.png)
Pankovčín | Bude to pekný pohreb
Zbierka poviedok Václava Pankovčína Bude to pekný pohreb je rámcovaná dvoma poviedkami, ktoré na seba nepriamo nadväzujú. Motívy úvodnej poviedky Tu odpočívajú v pokoji a záverečnej poviedky Bude to pekný pohreb sa navzájom nielen preplietajú, ale aj prekrývajú: návrat Adama Lejdera, respektíve Jakuba Bohuna, do rodnej obce je zmeškaným návratom. Protagonisti sa stretávajú po dlhom čase so svojimi najbližšími, s otcom a matkou, so starými rodičmi, avšak stretnutie sa odohráva v záhrobí, kde sa stiera hranica medzi reálnom a ireálnom: Adam Lejder sa pýta: „Kde je pravda? pýtal sa sám seba. Je to fakt, alebo sa mi to len sníva?“ (s.15) Václav Pankovčín zobrazuje človeka, ktorý už prepásol šancu stretnúť sa s najbližšími, človeka zahľadeného do svojich súkromných problémov a do práce, v ktorých sa odráža letmá nevedomá ľahostajnosť voči najbližšiemu okoliu.
Nasledujúcej úvahe budeme sledovať motívy, ktoré vytvárajú kontúry hlavných postáv – Adama Lejdera a Jakuba Bohuna – prostredníctvom ktorých nám rozprávač evokuje udalosti na pomedzí reálna a ireálna, zmeškané udalosti o ľudskej ľahostajnosti.
Na začiatku poviedky Tu odpočívajú v pokoji Adamovi Lejderovi mešká vlak a napokon nestihne ani autobus. Motívy meškania a ešte lepšie zastihnutia sú nielen metaforami premárnenej príležitosti znovu sa stretnúť s blízkymi, ale sú akýmisi symptómami toho, čo ešte len bude nasledovať.
Adam idúc pešo cestou nikoho nestretáva, ba aj v dedine je obchod prázdny: „Kde sa všetci podeli? Pred obchodom zaparkovaných niekoľko nákladných áut a traktorov, ale ani človeka. Ticho. Totálne ticho.“ (s.5) Rozprávač danú situáciu stupňuje: Adam nenachádza kľúč od domu na obvyklom mieste, naopak, dvere sú otvorené, dom je prázdny, avšak na stole nachádza úplne čerstvý chlieb a čerstvo zomletú kávu: „Na stole bol položený chlieb. Voňavý, čerstvý. (...) Chlieb bol čerstvý, ešte teplý. Chutil výborne. Potom si urobil kávu: mal na ňu strašnú chuť: dal si do šálky dve kopcovité lyžičky čerstvo zomletej kávy (...).“ (s.8) Tak ako Adam nestihol autobus, rovnako sa zdá, že nezastihol ľudí ani v dedine, ani v dome a prostredníctvom atribútu „čerstvý“ sa nám predostiera obraz ľúdí, ktorí náhle a len prednedávnom niekam zmizli.
Táto „rozprávková“ situácia sa náhle umocňuje, keď sa Adam stretáva so svojim mŕtvym dedom, kde sa udalosti už odohrávajú na pomedzí reálna a ireálna. Sémantickým signálom smrti sa stávajú opäť atribúty: „(...) ale dedova ruka bola slabá a ľahká, taká akási jemná a krehká, taká čudne studená, a tak som mu ju nestisol (...)“ (s.9) Nielen prostredníctvom dedovho rozprávania, ale aj takzvane „naživo“ pred Adamom náhle ožívajú ľudia dávno mŕtvi. Sú zachytení v hraničných situáciách, situáciách pre nich osudových: „Cestou stretli inžiniera z Habury: dedo ho pozdravil, ale inžinier bol taký zaujatý stavbou vodnej elektrárne, že ich ani nevnímal. ,No vidíš, čo som ti povedal? Je to blázon. Akoby mu nestačilo, že ho už raz tá elektrika zabila.´“ (s.12)
Sémantickými príznakmi ireálna, ktoré nás budú ďalej zaujímať, sú rýchlo plynúci deň a transformácia kvality v inú kvalitu: každodenné veci strácajú svoje opodstatnenie v ireálne a stávajú sa symbolmi. Adam sa stretáva s babkou, ktorá ho ponúka jedlom: „Adam zobral uhorku, bola taká malá, že ani nevedel, ako ju zjedol: čudné: bola bez chuti. Bola taká – nijaká: ani kyslá, ani slaná, nijaká. Ako keby zjedol nič.“ (s.13) alebo „,Na, jedz. Viem, že také čokoládky ľúbiš.´ ,Zjem ju neskôr,´ povedal Adam a pozrel sa na dátum výroby: marec 1979. Zhrozil sa: vtedy predsa babka zomrela!“ (s.14)
Celým textom poviedky sa tiahne aj opakovaný motív zabúdania. Kým babka zabúda sústavne kde položila ruženec alebo modlitebnú knižku tak otec zabudol na zakopanú dedovu slivovicu. Avšak kým títo zabúdajú na veci, Adam zabudol na ľudí. Stretnutie sa s mŕtvymi starými rodičmi je natoľko neznesiteľné, že sa Adam dáva do behu, pokúša sa uniknúť čudným prízrakom, teda ireálnu, ergo smrti hľadajúc „pravdu“ - čo je sen a čo skutočnosť – prichádza na cintorín, kde nachádza hrob svojich starých rodičov. Adamovi sa podarilo uniknúť smrti, ireálnu. Či však našiel pravdu to necháva rozprávač na čitateľa.
Úvod poviedky Bude to pekný pohreb zachytáva hlavnú postavu textu - Jakuba Bohuna – vracajúceho sa do rodiska na pohreb svojej matky, na vlakovej stanici. Opäť sa stretávame s motívom meškania, avšak tentoraz mešká vlak. V konečnom dôsledku však mešká Jakub na stretnutie sa so svojim bratom, ktorý ho čakal na stanici cieľového mestečka. Jakub sa teda poberá do dediny v noci pešo. Táto nočná Jakubova cesta je pre rozprávača líniou, kde prevedie postupný rez medzi reálnom a ireálnom, teda medzi životom a smrťou. Jakub prichádza do mestečka o trištvrte na dve a ako uvidíme neskôr zomiera o pol tretej. Počas cesty do rodnej dediny sa uskutoční transformácia, ktorá „umožní“ Jakubovi stretnúť sa s blízkymi a nájsť porozumenie.
Postupným stopovaním Jakubových nočných krokov nachádzame sémantické signály smrti, ktorými vedie rozprávač nepatrnú hranicu medzi reálnom a ireálnom. Jakub stretáva na strome sediaceho kuvika, náhle si uvedomuje svoj neprirodzený hlas, zastáva pri ňom auto s mladými ľuďmi, kde jasne prostredníctvom atribútov môžeme identifikovať začínajúce sa záhrobné udalosti: „To dievča bolo úplne bledé a bledé malo aj pery. To mu na ňom vadilo.“, šofér „tiež bol mŕtvolne bledý, ale možno to bolo tmou a slabým osvetlením v aute.“ (s.117)
Po prespatej noci v priekope vchádza Jakub do dediny, teda už do ríše ireálna, kde prvý človek, ktorého stretáva, mu podobne ako symbolický kuvik, predpovedá blízku smrť: „Dobrá žena bola tvoja mať. Na pohreb si prišiel, hej. Tak, tak, chlapče, všetkých si raz Pánboh povolá k sebe. Aj teba. Onedlho.“ (s.118)
Keď už teda zbierame indície smrti, jednou z najnápadnejších sú stojace hodiny, ktoré si Jakub všíma, pri stretnutí sa s obyvateľmi dediny. Stojace hodiny ako symbol ukazujú práve čas, kedy dotyčná osoba zomrela, teda sa kvalitatívne transformovala z ríše reálna do ríše ireálna. Tak isto sa čitateľ dozvedá čas smrti Jakuba: „Automaticky sa pozrel na hodinky: ukazovali pol tretej; spomenul si, že v noci zastali.“ (s.120)
Ďalej sa už udalosti rozvíjajú v rýchlom slede, pričom sa v nich opäť opakujú motívy smrti z poviedky Tu odpočívajú v pokoji. Pred Jakubom sa „otvára“ dedina dávno minulá (s.118): pred očami sa Jakubovi odvíjajú minulé hraničné udalosti (s.118-s.119), predmety a potraviny strácajú v ríši ireálna svoju funkčnosť (s.124), hodiny a minúty počas dňa rýchlo ubiehajú: „Keď so strýkom Polovkom vchádzali do dvora, slnko zapadlo. Nešlo mu do hlavy, ako je možné, že čas tak rýchlo uteká, keď len pred chvíľou bolo ráno.“ (s.120)
Jakub sa stretáva s dedom a babkou, kde si opäť môžeme všimnúť už charakteristické atribúty smrti: „Jakub objal babku a pobozkal ju na chladné ústa. Potom podišiel k dedovi. ,Poznávate ma?´ spýtal sa a chytil ho za ruku. Bola úplne ľadová.“ (s.121) Napokon sa Jakub snaží vymotať z halucinácii a z prízrakov, ktoré stretáva. Uteká v daždi pred iracionálnom, pred smrťou podobne ako Adam Lejder z poviedky Tu odpočívajú v pokoji. Avšak zatiaľ čo Adamovi sa podarí uniknúť a nájsť hrob starých rodičov, tak Jakubov beh je behom v kruhu, pretože je už dávno mŕtvy. Beh v búrke Jakuba tautologicky dovedie naspäť do krajiny mŕtvych, kde sa stretáva s otcom a s matkou, kde nachádza porozumenie a uzmierenie. Toto uzmierenie môžeme chápať aj metaforicky ako uzmierenie sa nielen s matkinou, ale aj so svojou smrťou: Jakub prichádza na pohreb svojej matky, kde vedľa jej rakvy leží ešte jedna, Jakubova: „A potom, keď stáli na dvore a kňaz kropil rakvy svätenou vodou a modlil sa za nebohú Annu a nebohého Jakuba, spýtal sa Jakub kostolníka: ,Pán Miškanin, povedzte mi, kto je vlastne ten druhý nebožtík?´ Ale kostolník už podával kadidlo farárovi, ktorý na rozžeravené uhlie nasypal tymian. Zdvihol sa kúdol hustého voňavého dymu.“ (s.125)
Motivická štruktúra textov Tu odpočívajú v pokoji a Bude to pekný pohreb, ako sme si mali možnosť všimnúť, sa do značnej miery prekrýva, čo nás vedie k tvrdeniu, dúfame, že nie príliš prehnanému, že Adam Lejder a Jakub Bohun je tá istá literárna postava. Adam Lejder je Jakubom Bohunom a opačne, sú jednou a tou istou postavou v tom zmysle, že je to postava v pohybe, ktorá sa stáva (postavou).
Zatiaľ čo Adam Lejder uniká v behu ireálnu a smrti, Jakubovi Bohunovi sa to nepodarí a je uväznený v ríši ireálna. Avšak v prvom prípade sa Adam Lejder, z poviedky Tu odpočívajú v pokoji, stretáva iba s mŕtvym dedom, nestretáva sa s otcom, s ktorým implicitne tušíme, že je v konflikte. Únikom z ríše ireálna Adam daný konflikt neurovnáva, ale ho len odkladá. Naopak, v poviedke Bude to pekný pohreb Jakub je v nezhode nielen so svojim bratom (pre majetok), ale je v konflikte aj so svojimi rodičmi (pre rozvod so svojou ženou). Jakub Bohun sa napokon uzmieri s matkou, ale len za cenu toho, že ostáva v záhrobí, v krajine smrti.
Václav Pankovčín tak nepatrne strategicky umiestnil uvedené poviedky na začiatku a na konci svojej knihy. Zbieraním indícií v rámcových poviedkach sme sa chceli dostať do perspektívy[1], kde by sme mohli hovoriť o ľahostajnosti. Ľahostajnosť v Pankovčínových textoch je zobrazená veľmi rafinovane: je implicitná a podobá sa rovnako mlhavému a rozjarenému obrazu trblietajúceho sa ireálna. Ľahostajnosť hlavných postáv poviedok neplní tému samotných poviedok, ba nie je rozprávačom zobrazovaná explicitne – v textoch ide práve o jej naprávanie, uzmierenie sa s blízkymi, o uvedomenie si toho druhého, že je pri mne. Uvedomenie si ľahostajnosti vedie postavy k návratu domov, kde zvyčajne zisťujú, že otáľali príliš dlho. Návrat je preto zmeškaným návratom.
Pod pojmom ľahostajnosť v tomto prípade rozumieme nereflektovanie, neuvedomovanie si blízkosti druhých, zväčša najbližších ľudí. Postavy textu sú pohrúžené do riešení vlastných neistých existenčných a životných postojov, pričom nevedome strácajú kontakt s blízkymi, pretrháva sa komunikácia, ba dokonca postavám textu oťažievajú a otupievajú zmysli, receptory. Uvedené tvrdenia si môžeme ukázať na próze Bude to pekný pohreb, kde je vlastne ľahostajnosť prekonaná porozumením a uzmierením sa s matkou.
Jakub Bohun idúc na pohreb svojej matky si spomína, aké to bolo, keď sa dozvedel o smrti svojho otca. Celkom jasne v jeho reminiscencii vystupuje aj jeho žena: „Nora zdvihla obočie, odložila lak a prstami mávala vo vzduchu. ,Iste uznáš, že ja ísť nemôžem. Musím do roboty, šéf by ma nepustil. A aj tak... nemám si čo obliecť.“ (s.114) V tejto banálnej a každodennej scénke neobjavujeme ľahostajnosť, ale skôr krutú ignoráciu a hrubú neschopnosť vcítiť sa do druhého. Avšak Jakub si spomína aj na svoju reakciu: „To bolo pred piatimi rokmi. Vtedy sa mu celou cestou chcelo plakať, ale nevypustil ani slzu“ (s.114)
Jakub pri smrti svojho otca neplače a zisťuje, že rovnako neplače ani teraz, pri smrti svojej matky: „Teraz sa mu už plakať nechcelo. Ako tak sedel za stanicou v Kysaku, pýtal sa sám seba, či náhodou neznecitlivel viac, ako by bolo vhodné.“ (s.114) Jakub pri vypätej situácii, pri strate blízkej osoby neplače. Podobne pri motíve nadchádzajúcej búrky, ktorý prestupuje celou poviedkou, sa len blýska, no neprší (s.117).
Jakub nakoniec prichádza k svojej mŕtvej matke a hovorí: „,Chcel by som ti ešte niečo povedať. Veľa vecí,´ povedal, keď ustielala. ,Mám ťa rád, vždy som ťa mal rád a strašne som sa bál tejto chvíle. A teraz... Vidíš, nemôžem ani plakať.´ ,Čo by si plakal, keď som nezomrela. To len oni,´ ukázala smerom k prednej izbe, ,si myslia, že som už nebožka.´“ (s.123) Podobné vyznanie v texte by vyznelo v „skutočnosti“ (v reálne) banálne a redudantne. Avšak v tomto prípade by sme si mali uvedomiť, že Jakub sa vyznáva mŕtvej matke, teda vyznáva sa sám pred sebou a v sebe, čím si uvedomuje stratu blízkeho človeka. Jakub síce neplače, ale búrka už s mohutným lejakom je akousi metaforou uvoľneného napätia v samom sebe, metaforou konečného uzmierenia sa nielen s matkou, ale aj so sebou samým.
Postava v Pankovčínových rámcových poviedkach knihy Bude to pekný pohreb sa pohybuje na pomedzí reálna a ireálna. Postava sa pohybuje, od textu Tu odpočívajú v pokoji k textu Bude to pekný pohreb neustále sa vyvíja na pomedzí sna, reminiscencie a smrti: vracia sa na začiatok, ktorý je jeho koncom, teda novým začiatkom. Pokúšali sme sa prostredníctvom takého silného slova akým je ľahostajnosť, ukázať ten pocit človeka, ktorý je tak nedefinovateľne a jemne vpletený do Pankovčínovho textu. Tým pocitom môže byť aj to, keď sa odrazu prebudíme z letmej letargie každodenného života a uvedomíme si, že všetky sily odovzdávame banálnym problémom, pričom prehliadame neustále ľudí, ktorý sú neustále vedľa nás. Návrat Jakuba Bohuna na návratom vysporiadania sa zo svojou vlastnou ľahostajnosťou: už odrazu ľudí neprehliada, ale vidí ich aj tam, kde by to nečakal. Aj tu môže byť kdesi tá vytúžená „pravda“, ktorú tak hľadal Adam Lejder v závere poviedky Tu odpočívajú v pokoji.
20. mája 2001
[1] Uvedomujeme si, že použitie pojmu „ľahostajnosť“ v obvykle zaužívanom význame (v zmysle: „nevšímavosť“ ) by bolo v Pankovčínových interpretovaných textoch príliš násilné. Preto pred bodom (pohľadu) uprednostňujeme líniu, perspektívu (pohľadu), po ktorej by sme sa mohli pohybovať a postupne, fragmentárne načrtnúť naše chápanie ľahostajnosti v uvedených Pankovčínových poviedkach. („Kreslite linii a nikdy ne bod! Rychlost proměňuje bod v linii! Buďte rychlí, dokonce i když stojíte na míste! Linie štěstí, linie boků, linie úniku.“ Deleuze, G. – Guattari, F.: Rizoma. In: Host , č. 3-4, 1996)
