.png)
Přemysl Rut | Strašlivé Čechy a děsná Morava
Rutova encyklopédia strachu a desu
Kniha Přemysla Ruta Strašlivé Čechy a děsná Morava je koncepčne a myšlienkovo premyslenou "encyklópédiou" tradovaných povestí, rozprávok a báchorok, ktorá intenzívne a zároveň paradoxne zvýrazňuje silu tradovaného príbehu tak aj jeho relativitu. Rutova kniha môže byť takto polemikou s názorom, že posledné "istoty" nájdeme nakoniec vždy "zakotvené" v tradícii.
Text sa vyznačuje už na prvý pohľad výrazným kompozičným stvárnením. Kniha je tematicky rozčlenená na sedem častí - "kníh": 1. česká národní; 2. zamilovaná; 3. majetková; 4. čarodějná; 5. mrtvých; 6. přírodní; 7. kumštýřská. Každá "kniha" obsahuje rovnako sedem príbehov a navyše medzi jednotlivými knihami, v predeloch nájdeme dokopy sedem variácií "toho istého" príbehu, ktorý objaví svoju "pravú" tvár nakoniec v ôsmej variante, v poslednom príbehu knihy kumštýřskej, Cesta do Říma. Číslo sedem teda rozhodne nie je iba náhodné číslo.
Rutova kniha je založená práve na spôsobe variovania príbehu. Je zaujímavé, že zatiaľ čo jednotlivé príbehy v jednotlivých knihách zvýrazňujú vlastnú premenlivosť na základe témy tak potom jeden jediný príbeh variovaný v predeloch medzi "knihami" zdôrazňuje premenlivosť na báze špecifického priestoru - genia loci: "A ne a ne! To se stalo u nás! v Kájově! Kousek od Českého Krumlova! V jižních Čechách!" (s. 167).
"Autorovi" zjavne nejde o etnografický prieskum, o spoľahlivosť podania príbehu alebo o výber tých najreprezentatívnejších "kúskov". Práve naopak. Príbehy sú zbavené archaického či nárečového znamienka a navyše sa stretávame iba s príbehmi, ktoré sú predstavované ako čo najviac fantaskné, burleskné a absurdné. Príbehy provokujú a chcú zaujať predovšetkým pozornosť čitateľa. Rutove mýty nie sú len zábavné, ale svojou spomínanou kompozičnou cieľavedomosťou a hrou variácií upozorňujú na úskalia samotného rozprávania.
Strašlivé Čechy a děsná Morava je "encyklópediou" v tom zmysle, že sa "autor" vôbec netají zdrojmi, z ktorých čerpá a na záver nám ponúka aj bibliografiu desiatok podobných výkladov ako je ten jeho. "Autor" sa snáží s ostatnými vykládačmi viesť dialóg, nazýva ich kolegami a začleňuje ich do svojej podoby príbehu, do fikčného sveta, ktorý zrekonštruoval on sám: "Jak dodáva kolega Pavel, když na sté jednapadesáté stránce prvního dílu o Radyni vypravuje..." (s. 58), alebo "Na tom se stréc Sirovátka a tetina Šrámková vždycky shodli. Ale jak pověst pokračovala, začínali se vzájemně opravovat, skákat si do řeči a před koncem už se hádali tak, že málokdo ví, jak to dopadlo" (s. 87). Ba dokonca sa mená uvedených autorov dostanú i do prehovoru pásma postáv - v dialógu medzi čertom a zlodejom: ",Jestli myslíš, že jí křivdím, zeptej se na ní pantáty Weniga, stá jednapadesátá stránka prvního svazku. Ten ji taky nemůže přijít na jméno´. ,Kdo ví, jestli byste neměl odnést spíš pantátu Weniga, že holku pomlouvá.´" (s. 119).
"Autor" vôbec nepreferuje svoje vlastné podanie ako to najlepšie možné alebo že zahŕňajúce všetky ostatné podania a tým že by si tvárilo ako to najucelenejšie. Rutov "implikovaný autor" je rovnako nedôverihodný ako celá spoločnosť autorít, na ktorú sa odvoláva: "Na čtyřech vozech (kmotříček Fibich přiznáva jen jeden, ale já někdy rád přeháním) vezli ten nástroj po kusech na hradní nadvoří a tam ho ještě týden dávali dohromady" (s. 218). Áno, "implikovaný autor", keďže každý príbeh má svojho rozprávača, a hovoriť tu o "autorovi" je príliš riskantné, tak potom vzhľadom aj na kompozičný dôraz, môžeme hovoriť skôr o "implikovanom autorovi" (Seymour Chatman) ako o jednotiacom kompozičnom príncípe, ktorý stojí v úzadí.
Kniha Přemysla Ruta Strašlivé Čechy a děsná Morava je dobre "kumštýřsky zhotovený" súbor príbehov, je to kniha "urobená" z lásky k rozprávaniu, kniha, ktorá sama rozpráva. Tvrdá väzba, príjemné čiernobiele prevedenenie obálky a červená záložka len zdôrazňujú tento fakt. Treba ešte pripomenúť, že vôbec nie malou mierou prispela i Hana Rysová svojimi čienobielymi forografiami k sugestívnemu poňatiu kompozície.
Knihu by sme mohli ponímať aj ako polemiku s názorom, že "posledné pravdy a istoty" nájdeme vždy nakoniec "v lone tradície", a to teda kdesi "na počiatku", kde sa "pôvodné" stýka s "prirodzeným". Pri čítaní Ruteho encyklópebie strachu a desu však vidíme, že "pravda" sa akosi podivuhodne stráca a vyprcháva medzi jednotlivými variáciami jedného a toho istého príbehu a že tie "istoty", ktoré by nám mali naše "babky a dedovia" uchovať, sú skôr predmetom ich vzájomných hádok a prekrikovaní, podobne ako ako sme to videli u stréca Sirovátky a tetiny Šrámkovej.
A nakoniec je to aj paradox. Toto hádanie sa a prekrikovanie, ktoré zjavuje relativitu príbehu je dôsledkom toho, že príbeh je v (predovšetkým) tradičnom rozprávaní (mýte) tým, čo legitimizuje skutočnosť, dáva jej platnosť a tým sa stáva vlastne performatívnym aktom. Hádky a prekrikovanie sa medzi vykladačmi "ako to vlastne bolo", by nemalo žiadnu cenu, keby tu neexistovala táto sila mýtického príbehu. Čehy sú možno strašlivé, Morava môže byť desivá - ale kniha je to zato dobrá.
05. 03. 2004, Praha, pre HOST
