O potrebe každodennej starostlivosti o telo pravidelným športovaním alebo pojednanie o nástrahách a nebezpečenstvách nadmernej sedavej práce a stresu

Le Chiffre: Wow. You've taken good care of your body. Such... a waste.
(Casino Royale, 2006)

Ak chcete napísať niečo originálne, nie je lepší recept, ako písať o banalitách, ktoré každý považuje za samozrejmé, ale pritom každý ich prehliada. Tak som minule písal o tom, že ak chcete mať niečo zo štúdia literatúry, musíte si nájsť čas na intenzívne čítanie a interpretovanie. No banalita. Ale nik to na univerzite nerobí. Ako poznamenáva Ken Robinson, zatiaľ čo matematici, fyzici alebo chemici robia pokusy a vytvárajú niečo nové, študenti literatúry sa učia a memorujú dejiny literatúry, sotva kto píše vlastné veci, interpretuje alebo číta pôvodu literatúru, sotva kto vás za to pochváli alebo uzná za hodnotnú aktivitu. Univerzita v tomto zmysle je cvokhauz. Robíte veci, ktoré vás ničomu nenaučia a ktoré okamžite zabudnete, vyjdete do sveta s kopu nepotrebného náradia, o ktoré nik nestojí. Obráťme list.

Ak je človek konfrontovaný s udalosťou smrti mladého človeka z dôvodu vyčerpania organizmu, uvedomí si nielen to, aký je náš svet krehký a letmým lusknutím prstov je všetkému koniec, proste tma, ale tiež si uvedomí ďalšiu banalitu, a totiž, ako veľmi je v našej spoločnosti, v kultúre Západu telo tak podceňované a doslova vymazané z každodennej starostlivosti.

Starosť o telo, o ktoré tak dbali starovekí Gréci, sa niekde sledom dejín stratila a to kresťanským preferovaním „duše“ a osvietenským dôrazom na „rozum““. Z toho všetkého, - ak sa pokúšate niekde zamestnať, vo firme alebo v korporácii, každého zaujíma jediné: časť vášho tela od krku smerom nahor. Ako toľkokrát opakuje Ken Robinson, telo sa stalo transparentným (priehľadným) prostriedkom transportu vašej dôležitej hlavy, „pokladnice s diamantmi“. Moderné firmy a korporácie dbajú s takou intenzitou o efektívnej „hospodárenie“ s „ľudskými zdrojmi“, že za horizontom práce a nachádza len práca a nadčasy. Systém, v ktorom žijeme, takzvaný kapitalizmus, vás núti myslieť tak, že sa máte radovať, že nejakú prácu vôbec máte a ak už ju máte musíte si ju udržať nadprácou.

Nemáme čas na nič, len na prácu. Ako píše Miroslav Marcelli, ešte na bežeckom páse sme schopní vybavovať rôzne pracovné telefonáty. Niečo ako záhaľku si sami vnútorne zakazujeme, je naším zlým svedomím, že „nič užitočné nerobíme“ a ak si ju doprajeme, je luxusným tovarom, je ako miska krémovej zmrzliny so šľahačkou, ktorú si doprajeme s vedomím, že „hrešíme“.
Ba čo viac, telo samotné je naším zlým svedomím, príčinou frustrácie a zahanbenia, každý deň pred zrkadlom sme konfrontovaní so skutočnosťou, že naše telo nespĺňa štandardy najnovšej módy, respektíve, že nemá „adekvátne“ proporcie, že sa nepodobá vyretušovaným telám z billboardov, reklám, že naša tvár a účes je na hony vzdialená celebritám Hollywoodu.

Starosť o telo sme samovoľne prenechali tým „úspešným“ a „bohatým“, ktorí majú „dostatok času“, respektíve tým, ktorých telo je súčasťou profesie (showbusiness). Masa čoraz viac spriemerňujúcej sa a štandardizujúcej sa „strednej vrstvy“ dobrovoľne zaujala pozíciu diváka a obdivovateľa, kŕmiac sa coca-colou a chipsami, akoby sa starosť o telo ich netýkala, akoby to bola privilegovaná aktivita „mediálnych polobohov“.

K masovému podceňovaniu tela prispieva aj intelektuálne pohŕdanie telom. Videli ste niekedy univerzitného učiteľa literatúry alebo filozofie s „vybudovaným telom“? Ak áno, napíšte mi :) Zvyčajne sa na ľudí, ktorí sa starajú o svoje telo a je to aj vidieť, pozeráme z intelektuálnej výšky ako na tých, ktorí nemajú „čo robiť“, akoby „nemali dôležitejšiu prácu“. Zvyčajne ak nám televízia a internet ukazuje niekoho s krásnym telom, tak skutočne nevie povedať jednu súvislú vetu a skutočne ak niekto vie dobre boxovať a má svaly a PhD k tomu, tak je to jedine len Kličko, ako príklad výnimky z priemeru. 

Držíme sa zubami nechtami stereotypov, obklopujeme sa nimi a veríme im. Žijeme v metafyzickej dualite, buď jedno alebo druhé, myseľ alebo telo, pridala by sa to poriadna dávka dekonštrukcie!

Obráťme list druhýkrát a povedzme si, prečo je dôležité starať sa o telo a začleniť jeho starostlivosť do nášho každodenného programu, asi podobne ako si umývame zuby.

Predovšetkým – podobne ako Neo si až v „skutočnom svete“ uvedomil cez Morphea: myseľ bez tela nemôže existovať. Telo je podmienkou možnosti mysle. V ľudskej reči povedané, tak ako sa budete fyzicky cítiť, v takej kondícii bude aj vaše mentálne nastavenie. Nájdite si pre vás optimálny šport, upravujte ho pravidelne, odmenou pre vás budú endorfíny a výrazná zmena vášho pohľadu na svet a vášho usituovania v ňom. Skutočne je jedna hodina denne tak málo a pritom dá tak veľa. Ak beháte každý deň hodinu, tak je to povedzme 10 kilometrov, aj napriek nesmiernemu vyčerpaniu nakoniec dostanete pocit zadosťučinenia, eufórie a spokojnosti, ktorý sa stane pre vás drogou. Vždy to bude ťažké, aj po niekoľkých rokoch to bude vždy drina, ako priznáva Haruki Murakami.

Musíte si nájsť minimálne jednu hodinu denne na starostlivosť o vaše telo. Neexistuje výhovorka, že nemáte čas, alebo že máte veľa práce. Môže sa stať, že ak zanedbáte vaše telo, nebudete mať čas vôbec a nebude žiadna práca, skrátka nebudete, len tak – lusknutím prstov.

Argument, že starostlivosť o telo je „stratou času“, pretože skôr či neskôr aj tak zomrieme, možno nazvať alibizmom, prostoduchým hlúpym fatalizmom. Nemusím snáď pripomínať, že pravidelnou starostlivosťou o telo si zvyšujete kondíciu a teda si zvyšujete nároky na telo, ktoré je tak lepšie pripravené na každodennú pracovnú záťaž, vďaka telesnej kondícii ostávate dlhšie „mysľou vo fokuse“. Áno, zaiste, skôr či neskôr zomrieme, je však veľký rozdiel, či našu starobu prežijeme sústavným chodením po lekároch a dlhotrvajúcim rozpadom organizmu, alebo či sa vďaka pravidelnému športu budeme tešiť relatívnemu zdraviu.

Aby sme si rozumeli: to, čo tu opisujem, nie je rozdiel ako "nezdravo" a "nešportovo" žili naši rodičia a ako my prirodzene začleňujeme šport do každodennej starostlivosti o telo. Nie. Chcem vás upozorniť na to, že presklenné posilovne v nákupných centrách sú len klamnou predstavou o nás samých, ktorá sa týka len mizivého percenta ľudí v strednom veku, alebo aj "strednej vrstvy". Moji rovesníci sú tak posadnutí prácou a kariérou, že práca sa stala pre nich mierou všetkých vecí, kde starostlivosť o vlastné telo sa stala prebytočným luxusom. Sú prekvapení, že majú nejaké telo, všimnú si ho až vtedy, keď - pre nich z nevysvetliteľných príčin - už v relatívne mladom veku, tak po tridsiatke, prestáva fungovať...

 V zabehanom kolotoči kapitalizmu, ktorý určuje konzumný a návykový rytmus denného stereotypu, ktorý je návykový tým, že od nás nevyžaduje, aby sme volili, ale ponúka nám všeobecné dostupné recepty zotrvačnosti, znamená pre mňa starosť o telo aktívnu voľbu, že som vzal možnosti tohto „systému“ za slovo a doviedol ich na hranu toho, čo nám sľubuje. Je mojim činorodým prejavom, aktívnou odpoveďou na lákavé pohodlie mechaniky systému a uvedomením si bolesti a vyčerpania - teda toho, že „mám“ telo.

Je nakoniec programovým vzopretím sa toho, že na nič iné nie je čas, len na prácu.

Kraków, 06.06.2012