Autor, Diskurz, Ideológia

photo by Krzysztof Stasik

„V príbehu nikdy nebol dôležitý príbeh, napätie, kauzalita, ale informácia, kvôli ktorej príbeh vznikol. Príbeh vždy fungoval a ešte stále funguje ako mediátor. Príbeh ukazuje, akým spôsobom sa v živote človeka objavujú isté tajné posolstvá.“ (Peter Macsovszky: Frustraeón)

I.

Vzťahy medzi textom a svetom predstavujú nielen príbehy, ktoré si rozprávame, ale aj informácie, ktoré prijímame. Informácie sa variujú, premiešavajú sa, pričom mnohokrát už ani nevieme, kto danú informáciu ako prvý odoslal, v krajnom prípade nevieme ani to, komu je vlastne určená. Avšak v zásade by sme mohli povedať, že existujú nielen rôzne druhy informácií, povedzme, na internete, ale aj odlišné spôsoby spracovania a podania informácií. Informácie napr. o utečeneckom tábore prijímame denne buď z médií alebo z príbehov ľudí, ktorí tieto miesta navštívili. Informácie majú tendenciu obchádzať nás, zvyčajne sa nás netýkajú, na tento druh informácií sme si tak zvykli, že ich už ani nevnímame. Wolfgang Welsch píše: „Mnohé reči a prejavy politikov, nespočetné situácie nášho urbánneho prostredia, rozličné sociálne situácie možno pretrpieť len ignorovaním, nevnímavosťou a nevšímavosťou, či priamo obrnením sa pred nimi.“ [1]

Naopak, podobné informácie sú vpletené do fiktívneho textu poviedky, filmu alebo fotografie a postupným stopovaním nití zisťujeme, že sa nás tento príbeh dotkol. Nepochybujem o tom, že pojem dotknutia súvisí aj s percepciou čitateľa a je teda z tejto strany ľahko napadnuteľný. Avšak takto chápaný pojem dotknutia-sa nijako nesúvisí so sentimentálnou deformáciou, ale skôr s vojnovou dimenziou šoku. Nepochybujem ani o tom, že ak informácia nie je plnohodnotne predaná percipientovi, nie je skutočnou informáciou, prijímateľa len obchádza, ten ju vlastne ani nevníma. Informácia v médiách so svojimi atribútmi presnosti a jasnosti stráca svoju funkciu informovať. Paradoxne, táto ne-funkcia, už nie so svojimi atribútmi ale udalosťami, sa vmiešava do fiktívneho prozaického útvaru, ktorý ako každý iný umelecký text stojí v opozícii voči cestovnému poriadku, jasne nám dáva najavo, že je nedôveryhodný partner a vonkoncom sa nás nesnaží o niečom informovať.

V nasledujúcich riadkoch by som chcel načrtnúť typologické porovnanie tých prostredníkov, ktorí nám informáciu nejakým spôsobom oznamujú, teda pôjde o porovnávanie média, reportéra a „spisovateľa“, aj keď len z jedného hľadiska – a síce z hľadiska pojmu autorstva, ktorý je nevyhnutne spoločný pre tieto skupiny. Ďalšia prípadná podmienka pri mojom uvažovaní je, že uvedení prostredníci nás budú informovať o rovnakej udalosti alebo téme, napr. o utečeneckom tábore. Neskôr uvidíme, že okrem spoločného okruhu autorstva sa ešte pridá spoločný okruh ideológie, ktorý sa predstavuje vždy v špecifickom type diskurzu. Moja východisková téza by mohla znieť:

Autor informácie vo fikcii, na rozdiel od „skutočnej“ aktuality v médiách a textuality v reportáži, nijako neovplyvňuje čitateľa, ale ten vníma text beletrie len na základe svojej čitateľskej a životnej skúsenosti, na pozadí ktorej sa ho môže text beletrie zasiahnuť/dotknúť.

II.

Informácie obyčajne prijímame z tlače, televízie alebo rozhlasu. Osvieteneckým programom – Sapare aude! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum! – sú novinové články a informácie nepodpísané a anonymné, čím navonok ukazujú svoju objektivitu, autentickosť a predovšetkým dovoľujú príjemcovi vytvoriť si vlastnú mienku, teda aby používal vlastný rozum. Médiá sa snažia byť zrkadlom spoločnosti, a tak zrkadlia „pravdivý“ stav vecí. Informácia sa v médiách prezentuje nie ako správa, ale predovšetkým ako aktualita. Aktualita sa stáva novou menou alebo platidlom, ktorá v krajnom prípade necháva zažiariť svoju „pravdu“ pod značkou – „toto sú autentické zábery... napr. utečeneckého tábora“-.

Americký štylisti ako Hodge, Kreasse, ale hlavne R. Fowler a v poslednej dobe N. Fairclough, hlásajúci sa k smeru zvanom „kritická analýza diskurzu“, alebo „radikálna štylistika“, však upozorňujú na skrytú ideológiu v diskurze médií[2]. Autori týchto prác sú ovplyvnení sociologickými a filozofickými konceptami frankfurtskej školy a L.Althussera; hlásia sa k ideám M. Foucaulta. Predmetom ich záujmu sú jazykové prostriedky, diskurzívne stratégie, celkový štýl diskurzu – to čo odráža mocenské štruktúry a ich organizačné formy. Svojou štylistickou analýzou odhaľujú ako sú v diskurze zakódované mocenské mechanizmy, ako rôzne typy diskurzov svojim obsahom i formou, svojim štýlom podieľajú na diskriminácii, manipulácii a demagógii. Ich cieľom je vypracovať metodológiu, ktorá by umožnila príjemcom demistifikáciu diskurzu, ktorá by ich vybavila kritickým povedomím o jazyku a umožnila im odhalenie zakódovanej ideológie.

N. Fairclough uvádza, že v súčasnosti dochádza v médiách k fragmentarizácii diskurzu na mozaikovité diskurzy. Ich štýl je ambivalentný a hybridný. Zo štylistického hľadiska média pracujú s dvojznačnosťou, s metaforickými vyjadreniami: útočiť, napadnúť, normalizovať atď., s aktuálnym členením, kde dochádza deagentizácii, ktorá dodáva neosobný charakter a tak z počiatočnej informácie – Polícia zastrelila troch demonštrantov-, média na konci reťazca vypustia informáciu značne modifikovanú – Traja demonštranti prišli o život-.

Média so svojou neosobnosťou natoľko deformujú informácie o nejakej udalosti a napĺňajú ju ideológiou, že sme schopní pri televízií s kávou a rožkom si pokojne vypočuť a pozrieť správy za necelých pätnásť minút dennodenne o stovke mŕtvych, bez toho, aby sa nás to osobne dotýkalo.

Avšak existuje človek, (človek píšuci do „momentálne najpútavejších časopisov“), ktorý sa rozhodne vybrať do krajiny, ktorá prijala utečencov a pobudne tam niekoľko dní. Po návrate domov sa rozhodne napísať alebo lepšie informovať spoločnosť o tom, čo videl a dá tejto informácii tvar príbehu. Samozrejme, tento človek musí mať niečo z dobrodružnej povahy, ale predovšetkým musí mať niečo z bartheovského človeka píšuceho. „Ľudia píšuci, to sú ľudia ,tranzitívni´, majú pred sebou cieľ (vypovedať, vysvetľovať, vyučovať) a prehovor je im len prostriedkom. Pre nich prehovor určitú činnosť len podopiera, ale sám ňou nie je. Tu nadobúda jazyk opäť povahu komunikačného nástroja, nositeľa ,myšlienky´“.[3]

Človek píšuci – reportér- sa sám presvedčil a v jeho príbehu nejde o nič iné, aby nás presvedčil o pravdivosti svojich tvrdení. Neustále apeluje na čitateľa, informácia sa podáva ako textualita a je k dobru veci ak sa k textu pridá nálepka –„toto je skutočný príbeh...napr. o utečeneckom tábore“-, ktorá má zaručiť najväčšiu mieru autentickosti. Avšak oproti abstraktným médiám má takýto príbeh konkrétneho autora, ktorý predovšetkým ručí za „pravdivosť“ príbehu. Človek píšuci sa prezentuje v texte ako zrkadliace sa JA v každom riadku príbehu. Je to JA zažívajúce, trpiace, JA, ktoré videlo a teraz svedčí. Nejde mu o to, aby si textualitou čitatelia vytvárali mienky, naopak, chce presviedčať o jednej existujúcej „pravde“, pričom jazyk mu slúži ako nástroj na prevedenie tohto zámeru. Toto tvrdenie vôbec nechce byť ironické. Chcem len povedať toľko, že či už chce reportér alebo nechce v jeho prehovore sa vždy vedome alebo nevedome objavia prvky apelu alebo presviedčania. Aj reportér má svojský štýl. Apel vychádza, myslím si, z jeho zaujatosti na probléme alebo téme, udalosti, ktorú opisuje. Samozrejme, že má odstup od toho, o čom píše: veď už prvým predpokladom odstupu od opisovanej udalosti je to, že o nej píše. Ale percipient si vždy číta reportáže preto, že sú v nich informácie z „prvej ruky“, informácie, podané cez subjektívne hľadisko, cez ktoré, by sa mohol preniesť na „miesto činu“. Predsa len reportér je osobne zainteresovaný na udalosti, ktorú opisuje a preto v texte je väčšinou dominantným jeho postoj, pohľad na danú udalosť. Informácia je tak značne subjektívna, čo sa prejavuje hlavne na kvalite takéhoto textu, ktorý je po stránke štylistiky charakteristický svojou persuazívnosťou.

Nakoniec, máme k dispozícii píšuceho spisovateľa, autora, ktorý (ne-)prezentuje informáciu vo fiktívnom príbehu, teda vo fikcii. Reč neponíma ako nástroj, on sám je nástrojom jazyka. „Prehovor nie je ani nástroj, ani nositeľ: je to štruktúra, stála väčšmi to tušíme, ale spisovateľ je jediný, ktorý v štruktúre prehovoru stráca svoju vlastnú štruktúru aj štruktúru sveta.“ [4]

Na autora v literatúre môžeme hľadieť z rôznych stanovísk. Snáď tie najzákladnejšie sú: literárnohistorický pohľad, v ktorom sa autor predstavuje vedľa svojho diela ako dominantný, kde dôležitú úloha zohráva jeho život; ďalej pohľad literárnokritický, v ktorom sa kladie dôraz na text a jeho pisateľa v konkrétnej situácii priestoru a času; a pohľad poetologický, v ktorom ide o samotnú stavbu textu, o jeho štruktúru a prvky, ktoré túto štruktúru vytvárajú.. Mohlo by sa zdať, že text beletrie nás nenúti vytvárať si mienku, ani nás o ničom nepresviedča . Vyhlasuje, že je fiktívny a teda že sa nikdy v skutočnosti neodohral, nikto v skutočnosti nebol zranený ani zabitý. Ale aj cez to všetko sa ukazuje, že sa nás tento príbeh alebo táto udalosť dotkla. Čím to je, že informácie v médiách nás ponechávajú nevšímavými, aj keď vieme, že tieto udalosti sú reálne? Ako je možné, že na nás text beletrie zapôsobí, aj keď je čisto fiktívny? Médiá a reportér vydávajú svoje svedectvá za autentické, pričom však príjemca pri sledovaní všetkých týchto aktualít a textualít stráca prehľad nad tým, čo sa stalo. A tak autentickosť prináša so sebou kontradiktorický efekt, kedy schádzame do heideggerovského ne-autentického modusu existencie a na uvedené informácie už len reagujeme – „to sa stáva“, „s tým sa nedá nič robiť“, „tak to už chodí“ - . Teda spočiatku by sa zdalo všetko tak, ako som to načrtol pri východiskovej téze: že média a reportér nám poskytujú „skutočné“ informácie značne deformovené, zatiaľ čo spisovateľ fiktívneho textu nijako neovplyvňuje vnímanie čitateľa.

Autor literárneho textu naozaj nie je explicitne, navonok prítomný v texte tak citeľne, ako je to pri médiách alebo reportérovi. Lenže autor ako spisovateľ beletrie má k dispozícii celý rad štylistických a literárnych postupov, ktoré mu umožňujú byť aj nebyť v texte prítomný; ktoré mu umožňujú skryť sa, a takpovediac zo zálohy pretlačiť vlastný kód na povrch textu. Zo zrodom literárnej postavy sa rodí v texte aj jeho štýl: autor sa môže prostredníctvom svojich postáv pozrieť na jeden a ten istý problém, udalosť z rôznej perspektívy, teda môže zaujať diferencované hľadisko prostredníctvom -point of view- (napr. Faulkner Bľabot a bes), a tak zvoliť a rozvíjať stratégiu textu. Štylisticky môže tvarovať príbeh prostredníctvom priamej nepriamej reči, nevlastnej priamej reči, polopriamej alebo zmiešanej reči, alebo ponechá si len reč rozprávača,a tak informáciu príbehu rôzne tvarovať. Úplne na mikroúrovni štylistiky by sme si mohli všimnúť, že aj autor beletrie využíva apelové, deiktické, sémantické prostriedky, prostriedky expresie, prostriedky hodnotenia a modality, teda spôsobu. Špecificky pracuje s priestorom a časom (fabula-sujet). Vzniká literárny text, štruktúra v ktorej sa autor stráca, ale zároveň sa v štruktúre textu cez tieto akoby neviditeľné čiastočky zrkadlí a ako jeden z prvkov vedľa náhody a čitateľa dotvára text, ktorý kamsi „jemne“ ideologicky smeruje. A zase to, že príbeh je fiktívny ešte väčšmi otvára horizont čiteteľovi pri možnej nadinterpretácii, prináša so sebou nenaplnenú myšlienku – „čo keby sa to naozaj stalo“-, ktorá prijímateľa pri jeho čitateľských chúťkach ešte viac fascinuje, teda možno povedať, že:

Moje písanie teda nijako nepotvrdzuje východiskovú tézu, ale naopak úplne ju vyvracia.

Autor textu môže byť v pozadí textu a vôbec nemusí explicitne zaujímať postoj voči danému problému, ale - a v tom ukazuje Todorov, ideologickosť beletrie- prostredníctvom rôznych postáv, teda pohľadov môže autor zaujať rôzne morálne stanoviská, pričom sa bude zdať, že autor nezastáva žiadne z nich. Avšak celá stratégia textu môže napokon predsa len čitateľa navigovať, respektíve ovplyvniť aj ideologicky. Nakoniec, istú konkrétnu pararelu by sme mohli uviesť na príklade písania Jána Johanidesa, tak ako ho reflektuje Igor Hochel: „Mnohé z toho, čo spisovateľ vyslovil, zostane pre čitateľa nejasné, ťažko vysvetliteľné. To je napokon súčasť autorovej stratégie. Nešlo mu o opis reality, konkrétnych vzťahov, ale o vytvorenie atmosféry, v ktorej sa ocitajú jeho postavy: je to atmosféra charakterizovaná pocitom neistoty, úzkosti, ohrozenia, strachu... To všetko môže mať svoje iracionálne prejavy, ale aj konkrétne – tu nepomenované, nešpecifikované – príčiny. Jeho próza v tomto zmysle môže byť apelom či varovaním.“ [5]

Médiá, reportér a spisovateľ majú spoločné znaky v kategóriách autorstva, diskurzu a ideológie. Pracujú s rovnakým materiálom, ktorými sú znaky, avšak rozdielnym spôsobom. Ideologickosť spisovateľa by sme mohli poľahky identifikovať zvlášť v rôznych diktatúrach (napr. socialistický realizmus atď), to však neznamená, že autor beletrie nie je v „slobodných“ systémoch ideologický: práveže je a omnoho viac; omnoho viac znamená, že je táto ideologickosť textu sústavne zastieraná a o to potom rafinovanejšia. Ideológiu textu by sme však nemali pokladať za negatívny jav, ale ako samostatnú stratégiu textu, ktorá môže fungovať ako neustále odvádzanie čitateľovej pozornosti od problému a jeho zavádzanie do nepreniknuteľných odkazov – takýmto autorom par excellance v kontexte súčasnej slovenskej prózy je Tomáš Horváth. Kto čítal jeho poviedky vie, čo je to za „Zverstvo“ (to písanie: ten horváth : ten subjekt : tá semióza).


[1] Welsch, W.: Estetické myslenie. Bratislava, Archa 1993, s.47
[2] Hoffmannová, J.: Stylistika a ... . Praha, Trizonia 1997, s.56-58
[3] Barthes, R.: Spisovatelia a ľudia píšuci. In: Romboid, XXXV, 2000, č. 1, s.4
[4] Ibid., s.3
[5] Hochel, I.: Ján Johanides s odstupom desaťročí. In: Romboid XXXVI, 2001, č.2, s.84

cca rok 2000