.png)
Nataša Reimanová | Dědeček
Dva kroky dopredu, dva kroky naspäť
Budem čítať zbierku noviel Nataši Reimanovej Dědeček. Kniha je súborom textov pozostávajucich okrem rovnomennej novely Dědeček, z noviel Eliška a Libor Autor vlastní rukou.
Novely N. Reimanovej sú komorné príbehy, privátne rozprávania. Decentná obálka knihy, príjemná teplá okrová farba akoby lineárnej tapisérie pozýva čitateľa do súkromia.
Úvodný príbeh Libor Autor vlastní rukou (v r. 1988 vyšiel v Kolářově Revue K) problematizuje motív „úteku z domova“ (s. 54). Rozprávač a zároveň hlavná postava Libor Autora je muž v stredných rokoch, ktorý „má všetko podstatné už za sebou“. Dej príbehu nám dáva spoznať človeka prežívajúceho sklamanie, či lepšie povedané „vytriezvenie“ „zo šťastia“, zo života vo vlastnej rodine. Rozprávač nepodáva príbeh vôbec pesimisticky, ba naopak hravo, enumeratívne a ironicky predvádza pred čitateľom svoj šarm a lascívnosť („Dokouřeno, dobaleno, dokoupeno, dopečeno, zamyky zamyky“ s. 11 alebo „…vařím je s česnekem a petrželí a něžně mulu s mulou k ústům sunu“ s. 12).
Druhá próza Eliška (príbeh rozpísaný už v r. 1986 avšak dokončený až po r. 1989) rovnako zobrazuje privátny vzťah rozprávačky príbehu a Elišky Novákovej. Rok 1967, let do Montrealu na výstavu Expo a následná emigrácia narátorky – to sú zatiaľ len kulisy pre vyhrotený opis vzťahu dvoch žien. Prostredníctvom optiky rozprávačky sa nám postupne nepriamymi opismi („Všimla jsem si ji už v Praze na Ruzyňátku“ s. 76 a iné početné nepriame zdrobneniny) odhaľuje karikatúra – postavička Eliška a rovnako pozvoľna sa z paranoickej osôbky stáva kreatúra.
Posledná próza Dědeček rozsahovo najdlhšia a „najmladšia“ je komorným rozprávaním na pozadí „veľkých historických zmien“. Rozprávanie si nasadzuje masku „memoárov“. Svorníkom jednotlivých epizód je postava deduška Adolfa so skleneným okom, „ktorého všetci volali Dolfi“. Pre novelu Dědeček je príznačné typické rámovanie príbehu a s tým ruka v ruke zhutňujúca a zvoľňujúca časová modulácia rozprávania.
Pre všetky tri prózy je charakteristické sebareflexívne gesto rozprávača/ky, slovná hra a asociatívnosť. Narátor/ka Reimanovej textov je človek „hovoriaci k niekomu inému“. Rozprávač sa spolieha na počúvajúce Ty, počíta s ním. Rozprávajúce Ja sa na čitateľa obracia, nalieha a presviedča ho. Avšak zo všetkého najviac je to rozprávač, ktorý „vie o svojej úlohe“ a túto rolu pomocou sebareflexívneho gesta okato odhaľuje.
Narátor využíva buď klasickú schému prezradenia „čo chcel tým povedať, keď tento príbeh rozprával“ (Libor Autor vlastní rukou), alebo predstiera aktuálne zažívaný akt tvorenia príbehu („a když toto píšu, tenhle příběh rozervané psýchy, absolutně pravdivý, nemám ani zbla tušení, jaký dojěm uďelá“ s. 87, Eliška), ba konečne sa projektuje do pozície prostredníka medzi životnými osudmi postáv a čitateľa, tak ako v próze Dědeček. Zvlášť v tejto próze ale i v Eliške početné zátvorky vytvárajú akýsi komentár k práve prebiehajúcemu deju, pričom rozprávačka aj takto reflektuje a prezentuje svoju „literárnosť“ – „urobenosť“.
V prózach Nataši Reimanovej sa navonok (teda zdanlivo) „rúca“ iluzívna fiktívnosť a nahrádza ju aluzívna skutočnosť. Sny a ireálno sa dostávajú do kontaktu s komentármi samotnej rozprávačky snažiacej sa o autentickosť a vierohodnosť podania príbehu. Práve táto ambivalentná pozícia rozprávačky často ospravedlňuje „malú“ motivovanosť udalostí alebo faktov („...ale jak by to mohla vědět Frau Richter, Dolfi, Hodkovi? Jsou věci, které se nevyslovují“ s. 240, Dědeček).
Reimanovej kniha je dôslednejšia a prepracovanejšia v detailoch (ako je vystihnutie charakteru postavy Elišky, alebo vynaliezavá slovná hra založená na zvukoslede) ako v celku (doslova banálna a klišeovitá kompozícia prózy Dědeček založená na kontraste súkromné vs. verejné dejiny). Reimanovej kniha nás ničím príliš neprekvapí – ani v kladnom, ani v zápornom zmysle slova. Čítaním Reimenovej próz máme ustavične pocit, že to už poznáme, že sme to už niekde videli alebo počuli. Prózy sú založené na „osvedčených“ naratívnych technikách, ktorých výsledkom je ikskrát zkonštruovaný „uhol pohľadu“. Hrubé kontúry postáv (okrem Elišky, a možno i Libora Autora) svedčia azda o autorkinom strachu zostúpiť bližšie k postavám a možno i preto sa autorka viac upína na rámovanie príbehu „veľkými dejinami“ (hlavne v próze Dědeček).
Navyše častými „autorskými“ komentármi v zátvorkách, príhovormi k čitateľovi a tým prekročením miery sa mení „prítulný rozprávač“ na „vtieravého komedianta“, ktorý len vyrušuje, ba unavuje. Ak tým netrpí čitateľ, tak potom celkom určite PRÍBEH. Paradoxne rozprávačovi Reimanovej próz ide predovšetkým o samotný PRÍBEH. Avšak to neskromné a pyšné romantické „tvoriace JA“, nie je schopné rozprávať bez toho, aby na seba po celý čas nepoukazovalo. Teda: sebareflexívne gesto rozprávačky nevyplýva z „logiky“ alebo „intencie textu“, pôsobí tak redudantne, hatí príbeh a my prešľapujeme na mieste...dva kroky vpred, dva kroky naspäť.
31. 10. 03, HOST
