.png)
Jan Trefulka | Spisy 1. Zločin pozdvižení
Prvý zväzok vybraných Spisov 1 Jana Trefulku obsahuje prózy Zločin pozdvižení, Škaredá neděle, Velká stavba a O bláznech jen dobré. Prózy sú zoradené chronologicky podľa zobrazených udalostí, v ktorých žili svoj zamotaný život ich ústredné postavy. Prechádzame tak od udalostí „rosicko-oslavanskej stávky“ v roku 1920 (Zločin pozdvižení) cez rovnako dramatický a hektický rok 1951 a jeho „nezabudnuteľné“ znárodňovanie (Škaredá neděle) plné entuziazmu a nadšenia, ale rovnako i cez záver päťdesiatych rokov (Velká stavba), keď oduševnenie upadlo a veľká stavba socializmu začala byť závislá na niekoľkých horlivcoch zapaľujúcich iskričky inscenovania a simulovania svojej „opodstatnenosti“. Akoby sa prvému súboru vybraných spisov vymykali udalosti z konca šesťdesiatych rokov stvárnené v poslednej próze, udalosti z privátneho života Cyrila Dušu (O bláznech jen dobré), ktorý sa „herzogovským“ spôsobom vyrovnáva so svojim životom zaviatym pieskami konvencií a zvyku.
Román Zločin pozdvižení (1972-73, dopísaný 1976) nemá v úmysle zachytiť historickú udalosť v jej komplexnosti, podať argumenty „za“ a „proti“, označiť „vinníkov“ a ukázať „obete“. Naopak sme uvedení hneď od začiatku priamo do stredu udalostí, do vrcholiacej atmosféry diania , keď do mestečka prichádzajú vojaci odzbrojiť vzbúrencov a prevziať kontrolu nad elektrárňou. Nie historická udalosť, ale strihový prienik do myslí zúčastnených, do ich privátnych životov, ich túžob ale i obáv je vlastnou náplňou románu a je teda tým, na čom má podiel i samotný čitateľ. Prostredníctvom žánru románu sa rúcajú hranice jednoznačných odpovedí, striktného „dobra“ a „zla“. Major Bečvář nie je len prísny vojak obmedzený vlastnou kariérou a povýšením, ale je aj otec rodiny, ktorého najväčšou záľubou je chytanie motýľov a najväčším problémom zas zaobstaranie darčekov pod stromček pre svoju manželku a dcéru; komunista Brejcha nie je len redaktor novín bojujúcich „za lepší svet“, ktorý nezostal so svojimi druhmi v elektrárni, ale rovnako je aj človek, ktorý každý svoj skutok premieta z pozície druhého („čo by povedali ostatní...“) a týmto konvenčným správaním sa len odhaľuje jeho bezbrehý egoizmus, upnutie na vlastné „ja“ neschopné nielen „autentického“ činu a výpovede, ale i citu; pre uväznených vzbúrencov Šulca a Urbana je síce výsledok stávky neveselý, ale na druhej strane nachádzajú v tejto vypätej situácii zmierenie vo vlastných osobných životoch, vo vzťahu ku svojim manželkám.
Rozprávanie poviedky Škaredá neděle (1956-57) je založené na plynulosti a asociatívnosti. Čitateľ je opäť zasväcovaný do autonómneho života jedného človeka a jeho tragédie (kolega ho prešiel traktorom), pričom záver románu, keď chodí od k domu k domu a odoberá sedliakom ich stroje a traktory je zachytené len tak akoby mimochodom. Práve náznak kolektivizácie dáva poviedke ďalší sémantický podtext: tak ako sám ostal doživotným invalidom, rovnako sú i sedliaci prevalcovaní a „okyptení“. Autor dokázal nenásilne spojiť do jedného celku paradoxné a ambivalentné obrazy závislosti na majetku (starý Brožík), bezmocnosti sedliakov, ľahostajnosti robotníkov a nekritickej zaslepenosti hlavnej postavy.
Novela Velká stavba (1969-72) je „vybudovaná“ na pozvoľnom a postupnom gradovaní udalostí. Kým na začiatku je úradník Richard konfrontovaný so svetom ľahkosti a ľahkovážnosti, nevážnymi erotickými hrami, na konci ho obopína už iba absurdná tvrdá realita betónu „veľkej stavby“ a neosobných medziľudských vzťahov, kde je aj vražda čosi normálne, čo sa dá vyargumentovať a legalizovať.
Najsilnejším textom Spisov 1 je román O bláznech jen dobré (1969-73). Román je históriou životnej krízy starnúceho „hrdinu“ Cyrila Dušu a jeho túžby vyslobodiť sa zo zabehaného stereotypu každodennej reality; jeho snaha vyrovnať sa so spomienkami; úsilie vzoprieť sa „povinným jazdám“ tradičných konvencií „čo sa má“, „čo sa smie“ a „čo je neprípustné“. Trpko veselý príbeh je ozdobou Trefulkovej tvorby a zvlášť prvého zväzku vybraných spisov. Jeho súčasťou je aj záverečná esej Milana Kunderu Pozdrav starému Dušovi (2004), v ktorej Trefulku prirovnáva k Flaubertovi, ktorý objavil pre román všedný život, ale rovnako ako Trefulkovi „nic mu nebylo cizejšího než autobiografie čouhajúci z románu“. Kundera v súvislosti s románom O bláznech jen dobré prirodzene nezabudne nám pripomenúť i posledný týždeň života Leva Tolstého a jeho bláznivý útek z domova, od ženy.
Prózy Jana Trefulku sú vďačné a bohaté na mnohé detaily. Jedným z nich je napríklad od textu k textu sa opakujúci motív predstierania spánku, aby postava nemusela nadväzovať rozhovor. Alebo nedôvera ba až chorobný strach zo žien, ktorý sprevádza autorových antihrdinov na každom kroku. Paradoxne aj keď postavy Trefulkových románov častokrát balansujú na hranici skepse a trudnomyseľnosti vyplývajúcej z rozčarovania zo seba samého alebo zo svojich blízkych, predsa len zisťujú, že „nakonec člověk v celém šírem světě nic jiného nemá než zase člověka“ (s. 174). A je to práve toto skromné a nepatetické poznanie, ktoré dáva Trefulkovým príbehom presvedčivosť a silu.
pre HOST 29.1.2005
