Čitateľský denník | Hronský | Chlieb

HRONSKÝ, J. C. (1931) Chlieb, Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 505 strán.

Postavy: Metodej Chlebko; jeho žena Anča Chlebková; jeho syn Ondrej Chlebko; Mariša – Metodova milenka, s ňou má ešte dvoch synov, Jana a nepodareného Joža „červeného železničiara“; Katra Chlebkovie – Metodova matka, hovorilo sa, že pobehlica (s. 11); Žofia Karásková – pôrodná babica a starala sa o Metoda, veľmi múdra stará žena, ktorá radila a predpovedala; tetka Gembovie-Jancuľa – krstná mať Metodova, ktorá mu opatrovala targošovský majetok, ktorý zdedil a stal sa bohatým (s. 14); Anča Ondruška; jej muž Jano (ktorý bol v Austrálii a ktorého zadržiavali v Nemecku ako blázna); Katrena Ondruška – jej matka; Helena – ich slúžka; Peter od mlyna – najskôr Anči Ondrušky milenec, neskôr si zobral dcéru horára za ženu; Gregor – Metodov sluha na statku, ktorý si neskôr zoberie Helenu, slúžku od Ondrušky; slepý Tomáš – žobrák, ktorého Metodej ako decko vodil po žobraní; Amerikán – Metodov nepriznaný brat, ktorého spoznal podľa preťatého čela, keď ho v mladosti zbil ako aj svojho otca – v románe ho chcel podviesť s kanárikmi (s. 24, s. 143, s. 412) ; Ulina Urvancka; Paulína Hudcovie – Ondrejova Chlebkova žena; Gega – bača, ktorý nevedomky dokaličí Medoda, ktorý príde o nohu;

Kompozícia: román sa skladá z troch dielov: 1. Nové ráno a nová rosa; 2. Poludnie a chlieb; 3. Súmrak na brázde.

Žltá tvár: ako vosk – má ju Karásková, ktorá si v deň svojej smrti, predpovedá, že zomrie (s. 61); aj Katrena Ondrušovie, keď je strápená (s. 171); aj Metodej, na sklonku smrti je žltý.

Čo je chlieb: Keď Urvanec príde domov ešte chudobnejší ako odchádzal, Urvancka hovorí o chlebe – chlieb je starosť, majetok, zárobok (s. 324); Gregor vraví Helene, že „už majú chlieb“, t.j. že ich Chlebko prichýli a môžu sa vziať a začať spolu žiť – chlieb je istota, základ, začiatok do nového cyklu (s. 339); „kosiť chlieb“ (s. 365); „rúbať tvrdý chlieb“ (s. 392); chlieb je práca (s. 161) alebo Ako aj bude, ak nebude ani vo svete chleba? (s. 223).

Viac sena – viac chleba, viac života.

Menej sena – tak chleba iba kúsok, iba života ťažkého dosť.

A bez sena?

Bez sena nemožno si predstaviť život vôbec, s. 361.

Hronského „filozofia zeme a chleba“:

Zem a človek je borba.

Napokon pomôžu človeku neznáme sily a človek zvíťazí: bude zúfalý kopať a nariekať, keď mu bude kapať i posledná hruda zpod nôh.

Stroj je kus človeka a kus zeme.

Stroj je bieda človeka a zeme.

Složka, ktorá hneď nie je složkou, len čo zlyháva v nej či zem, či človek.

Hlina je vždy nekompromisná a človek je podlý.

Mnohí sú podliakmi ľudstva, zrádzajú ho, hladkajú hrudu.

Alebo mnohí sú strojmi: neutrálnym pásmom, kde blato a človek naoko podávajú si ruky a vyjednávajú znova o prímerie, čo nepríde nikdy.

Ľahko ich poznať: radi majú ráno, ako rada ho má i hruda.

Vstávajú včas.

Na deň dívajú sa celkom obyčajne, prijímajú ho takým, aký je. Vodu vidia iba vodou, bez farby, bez chladu a tepla; vedia, že vŕba je naničhodná a že človek umrie.

Bacúšsky farár vstáva včas, s. 212.

motív zeme je spojený s motívom chleba: Zem a chlieb majú svoje zákony. Zákony zeme a chleba nedajú sa hnúť, s. 502.

Alebo: Zem sama je zákon a plné ruky majú zelenej zeme, tak jednako spravedliví ľudia sú všetci. Iného zákona tu netreba, s. 381.

Oproti pravidlám zeme a chleba stojí poprevratový chaos a rýchly život: Nakazení sú všetci rovnako: treba brať, dnes brať všetko, a nestarať sa, čo sa zajtra zaplatí. Také sú časy; veľa bolo zmien, naučili sa na ne, teraz v každom zajtrajšku čakajú novotu, nechcú sa držať nijakého vžitého pravidla, ani svojho rozumu si neveria, ako by zajtrajšok mal byť takým dňom, keď sa bude ináč žiť, ináč myslieť, súdiť, ináč brať a ináč dávať. Celý svet je taký. Celý svet je taký, s. 346.

Motív zeme spojený s motívom chleba – „večný Bacúch vs. efemérny svet“ – sa vyhraňuje voči technike, fabrike: Azda jednak je tu Boh najbližšie, odpúšťa pokúšanie zato, lebo tu sú ľudia, čo za dočasné čosi pokladajú celý svet, iba Bacúch je večný. Čo len priechodne chodia do cudzích fabrík a baní, čo s hnusom ohmatávajú stroje a nechcú mať zlato, iba – hlinu. Trochu zeme opravdivej, mokrej, teplej, mäkkej – svojej. Iba toľko, čo urodí na peceň, z ktorého možno si kúsok odkrojiť každý deň, s. 248.

Situácia po vojne a po prevrate sa reflektuje cez:

vojnu:

Tí, čo včera strieľali do brucha, do nepriateľských briez a bralísk, dnes našli si iné zamestnanie: sú stolári, advokáti, remeselníci, merajú múku, rubriky vypĺňajú a hrozia prstom zlým deťom. Tí, čo bodákmi zabíjali, kradli vodu a hodinky polomŕtvym, dnes orú, kreslia plány, do fabriky chodia, básne píšu, ofukujú si polievku, keď je horúca a veľmi zdvorile núkajú sa predo dvermi, kto má vojsť prvý.

Pravdaže... všetci zabudli, celý svet zabudol, čo bolo, s. 40-41.

poprevratovú politiku:

Bacúšania akosi v posledné roky vycítili, že už všetci boli pri kormidle, čo v Bacúchu rečňovali, a Bacúch ostal len Bacúchom. Na posledných shromaždeniach nebolo už nikoho. Dnes nebolo to shromaždenie – iba slnca trochu, nedeľa, postávania trochu pred chalupami, s. 256.

Hospodársku krízu (1926-1931): s. 223; - Niet roboty, nikde jej niet, - tvrdili chlapi. – Neviem, čo bude, ak podochodia aj ostatní. Doláre sa prepadly, ani tam ich niet. Ledva sme na cestu posháňali. Doma nás nečakajú... Tam prišlo to razom – tak..., s. 419.

Chlebko a jeho dva životy – medzi rodinou v Bacúchu a rodinou milenky Mariši: Metodej Chlebko až v túto chvíľu si upovedomil, že život utekal pred ním cez celé desiatky rokov na dvoje rozkálaný, sám chytal sa raz jedného raz druhého, a že ani jeden nebol celý, opravdivý, tak v duši často ostávala prázdnota, čo poplašene dunela a nedala sa zaplniť ničím. Dve rozkálené polovice nedaly sa spojiť, s. 151-152.

Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 17.06.2012)