Čitateľský denník | Gráf | Cesta za snom

GRÁF, Š. (1942) Cesta za snom. Román, Bratislava: Nakladateľstvo Čas, 296 strán.

    Ráno zvonček strieľal pichľavými nábojmi do závoja spánku, trhal ho, rozbíjal, až rozprášil množstvo šedivých perličiek, z ktorých je stkaný ranný spánok ako záves nad vchodom do večerného baru. (Bar sa volá Secesion, je vrazený do suterénu ťažkého domu ako pivnica a teraz ráno je jeho vchod zadebnený mrežami ako prístup do pevnostnej kazematy. Za vchodom, dnu, sa lenivo povaľuje bezočivá tma a odbehnuté ticho. Dámy z neho kdesi ustato a zhnuseno zaspávajú - - ). s. 7 – úvodný odsek románu

    Ak Ľudo a Ali zostanú niekedy v súmraku v obchode sami, prikrčia sa na minútu do kúta za bočným pultom, kde v zime býva i nízka liata piecka, a shovárajú sa tichou, zasnenou rečou, kým nepríde zákazník a neprinúti ich zažať svetlo.

    Duma príde na Ľuda vše i vo dne; chodí a sníva, v duši mu zvučí akási struna, úryvok melódie, ktorý pamäť kdesi strhla do svojej siete, bzučí ako zlatá včela, odletí zasa brnkne, vráti sa a cvendží po celý deň, ako by odpočítaval dukáty. s. 14-15

    Ľudo cíti, vie, že Anka na nich hľadí. Niekedy sa i skrúti a zachytí jej pevný pohľad. Anka nesklopí zrak, keď sa im pohľady stretnú; nerobí to, ani to vari nevie urobiť. Má pohľad priamy a neúchylný; treba sa vedieť riadne prizrieť tomu, čo má človek urobiť, i tomu, čo skúma, čoho by sa mu žiadalo, chcelo, vravia Ankine zraky. Ak sa nepozrieš, ako treba, nič neurobíš, nepoznáš, nezískaš. s. 95

    Reč na dedine je stručná a jadrná. Jediné slovo často obsahuje v sebe pozdrav, otázku, odpoveď na predvídanú otázku, prejav súhlasu-nesúhlasu, sympatie-antipatie, protest, pozdrav na rozlúčku. (...)

    Ale rozumieť rozumie tejto kondenzovanej reči zasa iba dedinský človek. Človek rovnakých duševných, myšlienkových pochodov, ktorý má rovnaké trápenie, rovnaké starosti. Všetko nevypovedané alebo naznačené týmto jedným slovom nájde v sebe. Jeho myšlienky doplnia nevyvravené vety, i pauzy, na ktoré je sedliacka reč bohatá a nimi hojne zvýraznená.  s. 97

Komentár M. H.:

• postavy: Karol Machács (šéf); Ľudo, volajú ho Lajo (starší učeň); Ali (mladší učeň); Laco (šéfov syn, mladší od Ľuda); Erža (Lacova sestra); Terka (slúžka v šéfovom dome a obchode); Dory (šéfova nevydatá sestra); Julo (šéfov švagor, jeho ženy brat);
• Ľudo nemá v láske svoj prísneho otca, vyhýba sa mu (s. 15); má talent na viac ako byť len učňom, no otec chcel, aby čím skôr zarábal (s. 26); priezvisko Skala – jeho otec je tesár (s. 27) – napätie medzi otcom a synom veľmi podobné ako u Barča v Železných  rukách – aj tu chce otec určovať osud syna, aby zarábal a nechápe jeho lásku ku knihám, k štúdiu;
• Terka sa vydá, i napriek tomu, že možno ľúbi Ľuda (a má dieťa a nie je jasné, či vlastne nie je Ľudove, s. 85); miesto nej nastúpi Katka; Ľudo sa vyučí na učňa, po večeroch chodieva do večernej školy; napokon neodolá a jeden večer skončí v náprotivnom bare, v izbe prostitútky, ale nevyspí sa s ňou, ale šéf na to príde a dáva mu výpoveď, aj keď sám, ako povedala prostitútka, sa jej núkal;
•  Ľudo sa vracia domov, ale nie do rodnému domu, kde mu otec zakázal, ale k starej mame; tu na poli spoznáva Anku (s. 94), s ktorou nič;
• otec sa zraní pri tesárskej práci; Ľudo odchádza do mesta znova, zarábať aj na rodičov, pracuje vo fabrike ako natierač a diaľkovo študuje na gymnáziu;
• potom pracuje v redakcii akéhosi Almanachu nášho školstva; tu redaktor Sladky pekne krásne žiada od Ľuda, aby písal články, ktoré potom budú signované významnými úradníkmi a ľuďmi;
• redaktor je podvodník; Ľudo sa dostane do sporu so zákonom, keď nevpustí exekútora do redakcie; ten podá naňho žalobu, čo Ľudovi prekáža uchádzať sa v ďalšom zamestnaní; napokon dostane štátnu službu, aj mi kniha vyjde (s. 190): „Ale, keď sa nabaží, nasýti pohľadu na knihy, na svoju knihu, začne zasa myslieť na to, čo je za , ňou. Čo ju napĺňa, čo ju drží, na čom stojí a čo vyplýva preňho i pre iných z jej existencie. Uvedomuje si, že kniha je iba vonkajšou formou sveta vnútorného, sveta z nás, v nás, že je výpusťou, ktorá tvorí kontakt medzi prúdom-životom a jemným citlivým prístrojom, ktorý je v človeku. Medzi životom, nadneseným, očisteným a prehriatym silou ducha a človekom, ktorého i život tvorí i sám tvorí život a reguľuje ho myšlienkou - , s. 191;
• Ľudo sa na pošte zoznámi s dievčaťom; s prekvapením zistí, že je to Eržika Macháčová, tá Eržika z obchodu; pri prechode z vykania na tykanie premenúva Eržku na Betku (s. 217);
• Ľuda balí šéfova manželka (s. 228) – odoláva; je zaľúbený do Betky;
• vyhrá štátnu cenu za svoju druhú knihu, román (s. 258); zasnubuje sa s Betkou (s. 274); kúpia si čln, pri jednej plavbe po Dunaji Betka pri skoku do vody sa utopí (s. 289); Ľudo skoro spácha samovraždu (s. 294) ale: „Pracuj. A vtedy ťa nezabije ani nepriazeň mocných tohto sveta, ani závisť ctibažníkov, ani hlúposť sprostých. Zlomiť ťa môže iba osud, Prozreteľnosť, keď príde tvoj čas. Dovtedy: snívaj, trímaj myšlienku a pracuj – ! Práca, v ktorej je hľadanie pravdy a hľadanie krásna, ťa oslobodí. Pracuj. Možno, podarí sa ti vykonať i čosi veľkého. Keď skončíš, budeš môcť spokojne odísť, vzdialiť sa ticho, vzletieť, vzniesť sa, splynúť s vesmírom -, s. 296;   

Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 17.06.2012)