Christopher McDougall | Stvorení pre beh

marca 26, 2013

A takto sa začína príbeh...

Christopher McDougall, bývalý vojnový novinár, sa rozhodol vo svojej štyridsiatke, že začne behať, keď tu, ach jaj, úraz. Začne behať, tentokrát po doktoroch, každý má inú diagnózu, začne behať, tentokrát v tej najlepšej bežeckej obuvi, a ani to nepomáha. Ako je to možné? Ako sa zdá, bývalý vojnový novinár má úraz, ale aj látku na novinový článok, ak by zostalo len pri ňom, ale Chris sa rozpísal na celú knihu, ach jaj, úraz... a takto sa začína príbeh.

Ako novinár, dal si Chris záležať, tu sú štatistiky: za posledných tridsať rokov sa počet bežeckých úrazov neznížil, ba naopak, napriek celý čas sa zdokonaľujúcej bežeckej obuvi, úrazy sa stávajú častejšie. Osem z desiatich bežcov každý rok je zranených, bez toho, aby sme robili rozdiely, či sú chudí alebo masívnejší, či behajú pravidelne, alebo len sviatočne, či je to úraz kolena alebo achylovky. Úrazy sú na "dennom poriadku".

Emil alebo o východe

Rozprávač bude krok za krokom sledovať a rozplietať niť toho, čo je prapôvodom úrazov a zároveň bude striedavo rozprávať o živote tajomného horského kmeňa Tarahumara. Tarahumara je domorodý mexický kmeň, ich členovia dokážu za deň prebehnúť desiatky kilometrov, sliediť a uloviť zver na vlastných nohách a to všetko na nerovnom teréne vysokohorských chodníkov, navyše obutí len v sandálach. Na tomto nepatrnom detaile začína a končí naše detektívne pátranie, prečo my pri behaní celý čas riskujeme úraz a indiáni v obyčajných sandálach nie.

Nuž vážení, už Leonardo da Vinci vedel, že ľudská noha je zložitý, ale perfektný stroj, ktorý si vystačí sám: naše chodidlo je mašinka, ktorá keď sa spustí, uvoľní celý proces činností v nohe, tĺmiaca nárazy, či už pri kolene alebo dokonca bedre. A čo sa stane, ak si na nohu navlečieme bežeckú obuv? Presne tak! Chodidlo dostane signál, že topánka utlmí prinajmenšom dvojnásobok našej váhy, ktorá dolieha na koleno alebo bedro. Čím lepšie topánka, tým jasnejší signál pre náš organizmus a jeho sebazáchovný pud, že to nie ono sa má starať, ale že Nike, Adidas alebo Mizuno celú robotu urobia zaň. Nuž nemali by sme ostať prekvapení, ak zistíme, že ani tie najlepšie bežecké technológie a la Adidas Boost nenahradia to, čo vymyslela sama príroda.

Christopher McDougall sa nestal touto knihou len propagátorom behania v sandálach. Jeho kniha je najsilnejšia práve v tých častiach, kde nepriamo prirovnáva mentálny svet indiánov do nášho skomercionalizovaného športu založenom na nezdravej rivalizácii. Skromnosť a duch prostého života indiánov nie je založená na rivalizácii, ale na súčinnosti. Autor nasadzuje, pre českého a slovenského čitateľa, korunu všetkému, keď začne rozprávať bežecké a životné osudy Emila Zátopka a vloží jeho kontext do kontextu mentálného sveta indiánov. Odhliadnuc od toho, že pre amerického čitateľa može byť Zátopkov príklad rovnako exotický ako rozprávanie o mexických indiánoch Tarahumara, pre nás čechoslovákov sa stáva náhodným a vítaným vodítkom, ako im lepšie porozumieť.

Uzavretím tejto časti ostáva byť celá kniha neskôr zaujímavá.

O čom to vlastne hovorím, keď nehovorím o behaní?

Chrisova kniha mi nesadla. Po knihe Harukiho Murakamiho O čom hovorím, keď hovorím o behaní som bol doslova sklamaný. Asi je to moja chyba, že som vkladal očakávania tam, kde sa nepatrí ich hľadať. Ale McDougall je mizerný rozprávač. Na viac ako dvestostranách nás akože autentickým realistickým rozprávaním častokrát preplietajúcim sa klišé pripravuje na rozhodujúci beh medzi najlepšími a najdivnejšími alternatívnymi ultramaratóncami USA a mexickými indiánmi Tarahumara. A ten rozhodujúci stret titanov nie a nie nastať, ale nie ako v dobrej napínavej detektívke, ale ako v zle načasovanom pôrode.

McDougallova kniha sa stala medzinárodným bestsellerom, ale nebude to asi pre jej literárne kvality. Skôr ide o objavenie pravdy o živote, ktorú autor našiel skrz behanie. Pravda je prostá a jednoduchá: narodili sme sa, aby sme behali (behajte naboso!). Autor je možno stvorený pre beh, ale nie pre literatúru. Ak by tú knihu napísal indián z kmeňa Tarahumara, bral by som ju všetkými desiatimi. Takto ide o jeden z tisícky rozprávaní o tom, ako civilizáciou skazený novinár našiel tajomné vedenie v divokej pustyni. Nešlo by o nič veľké, ak by tým tajomným vedením nebola, hm, banalita.