Alan Moore | Liga výjimečných II

októbra 29, 2012

Alan Moore, alebo znaný tiež ako Curt Vile, alebo niektorým ako Jill de Ray, a len málo poniektorým registrovaný ako Translucia Baboon je anglický komixový spisovateľ, ktorého preslávila predovšetkým spolupráca s americkým komerčným vydavateľstvom DC Comics. Tento anarchista a okultista je považovaný za jedného z najdôležitejších komixových autorov vôbec, ktorý celý život lavíruje medzi komerčnou scénou a undergroundom. Liga výnimočných je považovaná za mainstream a dočkala sa nielen filmového spracovania (proti ktorým osobne brojí sám autor.... ale kto vie, či to nie je len účelový marketing), ale aj druhej časti. Táto znôška kritických frkov zvaná niektorými ako recenzia, bude pojednávať práve o nej. Tu je.

Druhá časť presne pokračuje tam, kde končila jednotka: inváziou mimozemských bytostí. Pozdravujúc Johna Cartera z červenej planéty zvanej Mars sa dej prenáša na našu ťažko skúšanú matičku zemeguľu.

Dej si požičiava hábit H. G. Wellsovej Vojny svetov, takže otázka, ako to dopadne nás už nemusí trápiť, leda jak by sme šípili, že nás autor podvedie a kde tu čo pozmení. Základný škelet však ostáva nemenný: mimozemské hovädá prídu, dostaneme výprask, potom oni dostanú nakladačku a zničia ich, pozor SPOLIER, baktérie, či vírus, či čo to stvoril doktor Moreu na tom svojom ostrove plnom kuriozít.

Takže fokus možeme položiť na psychotické (aj psychologické) vykreslenie postáv, a keďže sme v komixe, autor nesmie s tým príliš preháňať, kreslená linka nemusí vydržať nápor spisovateľovej potencie. Ale aj tak sa vyplatí povedať, že postavy sú na rozdiel od jednotky oveľa viacej farebnejšie a hlbšie, takrečeno, dvojka je hlavne o nich.

Alan Moore vracajúc sa späť k spolupráci so svojou budúcou druhou manželkou Melindou Gebbie, s ktorou stvorili pornografický komix Lost Girls, dosýta v podobne ladených erotických tónoch a vzdychoch znázorňuje vzťah stárnuceho Allana Quatermaina a ustavične lačnej slečny Mini Murrayovej, "hodnej to nezbednej devenky"...

Na zločinného Moriartyho sa vykašlime, zločinec jednotky je už pasé. Ako každý iný dobrodružný metapríbeh aj tento nepostráda zloducha par excellance, ktorým nie je na počudovanie niekto "zvonku", ale prekvapivo niekto "zvnútra"...... ktorým je, pozor SPOILER čislo dva, samotný Hawley Griffin alias Neviditeľný. Dovolím si povedať, a to si už dovoľujem snáď priveľa a tu sa končia všetky moje kritické postrehy, málo motivovaná postava, pri ktorej len veľmi ťažko hľadáme intelektuálnu motiváciu ZLA, prečo robí vlastne to, čo robí, teda že pomáha mimozemskej hávädi na ceste k absolútnej nadvláde na zemi. Dobre, vladnuť zemi je dostatočná motivácia...

S kapitánom Nemom sa Moore veľmi nenapracoval, v komixe funguje len ako zástupný symbol, naratívny posluhovač a nadhadzovač. Zato najviac priestoru sa ušlo pánovi Hydeovi, z ktorého Moore zrobil doslova hamletovskú postavu, ustavične zápasiaceho zo svojimi vnútornými devilmi, neprestajne balansujúc nad priepasťou Dobra & Zla, ustavične implicitne kalkulujúc na ktorú stranu sa pridať, s ktorou takrečeno explicitne kolaborovať.

Alan Moore perom a Kevin O Neill štetcom, stvorili ešte lepší komix ako ten prvý a potvrdili nepísané zriedkavé pravidlo, že dvojka je zazvyčaj lepšia ako jednotka.

A ako to už pri Moorových komixoch býva, jeho komixoví superhrdinovia končia nemastne neslane. Dekonštrukcia komixovej postavy prebieha pred našimi očami na posledných stránkach komixu, Mína odchádza do kláštora a Alain Quatermain sediaci v (Hyde) parku sa krčí na lavičke ako zošuverené lístie a stráca svoju hrdinskú aureolu so stále sa viac a viac oddiaľujúcim okom pozorovateľa, ktorým asi bol (nevedno) nik iný ako samotný rozprávač.

Quis custodiet ipsos custodes?

04.05.2013, Kraków