pred bratislavským obecenstvom došlo v súmračný zimný večer posledného februárového dňa 1939, keď sa už v tiesnivých pomeroch druhej republiky ujali moci na Slovensku temné sily klérofašistického ľudáctva. s. 49

Ideová koncepcia Večera nadrealistickej poézie, ktorý sa konal v plno navštívenej prednáškovej sieni bratislavského Obchodného grémia 28. februára 1939, bola vyjadrená heslo „S Jankom Kráľom za novú poéziu“, umiestneným na čelnej stene miestnosti. (...)

Dominantou inscenácie bola šibenica, umiestnená v proscéniu pred dlhým stolom prikrytým čiernou látkou, za ktorým sedeli všetci aktívny účastníci večera, básnici, prednášatelia a recitátori. Pod touto šibenicou, ktorá pútala na seba farebné svetelné kužele reflektorov, vystriedali sa pri prednese svojich čísel všetci prednášajúci. Tým bola názorne vyjadrená ideová os večera, symbolický spájajúca heslo a montáž z básni Janka Kráľa, ktorá odznela po vstupnom čísle programu, s básnickým odkazom a životnými osudmi básnika, ktorý sa „odvážil hovoriť slová, ktoré zazvučia po dovovom hluku a ktoré sa začnú mohutne ozývať v tom, keď všetci básnici stratili sa z tribún a zabudli nájsť slová...“, ako to o chvíľu formuloval Michal Považan vo svojej prednáške. s. 50-51

V dennej tlači k verejnému vystúpeniu nadrealistov zaujal stanovisko Andrej Plávka v článku Pokazená propagácia nadrealizmu (Národnie noviny 70, č. 52, z 3. III 1939), v ktorej ho napadol pre „zlú organizáciu“, „nevhodný a priam školský patetický prednes“ niektorých recitátorov, pre prejav Jána Mudrocha a prehrešenia proti slovenčine v prednesených veršoch. Súčasne však Plávka prijal so sympatiami ukážky z tvorby nadrealistických básnikov. s. 61-62

Takúto príťažlivosť mal nadrealizmus aj pre Jána Kostru, Kazimíra Bezeka, Pavla G. Hlbinu a iných, nehovoriac o Pavlovi Horovovi a vlastných príslušníkoch početnej nadrealistickej skupiny, ktorí realizovali tieto tvorivé možnosti v nasledujúcich rokoch (v rokoch 1036-1949 vyšlo 48 zbierok nadrealistických básní od 14 autorov a 4 zborníky poézie a umenia). s. 62

pozri – Rudolf Fábry: Surrealizmus a kresťanstvo?, Slovenské smery II, 1934/35, s. 271.

Hoci prvé verejné vystúpenie slovenských nadrealistických básnikov nebolo zaznamenané priamo na stránkach oficiálnej ľudáckej tlače, ich básnická aktivita pre svoj protikonvenčný charakter, a najmä pre známu svetonáhľadovú a politickú orientáciu väčšiny členov nadrealistickej skupiny, ktorá sa zreteľne prejavila aj na tomto večere, nemohla byť a ani nebola ľahostajná klérofašistickému režimu. Spomedzi jeho ideológou najsústavnejšie vystupoval proti nadrealizmu mladý, agresívny ľudácky kritik J. K. Šmálov. s. 65

Za zachovanie kontinuity moderného umenia

(Manifest socialistického humanizmu 1948) – komentár Mikuláša Bakoša k vzniku

(manifest vyšiel pôvodne: Umenie v novej spoločnosti, Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 5, s. 19-34 – aj s dovtedy nezverejnenými prejavmi slovenských umelcov, ktoré predniesli na manifestačnom večere v Bratislave 8. apríla 1948)

- pozri: Mikuláš Bakoš: Po desiatich rokoch, Slovenské pohľady, 74, 1958, č. 4, s. 370-382.

manifest publikovaný v Pohľadoch: Východiskom nového umenia nemôže byť neumelcký a netvorivý akademizmus, ktorý bol a je buržoáznou degeneráciou umenia [V pôvodnom koncepte manifestu stojí: Nazdávame sa, že za takéto východisko vonkoncom nemôže slúžiť bezduchý a netvorivý filisterský akademizmus, aj keď sa označuje za „realizmus“, keďže bol a je buržoáznou degeneráciou umenia (Citujeme tu aj v ďalšom zo zachovaného rukopisu). s. 120] Naproti tomu skutočnou oporou pre novú tvorbu bude bohatá tradícia ľudového umenia, ako aj trvalé výdobytky umenia, ktoré vznikli v dôsledku vzbury proti konvenciám rozkladajúcej sa kapitalistickej spoločnosti (Nastrácajúc z očú naše spoločné ciele, budeme skúšať viaceré z možných ciest k novému umeniu, ako to vyplýva z dnešnej situácie v našom umení.) (Pritom však nezabúdame na skutočnosť, že každý človek nie je od prírody disponovaný k tomu, aby sa mohol stať spôsobilým adekvátne vnímať výtvory umenia) Ľudovodemokratická spoločnosť umožní podstatne rozšíriť okruh spotrebiteľov umenia v širokých ľudových vrstvách. Vyplynie to z pozdvihnutia existenčnej a vzdelanostnej úrovne všetkých pracujúcich a najmä zo zlepšenej výchovy umeleckého vkusu (So záujmom si vypočujeme aj každú kritiku z laických radov, ak nebude prejavom takej nekultúrnosti umeniu nepriateľskej demagógie a zlomyseľnej zaujatosti, s akou vystupovali spravidla fašisti, vyhlasujúci za „zvrhlé umenie“ každý slobodný a nekonvenčný umelecký prejav a znižujúci demagogicky umeleckú tvorbu na úroveň braku, aby takto mohli lepšie pôsobiť na kultúrne nevyspelé davy.

Nemôže byť rozpor medzi zákonitosťami spoločenského a umeleckého vývinu. Nazdávame sa, že naše umelecké úsilie bude sa stretávať so stále väčšou dôverou, porozumením a podporou spoločnosti a jej politických reprezentantov.)

Tento manifest bol kolektívnym dielom skupiny spisovateľov a kritikov, ktorí ho spoločne pripravovali. Jeho formulácie sú výsledkom niekoľkých diskusií, na ktorých sa zúčastnili: Mikuláš Bakoš, Jaroslav Dubnický, Michal Chorváth, Alexander Matuška, Michal Poavažan a Dominik Tatarka a ktorí sa ľahko zhodli na spoločnom politickom aj estetickom stanovisku. Autormi textu sú: vtedajší výtvarný kritik a historik umenia J. Dubnický, ktorý spísal jeho prvý hrubý koncept, a M. Chorváth, ktorý ho potom upravil a doplnil. Drobné štylistické opravy v tomto texte urobil A. Matuška a konečnú redakciu textu (miestami spresnil a celkove skrátil) som urobil ja.

Manifest socialistického humanizmu uverejnil aj denník Pravda (č. 84, z 11. IV. 1948). s. 117

Nepublikovaný rozhovor (Odpovede M. Bakoša na otázky J. E. Bora z roku 1944)

(pôvodne: Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 12, s. 91-94)

Keď sme kedysi, na začiatku svojich univerzitných štúdií, rozhliadali po fakulte, nápadné bolo, ako málo príťažlivo pôsobila na nás renomovaná, tradičná literárna história. Medzi učiteľmi našli sa rozliční ľudia, rozličné pracovné a duchovné typy. Jedno, čo ich poväčšine spájalo – a to ako na bratislavskej tak i pražskej fakulte – bola netvorivosť ich vedy, ktorá nás zarážala i na prednáškach. Nech to bolo nezáživné čítanie nekonečných excerpt alebo diktáty či vzletné rečnícke výstupy, alebo esejisticky kvetnaté meditácie. Už vtedy sa nám zdalo, že skutočná veda sa správa inakšie, že to musí byť tvorba, koncentrované myslenie a tvorivý čin. s. 150

Áno a Nie¹

sú úvodné slová tohto zborníka, ktorý je – ak chcete – zborníkom avantgardy. Je príznačné, že doteraz nebolo u nás snáh vyslovene svojím programom antitradičných. Taký zmysel má i tento zborník: odmieta všetko, čo je v slovenskej kultúrnej tradícii reakčného. Sme proti kultúrnej reakcii, proti fašizmu, ktorý je zotročením ducha – v tom je naše rozhodné „nie“ – a sme za pokrok a máme kladný pomer k tomu, čo bolo pokrokové v tradícii slovenskej – v tom je naše „áno“.

Ak v modernom umení a najmä v poézii je najnápadnejšie vyzdvihnutá iracionálnosť umeleckej tvorby a v otázkach sociálnych a politických sa stáva jedine prípustným stanovisko prísne racionálne – je to iba výrazom postupujúceho myšlienkového vývinu a diferencovania myšlienkových funkcií. Takto sa celkom prirodzene prejavuje postupné diferencovanie funkcií v modernom živote. Dnes má každý životný fakt tendenciu vystupovať v svojej špecifite. Ak sú dnes vysoko vyvinuté možnosti vecného poznávania (vedecké poznanie, technické prostriedky), je celkom prirodzené, že umenie vyzdvihuje svoju špecifickú stránku ako osobitnú formu poznania. Iracionalita moderného umenia má svoje odôvodnenie v celom vývine modernej spoločnosti a prísna racionalita vo vede a v otázkach politických a sociálnych nie je nič iné ako základ kultúry a princíp sociálneho pokroku. Takýto zmysel má náš zborník, ktorý sme zostavili v najlepšej vôli podchytiť a dať možnosť publicity pre antitradičné a nové snahy v súčasnej slovenskej tvorbe (pokiaľ takéto snahy odôvodňuje situácia v poézii) a poukázať na potrebu kritického stanoviska ako k dedičstvu slovenskej kultúrnej tradície, tak najmä otvorene i k súčasným antikultúrnym a spiatočníckym snahám a prúdom v kultúrnej tvorbe.

Ak dnes ešte nie je celkom preskúmané a jasné, čo v slovenskom duchovnom vývine bolo kladné a čo nie, jednako je isté, že slovenská prítomnosť bude vedieť zrevidovať a postaviť sa otvorene proti tomu, čo je dnes spiatočníctvom a organizovaným tmárstvom, ktoré hrozí podkopať základy európskej kultúry.

Tento zborník poézie a teoretických článkov je príspevkom a stanoviskom k tomu

V Bratislave v lete 1938 Bakoš a Šimončič

s. 181-182

Sen a skutočnosť. Sborník poézie a umenia, Bratislava: Universum, 77 strán.

• Zredigoval Michal Považan (1940)
• 600 kusov
• Bez sprievodného úvodného textu

Vo dne a v noci. Sborník poézie a umenia, Bratislava: Skarabeus a FKM, 152 strán.

• Zredigoval Michal Považan (1941)
• 600 kusov
• Sprievodný úvodný text: Prečo je krása kŕčovitá od Štefana Žáryho a Michala Považana (s. 42)

Pozdrav. Almanach poézie, Bratislava: Skarabeus, 100 strán.

• zredigovali Michal Považan a Vladimír Reisel (jeseň 1942)
• Obálka a úprava Ján Mudroch
• 1000 kusov
• Michal Považan: Vývinové zaradenie nadrealistickej poézie: Predovšetkým osvetlíme vzťah nadrealistickej poézie k poézii romantickej. (...) V čom vidíme príbuznosť nadrealistickej poézie s romantickou poéziou? Podobne ako v romantizme silno sa pociťovala znakovosť básnického slova, rovnako je tomu aj v nadrealizme. V nadrealistickej poézii znakovosť básnického tvaru sa ešte väčšmi vyostrila. Medzi typické zosilnenia znakovosti básnického slova rátame izoláciu tvárneho prostriedku bez ohľadu na kontext, v ktorom sa tento tvárny prostriedok vyskytne. V romantickej poézii (rátame sem i romantickú prózu a drámu) smerujú jednotlivé slovné označenia k významovému osamostatňovaniu. (...) V romantizme prestup z „realistického“ milieu do „fantastického“ nie je odôvodňovaný nijakou vnútornou logikou, ale naopak podobný postup patrí medzi predné kompozičné triky romantického básnika. (...) Polytematičnosť nadrealistickej poézie je ďalším vývinovým krokom na ceste od motivickej neviazanosti romantickej poézie. (...) Žiada sa, aby sa slovo pociťovalo ako slovo, a nie ako zástupca pomenovaného predmetu, alebo ako prejav citovej stránky indivídua. Z toho vyplývajú i ďalšie závery o skladbe, význame i vnútornej a vonkajšej forme umeleckých diel, ktoré nie sú už iba interpretáciou skutočnosti, ale zbavením sa prostého poukazovania na skutočnosť dostávajú svoju vlastnú váhu a hodnotu. (...) Následkom toho, že predmet nesplýva so znakom, vzniká bezprostrednejšie povedomie reality (...) Historická vývinová spojitosť nadrealizmu s romantizmom je rázu noetického, naproti tomu spojitosť nadrealizmu so symbolizmom a impresionizmom týka sa len využitkovania istých básnických prostriedkov, a nie celkového umeleckého zamerania, a vôbec už nie postoja básnika k realite. s. 85
• Ján Rak a Štefan Žáry: Umelec a dielo: Byť básnikom! Je to tak prirodzené v mladosti osemnástich rokov – ako je to výnimočné s rokmi dospelého mužstva. Byť básnikom! Rodí sa v každom v rokoch mladosti. Kto však mu zachová život a navždy urobí z neho svojho spolupútnika, naplní jeden z najpodivuhodnejších spôsobov vtelenia ducha večnej tvorivosti, a súčasne s najvzácnejších: zrodenie umelca. Umelec, maliar, či sochár, je tou magickou harfou, na strunách ktorej mnohotvárny život vyludzuje buď svoje pochmúrne, smutné a zúfalé tóny, alebo svoje jarné, rozjasané slnečné trilky, svoje žeravé, ako výheň rozpálené ozveny, svoje nekonečné, nostalgické, do prekliatej diaľky unikajúce farebné piesne. Ako pochmúrny kvet v tmavej bahnitej krajine nezadržateľne sa prediera k bledému, zelenavému svetlu, k čistejšiemu životnému priestoru, a ďalej k svojmu čiernemu alebo oslepujúcemu jasu, tak i umelec, bičovaný škorpiónom života, bolesťou, osudom, dobou, a vášňami, ide za bludičkou čierneho šťastia a necháva rozkvitať svoje rany, svoje sinavé údery, svoje prebodnutia zákernou alebo krásnou dýkou, svoje krvácajúce návraty a dáva im potom, keď prebehly celou jeho dušou ako roztavená ruda, definitívne čarovným štetcom alebo dlátom pravý tvar. s. 68
• Umelec podstúpi pre krásu všetko. Vzdá sa hoci i ľudí, keď je to treba k dokonalému dielu. Umelec vylučuje z krajiny človeka, ba skôr pohyb ľudského stroja, aby uchvátil z prírody ten okamih absolútneho pokoja, mieru, tak vo farbe a obsahu, ktoré dávajú krajine ráz nepoškvrnenej úprimnosti. s. 70
• Ján Rak: Zázračné proti tajomnému: Vo všetkých smeroch, ktoré v dejinách literatúry povedaly svoje veľké slovo, vidíme vždy viac složiek, ktoré určitým spôsobom obohatili básnickú reč a vývin poézie posunuly dopredu. Najhlavnejšie z nich sú nové vnímanie a nové vyjadrovacie možnosti. Koniec devätnásteho storočia, „fin de sciécle“, je zamračenou dobou samotárskych stroskotancov života, ktorí túžiac po sblížení s ľuďmi, po troche nehy a akejsi lásky, súčasne opúšťali spoloťnosť, nenašli nikdy silu k nej sa priblížiť a utekali pred každodenným životom (Hlaváček). Presvedčenie básnikov, že súčasná doba je dusná, neznesiteľná a malicherná, viedla ich k úplnej životnej apatii. Výrazom tejto poézie sú potom stavy plné únavy zo života, nostalgie po smrti, stavy, ktoré hrozia pocitom hriechu a neresti, ktoré niekedy nútia človeka v jeho zúfalstve, aby sa obracal o pomoc k Satanovi (Przybyszevski) alebo aby hľadal záchranu v umení antickej či stredovekej kultúry (Karísek, Garborg, Huysmans). K pesimizmu zachraňovali sa ojedinelý básnici návratom k viere, mysticizmu a novému idealistickému svetonázoru (Verlain, Březina, Karásek, Krasko, Roy). Kýmsymbolizmus vytvára svoje súmračné kvety, impresionizmus učí novému chápaniu a novej forme ako v poézii, tak v maliarstve. s. 63-64

Prečo nerozumiete modernej poézii (Vladimír Reisel)

(pôvodne: Slovenské smery V, 1937/38, s. 51-54)

A teraz prichádzame k našemu vlastnému problému: aký je pomer medzi tvorcom a vnímateľom umenia, špeciálnejšie poézie? (...)

Pomer tvorcu-básnika a vnímateľa bol pomer učiteľa a žiaka. Básnik vysvetľoval, rozvádzal myšlienku a v medziach formy dochádzal k určitým logickým záverom, obyčajne tendenčným. (...)

Moderná poézia, tá, ktorej korene tkvejú hlboko v preromantickej epoche, u „prekliatych básnikov“ baudelairovského rodu a moderná poézia od impresionizmu až k surrealizmu zmenila principiálne nielen poéziu a jej poňatie, ale i pomer tvorcu k percipovateľovi výtvoru. Všimnime si, že používam slovo percipovateľ, čoho príčinu osvetlím. Lebo ide o tom, že čitateľ minulosti výtvor nerecipoval, ale najlepšie povedané, interpretoval, vyberal si z neho myšlienkové závery, ktoré v ňom dominovali, nechal sa ovplyvniť tendenčnými prvkami. s. 184

Dedičstvo impresionizmu, subjektívna citovosť, hoci na úkor logiky, prešla do celej modernej poézie. Všetky povojnové avantgardné literárne izmy, od futurizmu až po surrealizmus, neopustili toto stanovisko. A čitateľstvo dosiaľ nemal kto naučiť priblížiť sa k modernej poézii, chápať ju, alebo presnejšie, vnímať. Lebo dnešná poézia sa chápať nedá, aspoň nie rozumove. Morenú poéziu treba percipovať, opakujem percipovať, vnímať a nie rozumieť jej. s. 185

Nechcite a nesnažte sa v modernej poézii hľadať logické závery, alebo myšlienkové periódy. Vnímajte poéziu. Nechajte sa unášať podvedomými záchvevmi duše, vychádzajúcimi z najhlbšieho subjektu, otvorte všetky zmysly a traste sa spolu s básnikom. Jeho harfa, je vaša harfa. Je to nástroj , ktorý vyludzuje zvuky vesmíru. Tie sa nedajú zachytiť mozgom. Tie zvuky treba uchopiť celou bytosťou, treba sa nechať unášať akordom zvukov, tôní a svetiel, treba sa položiť na šumiacu rieku času, ktorou je každá báseň, a plávať hneď vedľa básnika, s rukou na srdci a na rozbúrenej tepne života. (...) Básne už oslňujú, uvedomte si to. Moderné básne sú oslepujúce blesky. Blesky šialené, ale aj mámivé! (...)

Poézia sa zrodí, verím pevne v novú skutočnosť! s. 185-186

List priateľovi básnikovi (Rudolf Fábry)

(pôvodne: príloha k básnickej zbierke Vladimíra Reisela Vidím všetky dni a noci, Trnava 1939)

Neviažeme svoje básne na žiadnu udalosť, na žiadne konkrétum tejto doby, neuväzujeme kanárika ku skale. Akonáhle skala padne do vody, kanárik sa utopí. Neuväzujeme k básni príťaže, ale ani neplávame v neutrálnych polohách. Akokoľvek reagujeme na vonkajší svet, reagujeme vždy ako členovia určitého celku, zostávajúc členmi spoločnosti, v ktorej žijeme. Preto i naša poézia je podfarbená týmito okolnosťami. Niet básne vo vzduchu. Plačeme s plačúcimi, radujeme sa s radujúcimi. Lenže nás plač sa neviaže na úmrtie alebo nešťastie. Náš plač zostane plačom, i keby mŕtvy ožil. Toto je cena nášho plaču, toto je cena našej radosti. s. 188

Ľudia dobrej vôle a kamaráti (Ján Mudroch)

(pôvodne: Príhovor Jána Mudrocha Slovo maliara básnikom na Večere nadrealistickej poézie v Bratislave 28. II. 1939)

Dnešná umelecká mládež, ktorá je avantgardou pre našu veľkú budúcnosť, musí držať statočne a tvrde svoju umeleckú pravdu i keby sa musela vzdať prchavého potlesku. Áno, potrebujeme pretavenie v ohnivej peci skutočnosti dneška.

Zdôrazňujem znovu, neustále aktivitu tvorcov, nedoprajme si odpočinku, chcel by som pracovať ako ťažné hovädo, morený hladom a smädom ducha. Nechceme dnes už náhražku ani predpísanú diétu, sme zdraví a hladní. Nebudeme rozmnožovať materiál a kopírovať, ale stvárňovať, tvoriť novú skutočnosť. s. 192

Ako vzniká moderná báseň (Vladimír Reisel)

(pôvodne: Elán IX, 1938/39, č. 9-10)

Takto som ukázal, ako moderná báseň leží celou svojou základňou v objektívnej skutočnosti. Je teda nesprávna mienka, že by moderná poézia znamenala odklon od skutočnosti a uchýlenie sa k čírej imaginácii. Imaginácia píše do vetra nové slová, ktoré oslňujú. A človek taký, aký je, na jasných lúčinách sa skvie v žiari svojho odhaleného života, kde subjekt už nepracuje s myšlienkami, ale s nevedomými hnutiami a tieto hnutia sú tie, ktoré riadia krok tých, ktorí sa dali na cestu za jediným cieľom, preniknúť k najväčším hĺbkam reality. s. 196

Nová poézia a verejnosť (Vladimír Reisel)

(pôvodne: Stať bola pôvodne napísaná pre 1. číslo II. ročníka časopisu Nové slovo. Po jeho zastavení vyšla na letáku Poézia nového videnia (I), ktorý bol prílohou ku knihe Júliusa Lenku V nás a mimo nás, Bratislava, 10. júna 1941)

Už neraz sa nám dostala zo strany kritiky výčitka, že nová poézia, pod ktorej zástavy sa hlásime, nemá ohľad na čitateľa, že je presubjektivizovaná, nikdy vraj nedosiahne širšieho publika, ktoré by jej rozumelo a vedelo by ju vnímať. Kameňom úrazu je práve v tom, že literárny percipovateľ bol navyknutý poézii rozumieť a nie ju vnímať. s. 198

Za cenu nášho hlasu, ktorého sa kŕčovite držíme, stojíme osamotení a veríme, že sa nájdu oči, ktoré chcú vidieť, že sa nájdu uši, ktoré chcú načúvať. Nemôžeme zradiť poéziu, ktorá je pre nás všetkým. Nemôžeme zradiť tú, ktorá zostáva pri nás verná ako pes. Nechceme hovoriť k „niekoľkým vyvoleným“, chceme hovoriť ku všetkým. Ale dajte možnosť, všetkým, aby nás mohli počúvať. s. 200

O kŕčovitej kráse (Štefan Žáry)

(pôvodne: Elán XII, 1941/42, č. 2)

„Krása bude kŕčovitá, alebo vôbec nebude“, povedal francúzsky básnik André Breton a toto memento sme si vyryli na štít, keď sme sa odhodlali písať slovenským slovom novú poéziu, ktorá u nás stále ešte ležala zatarasená nánosmi šablón a jalovou burinou. s. 201

No musí jestvovať aj krása iná, ktorej ramená nás bez rozdielu zauzlia mocne ako hrozitánsky had, tak, že sa trasieme, zmietame v kŕčoch, že sa trasieme znepokojení akousi vnútornou eróziou, vlnobitím, zemetrasením a pociťujeme niečo nevysvetliteľného, čo sa nedá vyjadriť, čo „zhmotní“ len básnik, či už básnik slova, či štetca, či hliny a či tónov. Toto je krása „kŕčovitá“. s. 201

- Jan Mukařovský: Studie z estetiky, 1966, s. 250-251

„... avantgarda před poslední válkou bylo vlastně umění tvořené umělci pro umělce, básniky pro malíře, hudebníky atd. i navzájem malíři pro básniky, hudebníky atď. Umění po celou tuto dobu přímo žíznilo po tom, aby mělo co říci všem; důkazem toho bylo revoluční politické a sociální přesvědčení většiny opravdu vynikajících umělců. Dnes je chvíle, kdy tato nepřirozená situace umění je neodvratně skočena. Umění chce vstoupit v podobně intenzívní styk se společností, jaký byl za všech velkých období jeho rozkvětu.“

1 Áno a nie. Sborník 1938. Úvod k zborníku toho istého názvu, ktorý vyšiel v júli 1938 ako odtlačok zo Slovenských smerov umeleckých a kritických V, 1937/1938, č. 6-8 (teda trojčíslo).

Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 14.06.2012)