Krakovský blues

 Nie, nie je chyba v ľuďoch, ani v systéme. Chyba je stále a stále v nás. Myslím, že sme mali a poniektorí ešte stále majú prehnané očakávania, že sa všetko tak rýchlo zmení, že sa pominie prirodzený rytmus dejín, ehm, teda prírody a všetko sa na dobre obráti ako mávnutím čarovného kyja. 

Viete, ľahko o tom písať - tak ľúbivo cynicky ako na humno.sk, alebo tak sentimentálne pateticky ako v mojej mysli, keď občas nad tým premýšľam v posteli, lebo nemôžem čírou náhodou od únavy zaspať a mám kopec času rozoberať napríklad takéto pi****ny. Jedným slovom, plezír. 

Každopádne som sa dohodol sám so sebou na istých záveroch a teda, že som si takmer istý, že ak by tu bol komunizmus, tak bývalí študenti moskovských univerzít z J&T alebo Penty by dnes pôsobili v šedej zóne ekonomiky ako typickí veksláci a ich spoločenský štatút by sa rovnal postaveniu krysy v kanále a ten, povedzme si úprimne, nie je zlý. Som si takmer skalopevne istý, že nemôžeme pominúť fakt, že tí slizkí komunisti z osemdesiatych rokov zo dňa na deň len tak nezmizli ako mávnutím pionierskej štandardy, ale sa najprv transformovali do HZDS a neskôr penetrovali SMER. Som skoro presvedčený, že neoblbneme matku náturu, a budeme si musieť počkať, kým zomrú všetci mečiarovci (čo bude zakrátko) a potom pekne rad radom všetci ficovci. Normálne fyzicky. Na prach sa obrátia, skôr nie. No a tu je problém. Lebo nie som si istý, či sa toho dožijem. Aby som dal slepej spravodlivosti zadosť, musím povedať, že musia zomrieť aj všetci hríbovci a podobní "asketickí kňazi" anti-komunistického-HZDZ-SMER "slovného" od/boja a to jednoducho preto, že v hegelovskej logike "pána a rába" predstavujú síce druhý protipól, ale ktorí so svojimi úhlavnými nepriateľmi zdieľajú rovnaký mentálny čierno-biely svet založený na resentimente a kádrovaní. No a keď nám tu tak všetko pekne krásne poumiera, povedzme aj my, verím, a som skalopevne asi o tom presvedčený, budú tu naše deti, ktoré sa budú na nás a na náš svet dívať ako marťania na fúrik, pretože ich prah citlivosti a rozumenia bude galakticky úplne niekde inde, kde presne, to nie je v mojej predstavivosti, ale budú na nás asi spomínať v intenciách "Kde bolo, tam bolo". 

Ponaučenie? Nebuďme frustrovaní, nezúfajme si, skrátka, takto to vyšlo, sme generáciou na prechode, ktorá stavia most, golden gate. A toto je náš džob. Každodenný. Pokúsiť sa, aby sa tie naše posrané životy mohli stať podmienkou možnosti nových hraníc citlivosti a rozumenia, vďaka ktorým si budú môcť naše deti povedať: "Tato by to zrobil takto a takto", "Tato by iste povedal toto a toto" alebo "Tato by to určite nepodporil". Znovu som patetický. Idem spať.

Tento príspevok bol inšpirovaný, v poslednom čase, životom.

07.08.2012, Kraków, 

PS:
Such is the way of the world
You can never know
Just where to put all your faith
And how will it grow

Gonna rise up
Burning black holes in dark memories
Gonna rise up
Turning mistakes into gold

Such is the passage of time
Too fast to fold
Suddenly swallowed by signs
Low and behold

Gonna rise up
Find my direction magnetically
Gonna rise up
Throw down my ace in the hole