.png)
Druhý rozhovor s Jáchymom Topolom
Hlavne sa „prihodil“ jeho nový román Kloktať decht, ktorý nedávno spolu s Nočnou prácou kúpilo anglické vydavateľstvo Portobello.
Vari nielen ja, ale aj mnohí iní boli prekvapení Topolovou „interpretáciou“ 68´ roku, ktorý sa v jeho podaní zvrhol na totálny masaker, do následného povstania českého a slovenského ľudu a napokon do tretej svetovej vojny, v ktorej Česi a Slováci sa museli brániť nielen Sovietom a ďalším armádam Varšavského paktu, ale aj (a opäť ako po Mníchove ďalšia zrada zo strany západu) vojskám NATO, zastávajúce si vždy len vlastné záujmy.
Povedz, Jáchym, a to si musel nechať zájsť svoj román až do takých absurdností?
To je dobré, že sa ma na to pýtaš. Zajtra letím do Amsterdamu, kde Kloktať decht vychádza holandsky a v nejakých novinách už boli recenzie, ktoré boli, to sa musím pochváliť, veľmi priaznivé. Vplyvný literárny kritik Michael Zeeman dokonca napísal, že sa domnieva, že teraz nastal čas, keď tí východoeurópania sa dostávajú z tých svojich strašlivých tráum, poroby a znásilnenia a že ten Topol do robí pomocou šialenej grotesky. To tak asi je, no. A ja naozaj úprimne musím povedať, že rok 68´ som nezažil, bol som malý päťročný chlapec. Viem, že teraz je mladšia generácia ľudí, pre ktorých je takto zvláštny rok 89´. Ale asi pravdepodobne pre celý môj život bol rok 68´ taká pohana, rána, jazva, ktorá zmenila život celej mojej rodine a zmenila život celej tejto krajiny. Pamätám sa na detské traumy, že učiteľky na základnej škole si ma najskôr strašne predchádzali – „Ako sa má otecko?“; „Chceli by sme ísť do divadla na jeho hru...“ – no a potom prišli tanky a zrazu učiteľky otca nepozdravili a mňa posielali na hanbu. Takže to bol veľký zlom. A otázka, prečo som napísal tú grotesku, na to ani neviem odpoveď, to sa stalo samo. O veľkej udatnosti a hrdinstve českého a slovenského národa, české levy a slovenské orly rozbili sovietsku armádu a armády ďalších piatich krajín a vyvolali tretiu svetovú vojnu. Jeden prekladateľ do ruštiny mi povedal – „Nechci to vydať v Rusku, lebo ti tam niekto ustrelí hlavu, pretože v Rusku je armáda božstvo, ale vy ste tá krajina Švejka“. Neviem, ale asi som nejako podvedome nadväzoval na také literárne diela ako je Švejk, alebo Tankový prapor. Neviem ako na Slovensku, v Čechách tradícia srandy z armády je. Myslím, že tak nové to zase nie je.
Iľja mi pripomínal občas pri svojom pragmatickom hodnotení svojej situácie vo vojne, kedy volil ku komu sa práve pridá, či ku komunistom, legionárom, cigánom alebo k vzbúreným československým občanom, takého Samka Táleho...
Knihu Samka Táleho som privítal s veľkým nadšením a dokonca som sa s autorom, tým mladým mužom ha-ha-ha stretol na pražskom veľtrhu kníh, ale pokiaľ viem, tak moja kniha už bola napísaná predtým. Máme teda niečo spoločné: naši rozprávači vidia svet skrz detstvo, alebo sú to takí poloidioti. Môj rozprávač je pragmatický, pretože mu ide o jediné – prežiť. Pri písaní románu som mal teraz po prvýkrát editora. To bol človek, ktorý knihu čítal a radil mi a hovoril mi, že pozri, toto je dlhé, to je nuda, tu je to nezrozumiteľné. Editor, Edgar de Bruin, je Holanďan a povedal mi, že postava Iľju je najmenej sympatickým hrdinom akého kedy čítal. Ale myslím, že je to tak, ako hovoríš. Jediné, čo Iľja chce, je prežiť. Mal som zaujímavé reakcie na tento román. Niektorí boli veľmi pobúrení, niektorí boli sklamaní. To boli ľudia, ktorí rok 68 prežili.
Čo ich tak poburovalo?
Že si z toho robím srandu. Hovoril som s jedným pánom a jemu Sovieti zastrelili syna. Hovoril – „Vy si z toho robíte srandu. Vy slúžite tomu, že tá história je stále zatlačovaná“, a tak ďalej. Zase úplne najkomickejšiu situáciu som zažil na jednom pražskom gymnáziu, kde boli veľmi mladí ľudia, 14, 15 roční, a niektorí z nich si mysleli, že je to akože pravda. Je to generácia tak ahistorická, tak nezaujímajúca sa o to, čo bolo, že keď si prečítali, že sa Česi a Slováci vzbúrili, tak si povedali, že áno, že to tak asi muselo byť. Alebo si to poplietli s maďarským povstaním. Mne to prišlo až neskutočné.
Musím sa priznať, že pri prvom čítaní tvojho románu som sprvoti aj ja mal problém identifikovať hranicu, ktorá oddeľuje historický kontext od fantazmagórie...
Áno, fantázia a fantazmagória tam hrajú veľkú úlohu. Na druhej strane mám pocit, že je to môj najzrozumiteľnejší román, najjednoduchšia kniha.
V akom zmysle?... že je priama?
Tak asi. Tak. Jedna recenzentka, ktorú si veľmi vážim, napísala, že kniha Kloktať decht mala dostať cenu, ale že nedosahuje kvalít Nočnej práce. O to mi nešlo. Pre mňa je Nočná práca tak trošku zašmudrchaná. Pri písaní Kloktať decht som sa vyložene bavil. Niekoľko kamarátok mi povedalo, že Kloktať decht je pre chlapov, že dievčatá to nebaví čítať, to strieľanie, no. Ja neviem. Pre mňa bolo veľmi dôležité sa vypísať z tej militaristickej výchovy z detstva, z tej husákovskej postpoststalinistickej socialistickej spoločnosti, v ktorej sme boli vedení k tomu, že pravdepodobne vypukne vojna a chodili sme na branné cvičenia a učili sme sa, ako sa správať v prípade atómového výbuchu a premietali nám sovietske vojnové filmy. Tak toto všetko vo mne je a bolo a potreboval som o tom písať. Je tam zachytená taká tá boľševická mystika, nech je to už mystika podivného romantizmu väzenia, gulagov, alebo tá vec syna pluku, palká a generácia predo mnou to mala všetko ako povinné čítanie. Pokiaľ bola táto kniha v ankete Lidových novin ocenená ako kniha roku, tak to bolo asi tým, že rezonovala vo vrstvách vedomia u čitateľov už len kvôli tomu.
Staval si niekedy v detstve bunker?
Preliezať bunkre, to bola moja veľká vášeň. A dodnes ma to baví. V Respekte som písal veľkú reportáž o tom, že sa bunkre v Čechách začali predávať. To znamená, že bunker si môžeš kúpiť. Navštívil som bunker, kde mal nejaký chlap holubník, iný zas pestoval slimákov, alebo si jedna parta tam pestovala marihuanu.
Neviem o tom, že by sa u nás bunkre predávali. Na severovýchode Slovenska, na slovensko-poľskom pohraničí kde máme rodinnú chalupu, v lese, kde chodíme na huby, ešte dnes poľahky narazíš na súvislú a veľmi dlhú líniu zákopov, ktoré asi po dvesto metroch prerušujú stanovištia.
Je zaujímavé, že žijeme v období akoby mieru, v období výpredaja tých bunkrov. Asi pred siedmimi rokmi česká armáda hľadala pre ne využitie. Počítalo sa s tým, že sa nejaké bunkre zachovajú a že budú v nich možno zbrane. Dneska je to vec na predaj holubárom. Dobré, nie?
Pokiaľ viem, tak po Shakespearovi si druhý spisovateľ, ktorý situoval Čechy pri mori. Totiž aspoň si tak plánoval, alebo skôr naslovovzatí maďarskí „odborníci“...
To veľké more malo byť dar sovietskeho ľudu československému ľudu a mali ho vybudovať maďarskí špecialisti, pretože oni dobre rozumejú Balatonu...
Nielen Balatonu. Svoje staviteľské majstrovstvo preukázali hlavne pri vybudovaní Nagymarosu, poznáš to veľkolepé vodné dielo...
Presne tak. To som rád, že si si to tam dosadil. Maďarskí súdruhovia to mali vybudovať, ale nedošlo k tomu, pretože prišla tretia svetová vojna.
Cez tú všetku fantazmagóriu tvojho románu, vojnové scény sú nesmierne presvedčivé a občas som mal pocit, že sa nachádzam niekde na dedine vojnovej Juhoslávie, alebo Čečenska...
K tomu ti musím povedať jednu dôležitú vec. Keď som tú knižku písal, tak ako obvykle, keď prechádzam depresiami, že ju nedorobím, že je blbá, no, to mám vždycky. Jedna z tých depresií bola strašná, pretože som využíval pre opisy vojnových situácií ruskú realistickú literatúru z doby po druhej svetovej vojne, to sú autori ako napríklad Vasilij Bykav, úžasný Bielorus, ktorý mimochodom dostal pred Lukašenkom azyl od Havla. A aj napriek tomu, že to bol človek, ktorý v mladosti bol automatšik sovietskej armády, tak dožil v Mníchove. To je pre mňa veľký realistický autor. Alebo Grigorij Baklanov. To sú veľkí autori, ktorí tu vychádzali v obrovských nákladoch za socializmu a nikto to nekupoval a ja som to čítal, pretože je to dobré proste. Keď opisujem, ako útočia prieskumníci a potom idú tanky, tak to zodpovedá skutočnosti, to som si nevymyslel. Alebo je tam stavba kurhanu. To za druhej svetovej vojne robili Sovieti, aby Nemci nepoznali ich straty, ale aj preto, že nemali techniku, ale možno aj preto, že to boli naučení od Mongolov. Tak zahrabali dvesto mŕtvych, dvetisíc mŕtvych, päťtisíc mŕtvych, navŕšili na nich hlinu, na to dali trávu a kmene stromov a vyzeralo to ako kopec, ale pritom to boli samé mŕtvoly. V mojej knihe rovnako postavy budujú kurhan. A ja som si hovoril – „Panebože, to už nikto nebude čítať...“ – pretože ja som človek dvadsiateho storočia a zaujíma ma dvadsiate storočie a hovoril som si, že to už nikoho nebude zaujímať. Keď som bol v Holandsku, počúval som v nejakom rádiu anglické alebo americké správy, kde vysielali spravodajstvo z Čečny. A tu zrazu počujem povedomé slovo – kurhan. Vypočul som si to, a šlo o to, že Čečenskí bojovníci vyhodili do povetria nejaký transportér, v ktorom zahynulo asi päť Rusov. Dvaja to prežili, ale neodplazili sa niekam do bezpečia, ale zostali tam, a na tých svojich mŕtvych kamarátov navŕšili balvany a kmene stromov a urobili kurhan. A ja som si povedal – „Dofrasa, veď ja píšem o tej hrôze, ktorá sa deje teraz...“ – a či už sa deje v Čečne, alebo sa predtým diala na Balkáne, tak potom máš pravdu, určite som bol ovplyvnený aj tým.
Pred dvoma rokmi, keď som s tebou robil prvý rozhovor, tak si mi povedal, že tento román je pre teba aj istým vyrovnávaním sa s tvojou identitou ako „východoeurópana“. Nastal nejaký posun za ten čas vo vnímaní priestoru, v ktorom žiješ?
Ja ti teda teraz pokojne poviem, čo mi napadlo počas cesty, keď som išiel teraz na naše stretnutie. Premýšľal som východ... západ.... Nedávno som bol v jednej reštaurácii, kde som si dal za stovku obed na takých krásnych tanieroch a hovoril som si, že Praha už nie je žiaden východ. Ale tiež som premýšľal nad tým, že vo východoeurópskom mestečku by asi ťažko nejaký maniak, ako bol ten Rakúšan Priklopil, schovával dievča v pivnici. Mám pocit, že východoeurópske mestečko hneď spoznám, že tí ľudia sa tam ďaleko viac poznajú, ďaleko viac žijú pospolu, ďaleko viacej si pozerajú cez plot, alebo viac sa udávajú. Ale v rakúskych a nemeckých mestečkách, alebo aj v Belgicku som to videl, sú ľudia už veľmi dávno slobodní a dávno sú na tom ekonomicky dobre a to vedie k tomu, že sú odtrhnutí od ostatných ľudí. Niekto mi hovoril, že ani ľudia v dome spolu nehovoria, ani členovia rodiny. U nás, keď zoberieme extrém, chudobní Rómovia v getách, ktorí žijú deviati v miestnosti, všetci o sebe vedia. Boháč žije vo vile, obklopený samostrieľňami a psami a robí si tam, čo chce. Luxus a peniaze znamenajú súkromie a vo východoeurópskom mestečku alebo dedine, kde ľudia o sebe ešte vedia, je to tradičnejšie. Ale v rakúskej alebo nemeckej dedine ľudia žijú za betónovým plotom úplne sami, úplne izolovaní a tam je možné mať dievča osem rokov zavreté v pivnici. Ale myslím, že by to veľmi ťažko šlo napríklad v takom Bruntále. Najviac je veľmi komické, keď budeme ešte väčší cynici, že Priklopil je naviac slovanské meno, ktoré znamená, že niekoho priklopíš... Rozdiel medzi východom a západom sa stiera každým rokom. Nedávno som sedel s ľuďmi, ktorý chcú sfilmovať Sestru, ktorá vyšla asi pred jedenástimi rokmi a vtedy bola Praha divoké mesto, ktoré sa z východoeurópskeho prestavovalo na západoeurópske mesto. A dneska sa tu toho veľmi veľa nedeje. Musíme ísť východnejšie. Pre mňa východ začína istou mystikou. Veľmi rád cestujem na východ, ako napríklad niekam okolo Dukly, alebo ďalej na Ukrajinu, a to aj preto, že sa dohovorím takou tou slovanštinou. To ma proste baví.
To je aj vidieť. V próze Supermarket Sovietskych hrdinov tvoje postavy mali možnosť sa slobodne pohybovať, mohli pokojne prekračovať hranice, pretože ich neobmedzovala žiadna železná opona. Ale aj napriek tomu nešli do Poľska cez colnicu, ale vydali sa radšej na nelegálny ale zato dobrodružný prechod cez lesy. Kam mierim touto otázkou. Neraz som si všimol, že ak u teba je istý „útek“ z tejto globalizovanej prítomnosti do minulosti, tak sa to deje takmer vždy nie smutne nostalgicky, ale hlavne dobrodružne romanticky...
To tak je, aj nie je. To prekračovanie hraníc pokiaľ sa deje pomocou fľaše pálenky je vždy dobrodružné. Ale to, že človek sedí v nejakom českom, slovenskom alebo poľskom mestečku a obeduje na hnusnom umelohmotnom tanieri hnusné hranolky, to samozrejme je odporné. Na druhej strane si vážim tejto obrovskej slobody a ja o nej viem. Keď ja nadávam na globalizáciu, je to skôr sranda. Mne sa po ničom necnie, čo bolo za socializmu. Skôr myslíš na to, že si bol mladý, na svoje detské spomienky. Ale nie som ten nostalgický typ, ktorý by sa v tom hrabal. To už je preč. Ja skôr tú globalizáciu beriem. Nie je sa možné jej vyhnúť. Je to priestor slobody, za ktorý sa niečím zaplatí. To je banálne, čo hovorím, ospravedlňujem sa. Je predsa jasné, že turizmus ničí grécke ostrovy, ja to viem, ale keď chcem ísť s deťmi k moru, tak navštívim nejaké letovisko, pretože je to tam bezpečné a nepôjdem predsa medzi divokých berberov, alebo medzi urezávačov hláv, ktorí ešte dúfam, žijú v Amazónii. A práve tam nepôjdem, aby som to neporušil.
Čo robí Jachym Topol dnes?
Teraz som redaktor Respektu. Mojou povinnosťou je každý týždeň napísať reportáž a urobiť rozhovor. Robím to už rok a štvrť a je to pre mňa odpoveď aj na tvoju otázku o globalizácii. Po desiatich rokoch cestovania po svete s mojimi románmi som sa vrátil domov, pretože mi to už liezlo na mozog, začal som to strašne nenávidieť. Spisovateľa sa dnes globalizácia dotýka aj tým, že keď mu vyjde kniha vo Francúzsku, tak vydavateľ chce, aby tam bol štrnásť dní a podobne vo Švédsku a časom je to hrozné. A práca reportéra mi pomáha poznávať svoju krajinu. Jeden týždeň píšem reportáž v šluknovskom výbežku, druhý týždeň zase na južnej Morave píšem o továrne na biolieh, týždeň na to som v rómskom gete v Ústi nad Labem a ďalší týždeň opisujem prostitúciu na česko-nemeckom pohraničí. Druhá stránka mince ja tá, že je to veľmi namáhavé a samozrejme nemám vôbec čas na niečo iné. Ale zase mám veľkú radosť, že sa mi podarilo napísať divadelnú hru, aj keď to nie je klasická divadelná hra, volá sa Cesta do Bugulmi, ktorá vznikla pre nemecké divadlo na objednávku, ale bude sa hrať aj v Divadle na Zábradlí.
Už tušíš aspoň o čom bude tvoja ďalšia kniha?
Nie. Pozri, pokiaľ pracujem ako novinár, tak nie som schopný vôbec napísať knihu. Čas pozerania do počítača, premýšľania a sedenia je úplne využitý pre prácu v časopise. Ale teraz v novembri vyjde moja kniha v Torste, bude sa volať Supermaket sovietskych hrdinov a bude to šesť vecí, scenáre a krátke prózy, ktoré ešte nevyšli, alebo vyšli v malom náklade a Torst to teraz vydá dohromady.
Jáchym Topol (*4. 8. 1962 v Prahe) vydal básnické zbierky Miluju tě k zbláznění (Brno, Atlantis 1991; 2. vydanie - Brno, Atlantis 1994), V úterý bude válka (Praha, Vokno 1992; 2. vydanie - Brno, Atlantis 1995), prózu Výlet k nádražní hale (Praha, Martin Dyrynk 1994; 2. vydanie - Brno, Petrov 1995), romány Sestra (Brno, Atlantis 1994; 2. upravené vydanie - Brno, Atlantis, 1996), Anděl (Praha, Hynek 1995; 2. vydanie - Praha, Hynek 1997; 3. vydanie - Praha, Labyrint 2000, 4. vydanie – Praha, Torst 2006), Noční práce (Praha, Torst/Hynek 2001), Kloktat dehet (Praha, Torst 2006), divadelnú hru Cesta do Bugulmy (Praha, Svět a divadlo 04, 2006) a rozhovor Nemůžu se zastavit (s Tomášom Weissom, Praha, Portál 2000). Vybral a preložil príbehy severoamerických indiánov Trnová dívka (Praha, Hynek 1997).
