.png)
Čítam (Domino Fórum)
.jpg)
„Vzorkovnica“ toho najlepšieho z francúzskeho štrukturalizmu na pôde literatúry ponúka teoretické úvahy a analýzy najvýraznejších predstaviteľov, ktorými nepochybne boli R. Barthes, A. J. Greimas, Cl. Lévi-Strauss, Ph. Sellier, Cl. Bremond, T. Todorov, Ph. Hamon, L. Jenny, G. Genette a autori naň skôr reagujúci – M. Foucault a P. Ricouer. Barthesova štrukturálna analýza Goldfingera z bondovského cyklu, Todorovova de-kompozícia Laclosových Nebezpečných známostí, Foucaultovo čítanie diel autorov francúzskeho „nového románu“ alebo Greimasova re-konštrukcia mýtu nás doteraz necháva v nemom úžase, „čo sa dá s literárnym textom urobiť“. Štrukturalizmus vo Francúzsku sa stal na literárnom poly v 60. a 70. rokoch akousi „novou rétorikou“ dovoľujúcou kategorizovať jednotlivé aspekty textu. Francúzski štrukturalisti vychádzali predovšetkým z dedičstva ruského formalizmu (V. Propp, B. Tomaševskij, V. Šklovskij, R. Jakobson) ale z prúdov zdanlivo voči nim v opozícii (M. Bachtin). Tak sa mohli náhodne stretnúť v krúžku R. Barthesa bulharskí emigranti, ktorí svojimi prekladmi (T. Todorov preložil Proppovo pionierske dielo, J. Kristeva zas Bachtina) obohatili francúzsky kultúrny priestor, pričom ešte viac zvýraznili špecifiká francúzskeho štrukturalizmu. Štrukturálne analýzy v prítomnom zborníku sa snažia postihnúť abstraktnú štruktúru príbehu. Autori upozorňujú na to, že niektoré vlastnosti naratívneho textu sa výrazne a pravidelne opakujú, pričom sa tak pokúšajú vytvoriť „naratívnu gramatiku“. Takto vytvorený koncept sa vyznačuje vysokým stupňom abstrakcie a všeobecnosti – skrátka, títo autori nám sebavedomo predkladajú už „objektívny systém“ s prísnymi pravidlami kombinácie. Na možné riziká a hranice štrukturálnej analýzy upozorňuje na záver P. Ricouer. Slovami Tomáša Horvátha môžeme túto knihu právom označiť za „hard structuralism“. Reprezentatívny výber z prác francúzskeho štrukturalizmu zostavil Petr Kyloušek.
Shlomith Rimmon-Kenanová: Poetika vyprávění. Brno, Host 2001. Kniha Poetika rozprávania bola na dlhý čas pre mňa len „fikciou“, či „čiernou dierou“ – skôr som o nej vedel z počutia, respektíve tu kolovali len dohady, či vôbec podobná publikácia vyšla. Pôvod týchto domnienok je jednoduchý – už v Čechách sa Poetika rozprávania vypredala. Na Slovensku sa tých pár kusov rýchlo rozpredalo a na dôvažok mám veľké pochybnosti či táto knižka vôbec navštívila košické alebo prešovské kníhkupectvá. Poetika rozprávania Rimon-Kennanovej je vynikajúcou sekundárnou literatúrou k predošlému zborníku autorov francúzskeho štrukturalizmu. Autorka vysvetľuje pojmy, motívy a teórie nielen francúzskych štrukturalistov, ale aj ruských formalistov, alebo autorov anglo-americkej novej kritiky (G. Prince, S. Chatman). Rimon-Kennanová nevykladá jednotlivé teórie za sebou, ale skôr ide po problémoch, či najvýznamnejších prvkoch stvárňujúci naratívny text (nimi sú napr. udalosti, postavy, čas, charakterizácia, fokalizácia, roviny a hlasy alebo zobrazenie reči). Tvorivý autorkin prístup sa explikuje pri snahe syntetizovať, zblížiť jednotlivé teórie štrukturalizmu pri tom-ktorom pojme/naratívnom prvku. Tým autorka vnáša do problematiky textu aj svoj vlastný bádateľský akcent a tak kniha nepôsobí suchopárnym referujúcim štýlom. Poetika Shlomith Rimon-Kennanovej sa neminula účinkom: teóriu štrukturalizmu v literatúre robí pre nás aspoň o krok zrozumiteľnejšou a „prehľadnejšou“.
Renate Lachmann: Memoria Fantastika. Praha, Herrmann & synové 2002. Meno nemeckej literárnej vedkyne Renate Lachmann nám asi najvýraznejšie konotuje kontext Kostnickej školy v 70. rokoch, kde vtedy tiež pôsobili W. Iser, H.-R. Jauß alebo K.- H. Stierle. R. Lachmann je silne ovplyvnená slovanskou kultúrou. Sama pôsobila na Kostnickej univerzite na katedre slavistiky, a tiež pracovala pod vedením D. Čyževského. Memoria fantastika možno aj práve preto venuje najviac priestoru slovanskej literatúre. Ak som označil zborník francuzskeho štrukturalizmu za „hard structuralism“, tak potom písanie Renate Lachmann môžeme signovať ako „soft structuralism“ (T. Horváth). Memoria fanastika nie je uceleným dielom, ale výberom z posledných dvoch autorkiných monografii. R. Lachmann sa pohybuje medzi analýzou a interpretáciou, kde dominuje jej hutný a skratkovitý štýl. „Na pozadí“ diel svetových spisovateľov (A. Belyj, J. L. Borges, V. Nabokov, I. Turgenev) „anatomizuje“ predovšetkým problematiku pamäte, písma, intertextuality a fantastickej literatúry. Lachmannovej písanie je cenné aj tým, že je prienikom, či „spletencom“ „čítania“ filozofických úvah (M. Foucault, J. Derrida, J. Baudrillard, R. Barthes či A . Schopenhauer) a teórie literatúry a pritom to všetko sa nedeje násilným spôsobom. Memoria fantastika sa tak „určite“ stane významným príspevkom k spomenutej problematike aj v našom kultúrnom a literárnom prostredí.
piatok 12. júla 2002
